Niekoľko zamyslení nad Bibliou

Niekoľko zamyslení nad Bibliou

Biblia si zaslúži našu pozornosť a dôveru. Napriek tomu, že jej častokrát nerozumieme …

ČO JE A ČO NIE JE BIBLIA?


Máme tendenciu hovoriť o Biblii akoby to bola jedna kniha. Skutočnosť je však iná. Biblia je zbierkou kníh. Vyplýva to už z pôvodu slova Biblia (biblios – knihy). Je to knižnica napísaná vyše 40 autormi. V Biblii (katolíckej verzii) nájdeme spolu 73 kníh. V protestantskej verzii je 66 kníh. Je to preto, že Tridentský koncil (ktorý bol reakciou na protestantskú reformáciu) v 16. storočí zaradil do kánonu ďalších sedem kníh Starého Zákona. Bibliu tvorí Starý a Nový Zákon. Starý Zákon obsahuje 46 kníh a v Nový 27 kníh. Aký je však zámer Biblie? Môžeme jej veriť? Ak veríme v osobného Boha, ktorý sa o tento svet stará a zasahuje, môžeme veriť Jeho spôsobu komunikácie s ľuďmi. Biblia nám prináša charakter Boha, ktorý chcel z lásky k človeku zjaviť svoj zámer. Biblia je pre kresťanov duchovný pokrm, ktorý živí ich vieru. Nie nadarmo vravieval svätý Hieronym: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Biblia sama seba charakterizuje takto: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2 Tim 3,16-17) 

Biblia je Božie slovo a zároveň slovo ľudské. Rovnako ako Ježiš Kristus aj v prípade Biblie kresťania veria, že má dve nezmiešané a nerozdelené podstaty - božskú a ľudskú. Veríme, že Boh je prvotným autorom, ktorý inšpiroval ľudí aby napísali biblické knihy. Povaha inšpirácie Biblie je zahalená rúškom tajomstva. Ako to Boh urobil? Usudzuje sa že to nebol nejaký diktát z Božej strany a človek nebol len pasívny nástroj. Mohli by sme to nazvať spoluprácou. (Boh rád s nami spolupracuje, nie diktuje). Vieme, že Biblia je aj ľudské slovo. Je to dôležitý poznatok pri našom uvažovaní. Dáva nám to dobrý dôvod na to aby sme skúmali Písmo ako inú literatúru. Už v prvých storočiach dejín kresťanstva otcovia Cirkvi poznali niekoľko významov Biblie. Rozlišovali medzi slovným, alegorickým a morálnym zmyslom. S príchodom osvietenstva sa však začala spochybňovať samotná pravdivosť Biblie. Liberálni učenci častokrát namietali proti zázrakom a historickosti jednotlivých častí. Niektorí interpretovali Bibliu vo svetle moderných filozofií, čím sa strácal jej posvätný aspekt. Závery týchto učencov Cirkev oprávnene odmietla. Na strane druhej veriaci (okrem vyznávačov absolútne doslovného výkladu) dnes nepopierajú silnú prepojenosť Božieho a ľudského slova v Biblii. Výklad Biblie (exegéza) sa stal užitočným nástrojom v skúmaní dobových súvislostí. Vďaka tomu môžeme poznať zámer svätopisca, kultúrne a dejinné okolnosti, ako aj spôsob vyjadrovania. Katolícka Cirkev sa k exegéze stavala spočiatku opatrne a až po určitom čase prijala jej opodstatnenie. 
Pravdivosť Biblie je v istom slova zmysle ohraničenou záležitosťou. Vychádzajme z myšlienky že Boh svätopiscov inšpiroval, plným právom ju teda môžeme nazývať Božím Slovom. Boh však rešpektoval svätopiscov a ich ľudskú ohraničenosť. Svätopisci nemali plnosť poznania čo sa týka geografie, histórie, biológie, genetiky ... Zámerom Biblie je z nás vychovať Božích ctiteľov, nie všeznalcov. Presne o tom hovorí aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“ Šťastie človeka – to je zámer Biblie.     

Biblia nie je autorita sama o sebe. Čo to znamená? Biblia a Tradícia úzko súvisia. Pri bližšom skúmaní prichádzame na fakt, že Biblia vznikla z ústneho podania. Evanjeliá boli spočiatku súčasť tohto podania a až neskôr boli spísané. Cirkev je rovnako potrebná pri správnom výklade Biblie. Katolíci veria, že Boh ustanovil učiteľský úrad (magistérium), ktoré Božiemu slovu slúži a s pomocou Ducha Svätého ho vykladá. Je to pre to aby sa podávanie Božieho slova ďalším generáciam veriacich neprekrútilo.V istom slova zmysle by sme mohli povedať že Katolícka Cirkev „stvorila“ Bibliu. (Samozrejme, že pod taktovkou Ducha Svätého) Cirkev predchádzala Biblii, nie naopak. Biblia nebola pre ranú Cirkev predpisom, čo má robiť. Nevieme o tom že by Ježiš niečo napísal a potom apoštolom povedal: „Toto robte, ako som tu napísal.“ Biblia prvé štyri storočia neexistovala v dnešnej podobe. Áno, boli tu rôzne spisy, evanjeliá a všetky knihy Nového zákona boli napísané už v prvom storočí. Háčik bol v tom, že popri týchto spisoch existovalo veľké množstvo iných spisov. Cirkev vnímala potrebu jednotného posvätného spisu aby si uchránila vieru pred vplyvom rôznych náuk, ktoré ohrozovali jednotu a čistotu viery. V prvých storočiach boli snahy o pevný zoznam kníh, ktoré by patrili do Nového Zákona. Cirkev však u niektorých kníh (Druhý Petrov list alebo List Hebrejom) nemala jasno a prebiehali diskusie či ten ktorý spis zaradiť resp. nezaradiť do pevného zoznamu (kánonu). Kánon Nového Zákona bol v konečnej podobe zostavený až v druhej polovici 4. storočia. Tento zoznam 27 kníh ako ho poznáme dnes sa poprvýkrát objavuje u alexandrijského biskupa Atanázia. Neskôr bol potvrdený pápežmi a synodami. 

Na druhej strane reformácia odmietla Tradíciu a Cirkev ako základné piliere výkladu. Bibliu vytrhla z tohto rámca. Reformátori ju uznali ako jedinú autoritu a výklad ponechali na samom čitateľovi, ktorý ju mal s pomocou Ducha vysvetľovať. V tomto chápaní sa však jednotlivec stal magistériom, meradlom biblickej pravdy. Preto sa viera stala subjektívnejšou. Svedčí o tom aj fakt, že reformácia nedosiahla vytúženú jednotu, práve naopak. Dnes môžeme nájsť niekoľko tisíc protestanských denominácií, ktoré nie sú vôbec také konzistentné ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. To sú neblahé dôsledky princípu „len Písmo“(sola scriptura). Rovnako Biblia nikde neučí, že je jedinou autoritou a ani to, ktoré spisy majú patriť do kánonu. Princíp „len Písmo“ sa tak dostáva do slepej uličky.


BIBLIA  A PRÍRODNÉ VEDY

Na začiatok treba povedať, že chápať Bibliu ako vedeckú štúdiu je od základu mylné. Týmto smerom sa však vydal tzv. kreacionizmus. Ten sa vyprofiloval začiatkom 20. storočia v americkom protestantizme ako reakcia na isté zmeny v kultúre a spoločnosti. Kreacionisti odmietajú evolučnú teóriu. Tvrdia že prvé kapitoly knihy Genezis máme chápať striktne doslovne. Protipólom ku kreacionizmu je hnutie nový ateizmus (new atheism) s predstaviteľmi ako je biológ Richard Dawkins alebo neurológ Sam Harris. Ich presvedčenie sa zakladá na predpoklade, že evolúcia vylúčila potrebu Stvoriteľa. Tento predpoklad sa však nezakladá na vede ale má pôvod skôr vo filozofii materializmu a radikálneho skepticizmu. 

Myslím, že je rozumné nepozerať sa na prvú kapitolu knihy Genezis ako na záznam očitého svedka.(aj keď budeme zástancami doslovného výkladu obvinení z liberalizmu a modernizmu) V Biblii sú pasáže, ktoré skutočne vyžadujú historický prístup ako je napríklad zmŕtvychstanie Ježiša alebo príchod Ducha Svätého. To bol skutočný zámer autora opísať ich ako udalosti, nie len ako metaforu. Ale nájdeme aj knihy (Genezis, Žalmy, Pieseň piesní), ktorých texty možno chápať lyrickejšie a metaforickejšie. Tým však nechcem popierať pravdivosť knihy Genezis. Nemožno však zúžiť pravdu len na súbor faktov. Genezis je pravdivá v tom že poskytuje základné pravdy o vzťahu Boha a človeka. Sú to napríklad: Boh je pôvodcom sveta a života v ňom, stvorenie je v podstate dobré, zlo nepochádza od Boha ale je dôsledkom slobodného rozhodnutia stvorení. Boh stvoril ľudí ako muža a ženu a daroval im rovnakú dôstojnosť. Myslím si že v tomto je hlavný zmysel tejto knihy. 

Nechcem ísť do zložitých výkladov prvých kapitol knihy Genezis. Chcem len upriamiť pozornosť na dni spomenuté v Gn 1. Je to 24hodinový deň? Už svätý Augustín sa zaoberal týmito otázkami a napísal niekoľko spisov na tému výkladu knihy Genezis. Francis Collins, biológ a praktizujúci kresťan vo svojej výbornej knihe Boží řeč píše: „Hebrejské slovo pre deň (yôm) môžeme použiť s významom pre 24hodinový deň alebo v symbolickejšej reči. V Biblii nájdeme mnoho miest, kde je slovo yôm použité v inom než doslovnom kontexte, ako je tomu v prípade Pánovho dňa, je to rovnaké, ako by sme chceli povedať: Za dní môjho deda, pričom to neznamená, že dedo žil jeden deň.“
 
Dilema či je správna evolúcia alebo stvorenie za šesť dní je absurdná. Stavia vieru a vedu do vzájomneho protikladu. Veda je však jedným z vynikajúcich spôsobov ako viac preniknúť do tajomstiev Božieho pôsobenia vo svete. Vedľa pravdy Biblie existuje aj pravda biológie, pravda histórie, pravda umenia. Žiaľ na obidvoch stranách barikády je veľa ľudí, ktorí tvrdohlavo stoja za svojím. K zmiereniu neprispieva ani mediálna prezentácia tohto sporu. Verejnosti sa neraz podsúva tvrdenie, že tento spor je otázka vedy a viery. Veriaci sú odprezentovaní ako spiatočníckí, fundamentalistickí, zaostalí, kým skeptici ako osvietení a liberálni. Potom niet divu, že bežnému človeku zdá skoro protikladné spojenie veriaci vedec. Tieto televízne diskusie kde skupiny protievolučných kreacionistov prehrávajú svoj boj proti ateistom sa prezentujú ako vzťah vedy a náboženstva.  Pritom ide o malé skupiny – či už na jednej alebo na druhej strane. V hlavnom prúde správ sa pramálo dočítame o plodnom a pokojnom dialógu medzi vierou a vedou. Skúste hádať čo je pravdepodobne viac mediálne zaujímavé – zúrivá polemika medzi ateistami a kreacionistami alebo inteligentná diskusia o vzťahu vedy a viery? Áno, uhádli ste správne …     

Nemožno nespomenúť ani niektoré záhady ohľadom čísel v Biblii. Už v knihe Genezis sa môžeme stretnúť so zarážajúco vysokým vekom niektorých biblických postáv. Najvyšší vek (969 rokov) dosiahol Matuzalém. Ako to máme chápať? Vieme, že vo vyspelejších krajinách sa ľudia dožívajú v priemere 70-80 rokov. Najstarší človek v zaznamenanej histórii sa dožil 122 rokov. Existujú však náznaky že ľudia sa mohli dožiť aj vyššieho veku. Ale vek 900 rokov sa zdá byť nedosiahnuteľnou métou. Nie je ani len náznak toho  že by v staroveku existovali ľudia s takto vysokým vekom. Mimoriadne vysoký vek niektorých biblických postáv je viac-menej záhadou. Dnes už týmto číslam ťažko rozumieme a máme pokušenie vykladať ich doslovne. Niektorí uvažovali o tom, že v prípade Matuzaléma išlo skôr o mesiace ako o roky. Dávalo by to zmysel - 969 mesiacov predstavuje približne 81 rokov. Pomýlil sa autor? Je to diskutabilné. Viac svetla do tohto prípadu nám (možno) prinesie porovnanie knihy Genezis s vtedajšou mimobiblickou literatúrou. Aj hrdinovia sumerských a babylonských príbehov mali takto vysoký vek. Najvyšší vek človeka v starovekej literatúre dosahuje závratných 72 000 rokov ! Nedá sa vylúčiť ani autorova tendencia pripisovať hrdinom mimoriadne vlastnosti.  

Matematické problémy sa objavujú ešte niekoľkokrát. V knihe Exodus (Ex 12,37) nájdeme údaj o počte Izraelitov, ktorí utekali z Egypta. Biblia spomína 600 000 mužov. Ak si k tomu pripočítame ženy a deti, tak nám vychádza čislo dva až tri milióny ľudí. Migrácia takýchto rozmerov by nemala v staroveku konkurenta. Rovnako sa nám naskytuje otázka ako mohla Sinajská púšť uživiť toľký počet ľudí. Niektorí uvažujú, že Sinaj by mohol byť v tej dobe o niečo príjemnejšie prostredie. Skeptici zase namietajú, že o tak rozsiahlom exode niet žiadnych priamych egyptských záznamov a treba povedať že majú pravdu. Ide o doslovné údaje?  Počet 144 000 vyvolených z knihy Zjavenia apoštola Jána sa stal už hitom, zrejme najviac kvôli tomu ako si to vykladajú Svedkovia Jehovovi. Doslovná interpretácia však zjavne nie je riešením.


HISTÓRIA ALEBO MÝTUS?  


Podobne ako v prípade prírodných vied ani v oblasti histórie nemožno od Biblie čakať vedecké fakty. Autori Biblie sa totiž neriadili zásadami modernej historiografie, ktorej cieľom je sprostredkovať presné informácie. Vtedajšie chápanie histórie sa sústredilo na podstatu veci. Biblická dejepisectvo nie je súbor vedeckých faktov ale svedectvom o tom ako Boh zasahuje do dejín ľudstva a rovnako do dejín človeka. To sú dejiny spásy. Už prvé kapitoly knihy Genezis naznačujú, že zjavne neide o historickú štúdiu. Ako som už vyššie spomenul nie je na mieste vidieť v Biblii učebnicu dejepisu tak ako to robia vyznávači striktne doslovného výkladu. Na druhej strane stalo sa už takmer módou radikálne spochybňovať historicitu biblických príbehov. Mnohí pochybujú či vôbec existovali Abrahám, Mojžiš alebo Dávid. Je sklon domnievať sa, že tieto príbehy a postavy sú ďaleko neskoršieho datovania a že si ich neskorší pisári účelovo vymysleli. Je celkom pochopiteľné, že takéto úvahy veriacich dostávajú do rozpakov. Tento skepticizmus je však výsledkom predsudkov voči Biblii, hlavne voči zázrakom. Títo skeptici sa neraz odvolávajú na akýsi nezávislý zdroj, ktorý by potvrdil historickosť príbehov. Niekedy však tento nezávislý zdroj chýba aj v mimobiblickej starovekej histórii. Neraz pri skúmaní Biblie sme odkázaní iba na jeden zdroj - na Bibliu samotnú. 


Rovnako archeológia má k biblickým dejinám čo povedať. V Biblii totiž nachádzame mnoho údajov, miest, postáv. Archeológovia Israel Finkelstein a Neil Silberman v knihe Objevovaní Bible-Svatá Písma Izraele ve svetle moderní archeologie píšu: „Archeológia hrala v debatách o vzniku a historickej spoľahlivosti Biblie vždy zásadnú rolu. Najprv vyvrátila názor niektorých radikálnejších kritikov, ktorí tvrdili, že Biblia je značne nedávnym dielom, a preto je z veľkej časti historicky nespoľahlivá. S rozvojom moderného výskumu v biblických krajinách, ktorý sa započal na konci 19. storočia, došlo k senzačným objavom. Desaťročia systematických archeologických výskumov a odborných výkladov presvedčili mnohých, že hlavné línie biblického príbehu starovekého Izraela boli v zásade dôveryhodné. Napriek tomu, že písomná podoba biblického textu vznikla dlho po zaznamenaných udalostiach, pravdepodobne vychádzala zo značného množstva starostlivo uchovávaných spomienok.“Archeológia teda môže poskytnúť potrebný dôkaz. Ako napríklad v prípade kráľa Dávida. Jeho existencia bola dlho spochybňovaná. V roku 1993 však skeptikov zaskočil nález nápisu o dome Dávidovom, ktorý odkazuje na to že postava Dávida nebola len literárnym výmyslom. Podobne v prípade miest Sodoma a Gomora výskumy ukázali, že išlo o skutočné mestá. Na druhej strane archeológia nemá vždy jednoznačný dôkaz a jej závery  môžu byť rozporuplné. Je mylné hodiť Bibliu „do koša“ len preto že archeológovia nájdu rozpory medzi tým čo Biblia popisuje a najnovšími výskumami. Ako som už vyššie spomenul pravdivosť Biblie spočíva v niečom inom ako v popisovaní presných historických faktov. 

Rovnako v prípade Nového Zákona sa viedli a vedú spory. Liberálni učenci videli v Ježišovi čisto mytologickú postavu alebo náboženskú ideu. Predpokladali, že jeho učeníci chceli získať mocenský vplyv a tak si to celé s Ježišom skrátka vymysleli. Niektorí popierali, že Ježiš vôbec existoval. Novší výskum však tieto teórie v zásade podkopal. Evanjeliá už nie sú v kolónke mýtus, ale uznáva sa ich historická hodnota. Mimobiblické záznamy o Ježišovi (Josephus Flavius, Plínius, Tacitus, Suetonius, Talmud) dnes považuje historická obec za spoľahlivé. Rovnako v prípade datovania vzniku evanjelií sa dlhé roky viedli spory. Opäť sa našli tí, ktorí chceli z ideologických zámerov posunúť vznik evanjelií do 2. až 3.storočia. Serióznejšie skúmania však zistili, že evanjeliá boli napísané už v prvom storočí. Evanjeliá opisujú skutočné udalosti a skutočný život Ježiša Krista. Nie sú životopismi v modernom slova zmysle (nepopisujú Ježišov fyzický vzhľad alebo psychologický profil). Sú svedectvom dejín a zároveň viery. Najstarším spisom Nového zákona je pravdepodobne Prvý list Solúnčanom, ktorý napísal apoštol Pavol. Tento list bol napísaný okolo roku 50. To je necelých 20 rokov po Ježišovej smrti. Už vo svojich prvých listoch Pavol spomína vieru v Ježišovo zmrtvýchstanie, božstvo a činnosť ranej Cirkvi.  

Námietok voči Biblii je veľmi veľa. (nie je to podozrivé že na Bibliu sa neraz toľko útočí a rozoberá aj najmenší detail, pričom u iných starovekých dokumentoch častokrát ani neriešime spoľahlivosť pretože je nám samozrejmá?) Odpovedať na všetky tieto námietky presahuje možnosti tohto blogu. Spomeniem však hypotézu, že Biblia bola údajne počas stáročí prepisovaná aby poslúžila zámerom cirkevných predstaviteľov. Objav zvitkov pri Mŕtvom mori v roku 1947 však ukázal, že prepisovanie Biblie nebolo účelové. Išlo totiž o knihy Starého Zákona. Medzi Starým Zákonom vtedy a dnes sú len minimálne rozdiely a týkajú sa len gramatiky. Rukopisov NZ z prvých storočí kresťanstva je ďaleko viac ako v prípade inej starovekej literatúry. Dnes vieme, že pisári v stredoveku ničili záznamy ak sa dopustili chyby. Konieckoncov myslím si že je dobré držať sa strednej cesty - nevidieť v Biblii učebnicu dejepisu ale ani ahistorický mýtus.

Úvahy zakončim myšlienkou prof. Jana Hellera, českého biblistu: „Otázka pravdivosti Písma je pre mňa zaručená tým, že príbehy, o ktorých tam píše, sa dejú dodnes a môžem do nich vstupovať. To je pravdivosť vnútorná. Otázka vonkajšej pravdivosti, t.j historickej pravdivosti Písma je veľmi zložitá od textu k textu. Ale to mne Bibliu neproblematizuje, pretože mám osobnú skúsenosť, že jej vnútorná pravdivosť platí. Nevieme s istotou povedať kedy boli knihy Starého Zákona napísané, ale to neproblematizuje ich hodnotu.“ 

POUŽITÁ LITERATÚRA

Boží řeč – Francis Collins, 2012
Katechizmus Katolíckej Cirkvi
Objevovaní Bible – Svatá Písma Izraele ve svetle moderní archeologie – I.Finkelstein, N.A. Silberman,2007

titulný obrázok - Crosswalk.com

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo