‚Pred časom mi napadlo, že keď do komisie na štátnice nosím oblek, prečo nie v nedeľu do kostola? Vari si to Boh menej zaslúži, ako študenti?‘

Ako postupne vyzrievam :), dochádza mi viac a viac, akou veľkou hodnotou je úcta. K Bohu, k človeku. Veď predsa keby sme k sebe mali úctu, kde by mali miesto sváry, bitky, vojny, nevrlé slová? Keby sme mali úctu k Bohu, kde by mala miesto žuvačka v kostole, kliky-hák namiesto prežehnania sa, spolužitie pred svadbou, (zne)užitie mena Božieho nadarmo? No, nemali by v našich životoch miesto.

Oblek na omši nie je môj cieľ, ale prostriedok a prejav. Pripomína mi, že som na slávnosti, na špeciálnom mieste a s ľuďmi, ktorí túžia po vyššom zmysle života - v Bohu, že som tu v čase, kedy sa deje niečo výnimočné - Boh sa premieňa a dáva sa nám. Pripomína mi, že mám mať veľkú úctu, prežívať ju a podľa toho sa aj správať. V kostole aj mimo neho. 

Iste, úcta sa neprejavuje len oblečením. Ale aj ním. A tak sa snažím nosiť oblek na nedeľnú omšu. Aj náš Miško sa z týchto vecí veľmi teší a zvykne vykrikovať: ‚Ocoo, aj ja mám kuavatu, aj ja mám kuavatu! A koše(l)u! Pozriiii!‘. Malá Terezka a maminka sú tiež pekne vyfintené, a tak všetci vnímame, že ide o výnimočné „veci“, ktoré si zaslúžia úctu a bázeň. 

PS: Pamätáte, keď ste chodili s dedkom a babkou do kostola? Pamätáte na ich róby, šaty, obleky, dokonca kroje? Často to boli jednoduchí ľudia a akú mali úctu. Povzbuďme sa od nich.

[foto: pixabay.com, kostol v Berlíne]