„Ať tě síla provází!“ (až do pekla)

„Ať tě síla provází!“ (až do pekla)

Fenomenálna filmová sága Hviezdnych vojen nevyužíva iba vizuálne efekty, ale aj klasický motív boja dobra a zla – podobne ako Pán prsteňov, Harry Potter, Dobšinský, či najväčší bestseller - Biblia. Napriek zdanlivej univerzálnosti sú v jeho chápaní podstatné rozdiely – a to môže byť problém, pretože, ako sa vraví, „v detailoch je diabol“.

Či už ste ateista, ktorý existenciu dobra a zla ako takého ani neuznáva, kresťan, žid alebo stoik ako cisár Marcus Aurelius, tento konflikt dvoch síl z vlastnej vnútornej skúsenosti poznáme všetci. Kreslený kocúr Tom ho pozná ako dialóg miniatúrneho bieleho anjelička na jednom pleci a čierneho na druhom. Hviezdne vojny rozvinuli jednoduchú filozofiu na jeho pozadí tak šikovne, že sa s ňou stotožnili široké masy divákov. Podľa mňa ide o zručne namiešaný koktejl poloprávd. Veľa vecí sedí – možno napr. to, že dobro a zlo naozaj objektívne existujú a svet je ich bojiskom. Nie je ale pravda, že sú len dvomi rovnocennými, prirodzenými stránkami toho istého bytia. Ani len v rámci tohto vymysleného príbehu by to nedávalo zmysel (ako neskôr ukážem) a nemyslím si, že je to lepšie vysvetlenie skutočného sveta ani v rámci rôznych náboženských hypotéz.

Veľa prvkov súvisiacich s duchovným aspektom vesmíru Hviezdne vojny vystihli realisticky. Napríklad to, ako skeptici spochybňujú „staré náboženstvo“: keď niekto dokáže niečo takmer nemožné vďaka Sile, pripisujú to „šťastiu“ či „náhode“, bez ohľadu na to, aká astronomicky nepatrná bola pravdepodobnosť. Nepripomínajú vám ich pohŕdanie a snaha „vysvetliť“ nevysvetliteľné akoukoľvek alternatívnou hypotézu okrem uznania duchovnej reality tvrdohlavých materialistov z nášho skutočného sveta? Môžu sa udiať tisícky neprirodzených uzdravení potvrdených lekárskymi komisiami, a oni ani na okamih nezapochybujú, že išlo len o autosugestívny placebo efekt.

Klasická symbolika „biela“ / „čierna“ využíva všeobecne akceptovanú klasifikáciu, ktorá má podľa mňa reálny základ – veď temnota znamená obmedzenie, zaslepenosť, nedostatok informácií, svetlo zas nevyhnutnú podmienku pre život na Zemi. Môžete namietať, že neexistuje žiadny hlbší dôvod na to, aby zástava, ktorou žiadame o prímerie, bola biela a pirátska vlajka čierna, ale keby ste ako filmár išli proti týmto univerzálnym asociáciam, akcionári štúdia by z vás asi veľkú radosť nemali. A taktiež: tí z temnej strany sú škaredí - čím skazenejší tvor, tým nechutnejší výzor, ako nejaká ozvena Platónovho stotožňovania dobra s krásou.

Ďalším prvkom, dobre odpozorovaným zo skutočnej ľudskej skúsenosti s etikou, je salámová metóda, ktorou Zlo pohlcuje človeka postupne – v duchu príslovia „Podaj čertovi prst...“. Väčšina ľudí sa nenarodí hneď ako skrz-naskrz zvrátený asociálny psychopat, ale dostáva sa k naozaj hrozným skutkom po malých krôčikoch a zdanlivo nevinných prvých kompromisoch. Anakinovi by sa určite nezdala Temná strana dosť lákavá, aby sa k nej pridal, keby pri svojom rozhodovaní hneď na začiatku vedel, že bude onedlho zabíjať deti (najmladších učeníkov na rytierov Jedi), snažiť sa zničiť aj svojho učiteľa Obi-wan Kenobiho, demolovať celé planéty pomocou Hviezdy smrti, či ublíži svojej milovanej Padmé, práve kvôli ochrane ktorej vôbec pôvodne hľadal pomoc na Temnej strane! Na jeho prechod k protivníkom sa použila stará diabolská finta: zlo pôvodne použijeme len ako prostriedok na získanie nejakého dobra, ale čím ďalej, tým viac sa od dobra vzďaľujeme. Veď od momentu, ako vykročíte na nesprávnu cestu, už ňou nemôžete dôjsť k pôvodnému cieľu, iba sa budete od neho vzďaľovať. Je to vari v skutočnom živote inak?

V Hviezdnych vojnách je teda tiež pravdivo priznané, že zlo samo osebe nemá žiadnu atraktivitu, ktorou by sa mohlo predať – schováva sa vždy za dobrý cieľ, ako napríklad Kancelár Palpatin nahovára Anakinovi, a neskôr podobne Darth Vader Lukovi Skywalkerovi, že víťazstvom Impéria sa v galaxii konečne nastolí MIER, čiže samo osebe dobrý pojem, (vlastne je to aj svojím spôsobom pravda – v totalite je stabilita a mier, pretože akákoľvek opozícia je potlačená) a že to nie on, ale vlastne jeho odporcovia sú ZRADCOVIA. Nikto sa nikdy ani len nepokúša vydávať „zradu“ za niečo dobré a „mier“ za niečo zlé. Skrátka sa len tieto pojmy, prirodzene chápané a akceptované jeden ako zlý a druhý ako dobrý, použijú v účelovo skreslených súvislostiach (presne v zhode s biblickým „Satan je otcom lži“). No žiaden morálny relativista, vrátane materialistov, ktorí objektívnu existenciu dobra a zla neuznávajú, sa nikdy revolučne neodváži vychvaľovať zradu a haniť mier. Ako obohratá platňa znie ich námietka, že morálne normy sa v rôznych kultúrach a historických dobách líšia (napr. aj v komentároch k mojim trom blogom o tom, že teizmus má pevnejší filozofický základ pre postulovanie morálky). Pritom stačí uviesť jedinú civilizáciu, ktorá kedy oceňovala zradu voči priateľom, vyzdvihovala podlosť, krutosť, zbabelosť... a naopak zaznávala šľachetnosť, nezištnosť, obetu pre druhých, prekonanie vlastných limitov... a bude možné pripustiť, že základom morálky nie je nič iné než voluntaristický spoločenský úzus, príp. právna prax tej ktorej doby či krajiny. (Ešte raz, aby sme predišli ďalšiemu motaniu sa v kruhu v snahe vyhnúť sa podstate: nehovoríme o dovolenom počte manželiek v rôznych kultúrach či o drsnej populačnej politike v Sparte, ale o zhode vo fundamentálnejších princípoch – činy v záujme vlastného ega žiadna kultúra nevelebila, činy prekonávajúce nutkanie správať sa len podľa sebeckej prirodzenosti každá oceňovala. Ak ide iba o evolučný princíp zachovania celku, vyvstáva otázka, či zachovanie celku nie je samoúčelné. Ak áno, tak z objektívneho hľadiska vlastne nie je nijako potrebné. Ak nie, tak potom aký je jeho vyšší cieľ?).

A to nás dostáva k ďalšiemu realistickému použitiu dualistickej filozofie vo Hviezdnych vojnách: Yoda vysvetľuje (žiaľ, teraz si neviem spomenúť, v ktorej časti) rozdiel medzi Svetlou a Temnou stranou: tá prvá je o starosti o druhých, tá druhá o uprednostňovaní seba. Aj tvorca George Lucas presne takto objasňuje podstatu toho rozdielu – „selfishness“ versus „selflessness“. Zdá sa to celkom prijateľné podľa mnohých náboženstiev a filozofií.

Lenže vo Hviezdnych vojnách ide len o dve stránky tej istej „Sily“ – akéhosi energetického poľa, ktoré vytvárajú (a zároveň aj využívajú) všetky živé organizmy. Tak to učí aj Obi-wan v IV. diely ságy. Nie je vôbec prekvapivé, že takýto svetonázor je prijateľný pre väčšinu modernej populácie, a tak rád rytierov Jedi na ňu pôsobí sympaticky – zatiaľ čo, dajme tomu, rád jezuitov odpudivo. Tá filozofia univerzálnej Sily reflektuje akési laické tušenie, že vedecky analyzovaný hmotný svet nie je celou realitou, ale že tá má aj svoj „duchovný“ rozmer – ktorý však nemusí byť nijako nábožensky definovaný, možno je to naozaj len istý druh energie, zatiaľ nepreskúmanej. A to sa nemusí vyslovene bridiť ani tzv. agnostikom, ktorí hádam bez väčších problémov pripustia, že niečo také ako doteraz neobjavené energetické pole môže naozaj existovať. Keďže by išlo len o súčasť prírody, výraz „duchovno“ by vlastne ani nebol na mieste. Pánovi Lucasovi možno obdivne pogratulovať, ako s touto duchovno-neduchovnou filozofiou trikrát prevareného panteizmu trafil do čierneho. Pre mnohých znie pravdepodobnejšie než rigidný materializmus, ale pritom má našťastie ešte stále dosť ďaleko k postulovaniu niečoho/niekoho ako Boh (hoci to v IV. diely Nová Nádej a aj inde nazývajú „starým náboženstvom“).

Podobne aj východné náuky vidia dualizmus yin a yang (i keď tieto elementy sa nedajú stotožniť s dobrom a zlom) iba ako jednotu protikladov, dve nevyhnutne komplementárne stránky jednej reality. Podľa niektorých je najväčšou inšpiráciou ideologického pozadia Hviezdnych vojen taoizmus, iní vidia paralely skôr s konfucionizmom či budhizmom... V hinduizme je Višna bohom, ktorý má udržiavať rovnováhu medzi dobrom a zlom. Lenže čo je to dobro a zlo? Vraj si aj tak musíme osvietiť myseľ a prestať hodnotiť, kategorizovať, nálepkovať, a začať hľadieť na obe stránky ako prirodzené aspekty života. Dokonca ako na rovnocenné aspekty, ktoré majú byť vyvážené – a aj v Hviezdnych vojnách sa už od prvého dielu Skrytá hrozba hovorí o vyvolenom, ktorý príde „obnoviť ROVNOVÁHU“. (Uvedomujem si, ako vulgárne zjednodušujúco som tu hromadne odbyl východné náboženstvá, ale myslím, že napriek všetkej ich rozdielnosti a pestrosti sa v základnej myšlienke, že za zdanlivou dualitou či pluralitou sveta je skutočná jednota, viac-menej zhodnú.)

Tak ale moment, ak je správna tá druhá cesta, čiže nesebeckosť, a treba ju uprednostňovať – už len z hľadiska prežitia spoločenstva, nemusíme ani hneď siahať k transcendentným vysvetleniam – nemôžeme zároveň tvrdiť, že ide o dve rovnocenné strany tej istej jednoty, či rovnako potrebné súčasti kolobehu prírody. Pokiaľ by naozaj išlo iba o dva vzájomne komplementárne aspekty jednej sily, nezáležalo by na tom, ktorý podporíte – život, či deštrukcia - „čo je doma, to sa počíta“, nemôžete si vybrať zle. Veď príroda si to už nejako roztriedi... A máme po akejkoľvek morálke! Ozaj, ako sa vlastne s týmto paradoxom vysporiadavajú východné filozofie? Karma predsa závisí na správnych rozhodnutiach – ale medzi čím ich robiť, ak je za všetkým jedna veľká Jednota, a jediné „zlo“ pramení iba z ILÚZIE, že realita je rozdelená? Bez „dobra“ a „zla“ ako orientačných bodov morálky neexistujú ani odvodené pojmy „lepší“ / „horší“, takže žiaden váš čin nebude lepší či horší ako iný.

Narážame tu na neprekonateľné vnútorné protirečenie. V treťom diely Pomsta Sitha sa Sila vysvetľuje ako akási energia, ktorá je pre všetko zdrojom života a rastu. Teda vo svojej podstate dobrá, až nevyhnutná a životodarná podstata. No zároveň sa už od prvého dielu spomína aj jej „temná strana“. Takže Sila ako celok je „dobrá“, ale obsahuje „zlo“? Dobro = dobro + zlo? V VII. diely Sila sa prebúdza sa o nej vraví ako o niečom, čo „spája dobro a zlo“ a vo VIII – Posledný Jedi ako o niečom, čo drží celý vesmír pohromade. Ale ako môže spájať úplne protichodne pôsobiace tendencie – buď predsa spôsobuje život, rast a usporiadanosť alebo deštrukciu a chaos; nemôže stáť za jedným aj druhým, inak by išla sama proti sebe. V zatiaľ najaktuálnejšom diely Posledný Jedi sa Sila označuje aj za zdroj života a poriadku. Nemalo by sa však teda skôr tvrdiť, že nie Sila ako taká, ale iba Svetlá stránka Sily je zdrojom života a poriadku?

Niekto možno namietne, že aj v prírode sú vedľa seba život, plodenie, evolúcia a zároveň lov, choroba, smrť, entropia. Lenže lov, choroba a smrť sú len vedľajšími produktmi tej bezodnej životodárnosti, nie rovnocenným stavebným základom vesmíru, bez ktorého by život ani nezačal. Buď ste teista a považujete súčasný stav prírody (vrátane lovu a fyzickej smrti) za Plán B, núdzový režim po „prvotnom páde“, alebo ste ateista a všetko to pripisujete náhodnému vývoju vesmíru, ale tak či tak, nikto hádam nevidí v prírodných zákonitostiach žiadny nevyhnutný dôvod na existenciu nenávisti a krutosti. No vo filozofii Hviezdnych vojen sa Temná strana prezentuje práve takto – ako nevyhnutná protiváha Svetlej strany. Myslím však, že v praxi nič, čo by malo zároveň dva protichodné ciele, a fungovalo by takto nepretržite vnútorne rozorvané, nie je v prírode možné. Keď dravec loví, nerobí to z nenávisti či láske ku smrti a deštrukcii, ale kvôli životu. Keď výbuch sopky či zemetrasenie zmetie z povrchu zemského tri dediny, je to nešťastná náhoda, tragédia, a nie nutnosť, bez ktorej by sa svet nezaobišiel.

So Silou je to podobná dilema ako s mágiou – vraj môže byť čierna a biela. Podľa Starého aj Nového zákona je to však nezmysel. „Kráľovstvo vnútorne rozdelené neobstojí.“ Buď je to od Boha, a je to dobré, alebo je to z iného zdroja, čiže alternatíva k dôvere v Boha, a potom sa to nanajvýš tvári ako dobro. Ale ak neexistuje Boh a nepriateľstvo voči Nemu, ak existuje iba akási neosobná energia, ako môže bojovať sama proti sebe? Rovnakú jednotu Svetlej a Temnej strany učí aj sága Harry Potter – napr. v časti Polovičný princ: „Bez tmy niet svetla“ ( - vraví učiteľ Slughorn. I keď – dodáva - on sa vraj „snaží ostať na svetlej strane“). A nachádzame to ako náhodne utrúsené čriepky mystickej múdrosti v mnohých dielach populárnej kultúry. No počkať: prečo by bez tmy nemalo byť žiadneho svetla? Aká hlúposť! Veď len vo svetle si uvedomujeme, že vidíme. A videli by sme, aj keby sme nikdy žiadnu tmu nezažili. No vo večnej tme by sme si ani neuvedomili, že nevidíme. To by ste tiež rovno mohli tvrdiť, že bez invalidov niet zdravia, alebo že bez vlakových nešťastí by nebola žiadna železničná doprava. Pritom opak je pravdou: to bez lásky sa s najväčšou pravdepodobnosťou stanete krutým, ale krutosť na lásku vôbec nepotrebujete.

Nanajvýš môže byť pravdou, že v kontraste čiernej/bielej sme hádam schopní vidieť veci jasnejšie a dobro viac oceniť. Niekto, kto zažil bezcitné zaobchádzanie, si bude v novom vzťahu alebo novej rodine lásku viac vážiť. Sviatočný deň voľna si ceníme aj preto, lebo je to výnimočnosť uprostred všedných pracovných povinností. Avšak nezamieňajú sa tu naše reakcie na nejaký fenomén za fenomén samotný? Navyše, tie reakcie nemusia byť u každého rovnaké: niekto zvyknutý na bezcitnosť už možno ani nebude schopný dôverovať ľuďom natoľko, aby si vedel užiť ich lásku, a niekto s vedomím, že už zajtra ho čaká ďalší pracovný stres, si naplno nevychutná krátky výnimočný okamih sviatku.

A ak je najvyšším ideálom ROVNOVÁHA, znamená to, že nemajú vyhrať tí dobrí? Ktovie, ako sa to všetko vo Hviezdnych vojnách deviatym dielom zakončí, ale pochybujem, že by to mohlo byť remízou Sithov a Jediov. Pretože tým by sa nič nevyriešilo – ostávala by nevyhnutnosť ďalších vojen. Máme tu hollywoodsky paradox – dobro musí zvíťaziť, ako v každej poriadnej rozprávke, ale zároveň treba nastoliť „rovnováhu medzi Temnou a Svetlou stranou“. Ak pôjde o happy end, filmový príbeh sa chtiac-nechtiac prikloní skôr ku kresťanskej viere v prioritu dobra a jeho konečné víťazstvo, napriek všetkej teoreticky proklamovanej východnej panteistickej filozofii filmových postáv aj samotného Georgea Lucasa. Sám som zvedavý, ako z toho scenáristi vybŕdnu...

Filozofiu, že dobro bez zla neexistuje, nemožno ani náhodou dať do súladu s kresťanstvom. Boh Biblie po každom stvoriteľskom dni „videl, že to bolo dobré“. Nie, žeby sa pozeral iba na tú „svetlú stranu“. VŠETKO, čo vytvoril, bolo IBA dobré! Ak má byť Boh zdrojom lásky, jeho tvorenie čohokoľvek negatívneho by nedávalo zmysel. (Hoci ponechanie stvorenstvu slobody – aj slobody vybrať si negatívne, čiže dopustenie zla - v kresťanskom náboženskom systéme zmysel dáva. Druhou možnosťou by bola iba nesloboda.) Lenže keď pripustíme, že koncept Boha Stvoriteľa neimplikuje neprajnosť a zlomyseľnosť, ale, naopak, dobro, a dobro je láska, a keď sa nad tým potom zamyslíme hlbšie, žiadny teistický názor sa nezdá tak pravdepodobný a vnútorne koherentný ako ten, čo postuluje OSOBNÉHO Boha. Láska môže byť predsa iba osobná! Znakom osoby je vedomie a slobodná vôľa – možnosť sa rozhodnúť, a nie povinnosť musieť milovať. Pravda, ak milujeme bez toho, že by sme chceli, môže ísť napríklad o sexuálnu príťažlivosť, vnútornú inklináciu k určitým veciam, či materinský pud, ale rozhodne nie o lásku v duchovnom zmysle – čiže želanie druhému dobra (až po sebaobetu). Na to potrebujete možnosť rozhodnúť sa, čo druhému vlastne želáte. Čiže potrebujete vedomie a slobodnú vôľu. A potom takisto toho druhého, ktorému to želáte. Čiže druhú osobu. Láska neprebieha medzi nejakými nevedomými a neslobodnými objektmi, ako povedzme medzi fúrikom a metrákom štrku, alebo dvomi kúskami pizze, iba medzi osobami. Tak ale ak sa väčšina náboženských konceptov zhoduje, že Boh je láska, ako by Boh mohol byť niečím iným než OSOBOU?

Ak ide o neosobnú energiu, alebo Silu, ktorá ma dve stránky, tak viete čo - potom sa vykašlime na vyberanie si medzi nimi a správajme sa, ako nám v danej chvíli napadne a na čo máme práve chuť – energii to bude úplne jedno, za to vám ručím. Jednak sú predsa obidve stránky jej, jednak nemá vedomie, aby váš výber mohla schvaľovať alebo odsudzovať. Rovnako sa nijako nezodpovedáte Elektrike, či ste použili jednosmerný alebo striedavý prúd, a Elektrika vás zaručene nikdy na žiadnej hore nepoučí „Nebudeš zapájať 380 voltov!“

Môže sa vám zdať prostoduché, že sa zamýšľam nad hollywoodskou teológiou... Lenže ona, pri svojej nesmiernej popularite, odráža naše skutočné zmýšľanie! A to by sa veru nemalo uspokojovať s povrchnými, dobre znejúcimi replikami, lebo v reálnom živote nie sme divákmi s popcornom na kolenách, ale aktérmi, ktorí majú vedieť, kedy je potrebné tasiť svetelný meč.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo