List slušným ľuďom (o hľadaní pravdy)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
List slušným ľuďom (o hľadaní pravdy)

Prirodzene, veľa ľudí na Slovensku a azda aj mimo neho sa momentálne vyjadruje k brutálnej poprave 2 nevinných ľudí – novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Ja som ani jedného nepoznal osobne, nikdy som s nimi neprišiel do kontaktu. O jeho práci som počul, ale nikdy som sa jej hlbšie nevenoval, jeho články som nečítal. Avšak cítim ľudskú potrebu sa k tomu, čo sa udialo, vyjadriť. Pevne verím, že text nebude provokovať tých, ktorí kritizujú reakcie na túto udalosť dolujúce politický či iný kapitál. Nič nedolujem. Som iba Slovák čo sníva o slušnom Slovensku.

Za zosnulých sa môžeme pomodliť. "Svetsky" sú tu však tri veci, ktoré sú teraz najdôležitejšie. Po prvé, je to poctivé, nezávislé, pravdivé a dôkladné vyšetrenie zločinu. Po druhé, je to povinnosť pozostalých, čo sme v tomto kontexte my všetci, slušní ľudia, šíriť informácie, ktoré podľa doteraz zverejnených a prístupných indícii pravdepodobne stáli Jána a s ním žiaľ aj jeho priateľku Martinu život. Po tretie, dozerať ako spoločnosť na tých, ktorí majú na starosti vyšetrovanie i na tých, ktorých sa týka. Najdôležitejšie je neochabnúť, nezlenivieť, nezanevrieť, ale sa pozastaviť, zmobilizovať sily a bojovať za pravdu.

K výzvam na vyvodenie priamej politickej zodpovednosti týkajúcej sa pracovníkov či predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov sa môžem, ba musím pripojiť. Tak, ako tí odvážni a odhodlaní z nás v osemdesiatom ôsmom roku minulého storočia stáli v daždi na "Hviezdku" so sviečkami v rukách, modlili sa a nežne, no neochvejne protestovali proti krvavému, utláčateľskému totalitnému režimu a za dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd, alebo aj tak ako v deväťdesiatom druhom roku minulúho storočia po brutálnych popravách Falconeho a Borsellina vyšli desaťtisíce slušných a odvážnych Sicílčanov do ulíc na protest proti odpornej, ale žiaľ mocnej tyranii mafie, tak aj teraz volajú okolnosti po odvahe. Slušní ľudia prehrajú len vtedy, ak sa nechajú umlčať, uchlácholiť a vzdajú sa nároku na dobro, spravodlivosť a slušnosť.

Keby som mal byť pragmatický tak si pomyslím, že niekto spravil chladnokrvným rozhodnutím nechať brutálne popraviť dvoch mladých ľudí naozaj veľmi zle. Cieľom bolo Jána umlčať, miesto toho jeho slovo bude počuť ešte hlasnejšie. Miesto umlčania sa dotyčný(í) dočká(jú) posilnenej odvahy slušných ľudí, ktorí budú odhodlaní hľadať pravdu. Na Slovensku máme tú skúsenosť (realita, ktorú sa nám azda raz podarí tvrdým úsilím zmeniť), že sa mnohé politické kauzy ututlávajú, vyšetrujú sa len čiastočne a nepoctivo a priama zodpovednosť je vyvodzovaná málokedy. Iustitia je u nás často nie len slepá, ale aj hluchá a nemá. S mnohými krivdami sa nevieme vyrovnať lebo ich radšej zametáme pod koberec. Teraz však pravdepodobne nadišiel čas ten stuchnutý koberec celý strhnúť a vymeniť ho za parkety.

Milí slušní Slováci, v živote spoločnosti a národa tak ako v živote jednotlivca nastanú mnohé momenty či situácie, v ktorých sa musí rozhodnúť či bude konať, a ako bude konať či správne, alebo inak. Iste, v takých momentoch sa zvykne veľa polemizovať, rozhodnutie sa bude odvíjať od konkrétneho svetonázoru - spôsobu nazerania na svet, systému presvedčení, názorov a hodnôt. To sú tie momenty, kedy (viac či menej kultivovane) diskutujeme o Európskej Únií, o tom, či je lepšie mať rovnú či progresívnu daň, či máme uzákoniť homosexuálne manželstvá alebo nie, či je lepšie ponúkať sociálne balíčky alebo hospodáriť šetrnejšie... To sú skrátka postoje a názory: na Boha a Cirkev, na históriu, politiku a ekonomiku, na filozofiu i vedy, na Putina, Trumpa, Merkelovú. Polemizujeme, hľadáme pravdu, hádame sa, kontemplujeme, študujeme, zamýšľame sa nad tým, čo je dobré a čo zlé, čo sa nám páči a čo nás odpudzuje, čo dáva zmysel a čo nie.

Potom však nastane chvíľa, kedy je zlo očividné. Jeho ohavnosť je demonštrovaná okato a jasne. Nie je priestor na polemiku o povahe danej veci, je to prosto zlo. Zlo sa stalo aj posledný víkend a demonštrovalo svoju ohavnosť zbytočným a nespravodlivým krviprelievaním.

V takých chvíľach života jednotlivca, ale aj spoločnosti a národa, ide o veľa a mnoho iných vecí ide stranou. Orchester názorov na všeličo možné stíchne; čistota tónov sa prejaví v sóle - počuť len ľudskosť. Slušnosť. Vyznejú len tie najzakladanejšie atribúty a hodnoty človeka - jeho fundament. Či som schopný odsúdiť taký čin a dožadovať sa spravodlivosti. Nie historicky namyslene a nadradene, z pozície akéhosi všemohúceho človeka roku 2018 (zlo, ľudská slabosť i hriech nás sprevádzajú celými dejinami), ale pokorne no nanajvýš triezvo a zodpovedne. Čo je za hranou je za hranou a je jedno ci sa pozerám zľava či sprava, či stojím tu či tam; sú isté mantinely. Mantinely medzi ľudskosťou a ohavnosťou, medzi slušnou politikou a mafiou.

Milí slušní Slováci, myslím, že prišiel moment sa naučiť spájať. Nevolám po revolúcií, som konzervatívec. Volám po odsúdení zla a obnovení úprimnej túžby po hľadaní pravdy. Volám po slušnosti a ľudskosti, aj v politike, ktorá kreslí jasnú čiaru, ktorú nenecháme náš štát prekročiť. Volám po budovaní demokracie, lebo demokracia to sme my, to sú spôsoby ako sa k sebe správame navzájom, ako príjmame zodpovednosť za naše rozhodnutia a činy, ako rešpektujeme zákon, ako budujeme inštitúcie. Vykročme tou správnou nohou aby sme si mohli povedať to známe: aj keď oni majú v rukách moc, my máme pravdu. A to je ten najlepší začiatok. Silvo Krčméry to povedal v roku 1954. Moc sa tým, ktorým to vtedy adresoval, vzala o vyše 30 rokov neskôr. Tentokrát to nesmie toľko trvať. Musí to trvať oveľa menej. Ale to záleží len na nás.

V človeku je mysticky a hlboko zakorenená nielen túžba po vzťahu, ale aj túžba po pravde. Slováci, prosím, skúsme sa naučiť byť sebavedomým európskym národom. Nie namyslene, ale zdravo. Nehľadajme stále chybu v druhých. Časy diktátu z Budapešti, Prahy, Berlína či Moskvy sú (našťastie) preč. Sebavedomý národ, to je myslím ten, ktorý si doma vie upratať sám. Povala domu sa upratuje takto: vyjdem tam a utriem prach, zamurujem diery, umyjem dlážky. Povala domu sa neupratuje tak, že celý dom podpálim ani že si kúpim nový. Áno, vždy je ťažšie prácne upratovať ako škrtnúť zápalkou. Je to namáhavejšie a hlavne zdĺhavejšie. Ale je to správne. Tak sa buduje osobnosť, národ, kultúra. Postupne, trpezlivo, obozretne, poctivo. Skúsme sa prosím začať vysporadúvať s históriou to nás naučí spravovať si svoje veci a štát aspoň o trošku lepšie, poctivo. Skúsme sa, prosím, naučiť menej pľuť a viac kultivovať.

Nie, nepoznal som Jána Kuciaka ani Martinu Kušnírovú. Za posledné dni som však o čosi lepšie spoznal jeho prácu prostredníctvom jeho článkov i spomienok tých, ktorí ich oboch osobne poznali. Udalosť tejto brutálnej popravy je pre nás momentom i mementom. Momentom v tom, že sa môže mobilizovať slušnosť a ľudskosť, môžeme po tomto kroku vzad urobiť dva vpred, upratať, pokúsiť sa ustanoviť konečne vládu zákona a sfunkčniť demokratické inštitúcie. A mementom v tom, že slušnosť, ľudskosť, poctivosť a pravdu neumlčí ani výstrel zo zbrane a že aj obeta najvyššia môže byť obetou dobrou a zmysluplnou ak prinesie ovocie. Nie, nepoznal som Jána Kuciaka. Ale niečo mi našepkáva, že by s tým súhlasil. Ostatne, to bolo jeho životné dielo. Nenechajme vyhasnúť plamienok. Skúsme rozdúchať oheň.

Requiescat in pace.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo