Smutno z KDH II.

Pamätám si, ako Vladimír Mináč - keď už si snáď všetci okolo neho povyzliekali svoje komunistické tričká - povedal, že on si ten svoj kabát nechá navždy na svojom zakrvavenom chrbáte. S týmto pocitom dobitej identity píšem o svojom trápení s vývojom môjho "rodného" KDH v týchto dňoch.

SMUTNO Z KDH II.

 

Možno si ešte niektorí starší z vás pamätajú na nie príliš pekný vtip z komunistických čias: Kto je najväčším upírom ČSSR? Odpoveď bola krátka a smutne jednoznačná: Gusta Fučíková. Lebo 40 rokov žije z jednej mŕtvoly! Každá smrť si zasluhuje rešpekt, preto s vtipmi na jej adresu končím. Aj keď musím povedať, že ako kresťanský demokrat v Mestskom zastupiteľstve mesta Trenčín som dlhodobo presadzoval, aby pamätná tabuľa na Fučíkov pobyt v Trenčíne zostala namieste ako vecný údaj o histórii. Hoci sa interpretačné pole historiografie v ostatných rokoch výrazne zmenilo.

 

Práve táto skutočnosť sa mi vybavila v mysli aj dnes, keď som na internete zachytil komentár, že vznikla nejaká alternatívna vnútrostranícka iniciatíva, ktorá podáva podnet na disciplinárne stíhanie predsedu KDH Alojza Hlinu – okrem mnohých iných výhrad aj kvôli tlačovej správe, ktorú zverejnil hovorca kresťanských demokratov (predpokladám že v zastúpení stanoviska predsedníctva a jeho šéfa, ako to býva zvykom). Vraj ide o pohŕdanie stanovami hnutia ustanovených inštitútov – členskou základňou, snemom, radou, a teda demokratickými princípmi, budovanými od nepamäti zdola.

 

Ak je povinnosťou nás kresťanov svedčiť, tak chcem ako kresťan, ale aj ako bývalý poslanec KDH (2010-2016) dosvedčiť, že demokratické inštitúty strany v posledných desaťročiach nášho parlamentného živorenia (s výnimkou výnimočnej definície manželstva v ústave SR) fungovali všelijako, len nie úzkostlivo demokraticky. Subsidiarita iba na papieri! Subsidiarita ako zásterka sebapotvrdzovania – cez krajských tajomníkov a iných tajnostkárov. Vždy pred zostavovaním kandidátok sa viedli tuhé pozičné boje medzi vplyvnými, „nevolenými“ finančnými záujmami v pozadí ( v tom má hovorca absolútne pravdu). Organizovali sa – celkom mimo rámec stanov – konšpiratívne stretnutia krajských predsedov, kde sa handlovalo ako na trhu v Jablonke. Rátalo sa, kto je s nami, kto proti nám, komu treba vykrútiť krk, koho a ako prečísliť. Nehodnotil sa prínos, nápady, talenty, ale široké lakte a egoistické záujmy. Časté politické či skôr politikárske mimikry predstavovali nejednoznačné historické zásluhy – s jediným cieľom prežiť, recyklovať sa, udržať si post a pozície, v ktorých – okrem domnelého Božieho požehnania - sa ráta najmä slušnejší dôchodok, ako má zvyšok kresťanského „plebsu“!

 

Pozrite sa, keď môj otec MUDr. Ladislav Kvasnička kandidoval za KDH do SNR prvých porevolučných rokov, mal takú volebnú pozíciu, pri ktorej bol osobný volebný úspech len málo pravdepodobný. Mal iba jednu možnosť: prekrúžkovať sa – nie vďaka zákonníctvu a farizejstvu, ale napriek ich rigidnej schéme. Treba však povedať, že megalománia sebaprezentácie za Čarnogurského nikdy nebola taká vypuklá. Otec neuznával intrigy, zákulisný boj, pozičné šachy, veril v zmysel svojej práce detského psychiatra a pastoračného poradcu – to boli hlasy, ktoré ho napokon poslali do parlamentu, kde sa necítil celkom vo svojej koži, ale – pokiaľ viem – myslel predovšetkým na vlastných pacientov a tisícky ľudí v núdzi. Vidiac dnešné KDH a zápas dinosaurov aspoň o nejaký džganec – obracal by sa v hrobe. Tu sa nedá oháňať lepším a autentickejším kresťanstvom, ani štvrťstoročným tradicionalizmom, ktorý budeme verklíkovať, kým nás sekulárna zem celkom nezožerie a zaženie do bezvýznamnosti či politického nebytia.

 

Ak teda všetky tie negatívne a, žiaľ, dlhodobé tendencie odmietam, za čo vlastne som? Za čistý stôl a priamu komunikáciu, za nemyslenie na seba pod priehľadnou zámienkou služby, za otvorenú diskusiu bez podpásového tokania novým evanjelizátorom. Za všetko, čo prinesie synergiu miesto rozdelenia, a podporu tým, čo tú káru ťahajú v najhoršom čase. Naozaj je časť opustiť papalášsku optiku a pozrieť sa kriticky – najmä na seba. Je k tomu potrebná iba jedna vec: byť slobodný od seba samého a nechcieť nič, čo by nemalo byť prínosom pre celé spoločenstvo. Je na tom niečo, čomu by nielen kresťania neporozumeli?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo