Kliatba Chamberlainovho dáždnika, Vol. 2.

Kliatba Chamberlainovho dáždnika, Vol. 2.

Ešte pred rokom, na jeseň 1938 bol oslavovaný ako prezieravý štátnik a hrdina, ktorý sa zaslúžil o mier v Európe, vo vojnových pomeroch sa z neho stala tragická postava, ktorá schytávala nemilosrdnú kritiku.

„Vo februári (1938, pozn. J.K.) povedal že napätie v Európe významne ustúpilo; o pár týždňov neskôr nacisti zabrali Rakúsko. Predpovedal som, že tento výrok zopakuje, akonáhle pominie šok zo znásilnenia Rakúska. Aj to zopakoval, skoro rovnakými slovami, na konci júla; v strede augusta Nemecko predviedlo mobilizáciu sprevádzanú falošnými manévrami, ktoré potom, ako nás priviedli na pokraj svetovej vojny, vyústili totálnym zničením a pohltením Československa. V novembri, na slávnostnom bankete starostu Londýna v Guldhall, nám povedal, že Európa smeruje k mierovejšiemu usporiadaniu. Sotva stačil vyrieknuť tieto slová, celý civilizovaný svet dozvedel o nacistických zverstvách proti židovskému obyvateľstvu (Krištáľová noc 9. a 10. novembra).“  

WInston Churchill na konci novembra 1938 kritizujúc úsudok Nevilla Chamberlaina

 

„Títo muži nie sú vyrobení z rovnakej látky ako Francis Drake a iní dobrodruhovia, ktorí prispeli k zrodu Impéria. V podstate sú to unavení synovia bohatých otcov s dlhým rodokmeňom“

Benitto Mussolini v januári 1939, v reakcií na stretnutie s britským premiérom Chamberlainom a ministrom zahraničia Halifaxom

V ilúzií upevnenia vratkého mieru v Európe, premiér Chamberlain aj po Mníchove, pokračoval v nadbiehaniu diktátorom. V januári 1939 sa uskutočnila štátna návšteva vo fašistickom Taliansku, kde rokoval s Ducem s s ministrom zahraničných vecí Cianom. (Ktorý postrehy zo stretnutia spísal vo svojich denníkoch a odkiaľ pochádza aj vyššie uvedený citát)

Chamberlain naďalej veril v možnosť priviesť diktátorov k rozumu cez osobný šarm a racionálnu diskusiu. Servilnosť britskej vlády bola natoľko silná, že Mussolinimu poslali na schválenie predbežnú podobu prejavu, v ktorom mal ministerský predseda podať Dolnej Snemovni správu o svojej návšteve Talianska. V prípade akýchkoľvek výhrad, dostala fašistická diplomacia príležitosť (sic!) navrhnúť zmeny, prípadne úpravy. Mussolini reč odobril, ale pobavene uviedol: „Asi sa to deje prvýkrát v histórií, že hlava britskej vlády predložila cudzej vláde koncept svojho vystúpenia k odsúhlaseniu.“

Navyše, pahltnosť nacistického agresora sa Mníchovom neukojila. Hitler napriek predošlým uisteniam 15. marca 1939 s veľkou pompou vošiel do Prahy. V apríli 1939 vypovedal anglo-nemeckú námornú dohodu (tá upravovala pomer tonáže bojových plavidiel, nemecká Kriegsmarine mala povolenie  byť na úrovni 35% v pomere k sile Kráľovského námorníctva). V ten istý mesiac fašistické Taliansko vtrhlo do Albánska. Keď naostatok Hitler vypovedal poľsko-nemecký pakt o neútočení a zároveň stupňoval svoju agresívnu rétoriku, bolo zjavné, že vojna na európskom kontinente je nezvratná.

Winston Churchill vo svojom diele uvádza, že britská verejná mienka sa najmä pod vplyvom Hitlerovho vtrhnutia do Čiech začala odvracať od appeasementu. Ako sa menili nálady v krajine, tak sa menil aj postoj jej premiéra. Chamberlain ešte v reakcií na rozpad Česko-Slovenska a vznik Protektorátu Čechy Morava a Slovenského štátu pred Dolnou Snemovňou uviedol: „Je prirodzené, že by som mal ľutovať čo sa práve stalo, ale nech nás táto záležitosť nevychýli z nášho nastoleného kurzu. Pamätajme, že trvalou túžbou všetkých národov sveta je nádej na mier.“

Tieto alibistické a banálne frázy mimoriadne podráždili odporcov appeasementu. O to väčšie bolo potom prekvapenie Churchilla a ďalších, keď si vypočuli prejav ministerského predsedu v Birminghame o dva dni neskôr. Chamberlain vo svojej reči spomenul záležitosti domácej politiky len veľmi okrajovo. Venoval sa najmä zahraničnopolitickej situácií, pričom ostro zaútočil na Hitlera, ktorý mu sľúbil, že v prípade Sudet ide o posledný teritoriálny nárok zo strany nacistického Nemecka.: „..teraz nám tvrdia, že zábor územia bola nutnosť, ktorú spôsobili nepokoje v Československu. Ak boli nejaké nepokoje, nespôsobili ich sily zvonka? Ide o posledný útok na malý štát, alebo budú nasledovať ďalšie? Nie je to v skutočnosti pokus o svetovú dominanciu pomocou sily?“

Počas jari 1939 tak vláda Nevilla Chamberlaina začala rozpačito nasledovať politiku W. Churchilla a ostatných „jastrabov“ v otázke vzdoru voči nacistickému Nemecku. Ako sa napätie medzi európskymi mocnosťami stupňovalo, zvyšoval sa aj tlak výmeny vo vláde Jeho Veličenstva. Konzervatívne denníky, ktoré kritizovali ústupky Hitlerovi, ako Daily Telegraph a Daily Mail, vo svojich úvodníkoch vyzývali premiéra, aby zvážil povolanie Churchilla do vládneho kabinetu. Po približne 600 mestách sa spontánne objavili anonymné plagáty, najznámejší na Piccadilly Circus v Londýne, s heslom „What price Churchill?“ (po slovensky niečo ako „Čo sa musí stať, aby ste povolali Churchilla?“).

Ministerský predseda bol zdráhavý prijať do svojho kabinetu nevypočítateľného exota (bežne rozšírený názor na W.Churchilla v 30. rokoch), ktorý naňho navyše ostatné dva roky útočil, často nevyberaným spôsobom. Ako povedal svojim sestrám: „Túto možnosť (menovanie Churchilla do vlády) nechám ešte chvíľu kvasiť. Mám pocit, že istotne budem potrebovať pomoc. Nechcem však žiadne zbrklé rozhodnutie. Je tiež otázne, či Winston, ktorý by isto mohol byť prínosom v predných laviciach Snemovne (predný rad v parlamente, kde sedia najvýznamnejší predstavitelia vlády a strany)by bol prínosom aj ako člen vlády.“

Chamberlainovo rozhodovanie sa však urýchlilo. Nacistické Nemecko napadlo 1. septembra 1939 v skorých ranných hodinách Poľsko. Ešte počas dňa ministerský predseda pozval W. Churchilla na rokovanie do svojho sídla na 10 Downing Street. Zhodli sa, že vojna je v tejto fáze nezvratná. Churchill dostal pozvanie do novozriadeného vojnového kabinetu (kam odmietli vstúpiť predstavitelia opozičných labouristov a liberálov, práve kvôli osobe ministerského predsedu) a vládnu funkciu 1. Lorda Admirality. Keď nemecká strana 3. septembra nereagovala ani na druhé ultimátum na zastavenie agresie a opustenie poľských území, premiér Neville Chamberlain cez BBC oznámil, že krajina je vo vojne s Nemeckom. Muselo ísť v jeho prípade o obrovský psychický nápor a stres, priznanie osobnej porážky. Celé jeho úsilie, akokoľvek naivná, ale ušľachtilá predstava o mierovom usporiadaní sa postupne rúcali. Vypuknutím vojny sa definitívne potvrdil chabý a nebezpečne iluzórny úsudok premiéra Chamberlaina. Jeho príbeh je peknou metaforou nestálosti verejnej mienky. Ešte pred rokom bol oslavovaný ako prezieravý štátnik a hrdina, ktorý sa zaslúžil o mier v Európe, vo vojnových pomeroch sa z neho stala tragická postava, ktorá schytávala nemilosrdnú kritiku.

 

                                                                                                             POKRAČOVANIE

 

 

ZDROJE:

 

CHURCHILL, W.S.: Second World War, Volume I: The Gathering Storm. London: Cassel & Co. Ltd., 1966, 724 s.

JENKINS, R.: CHURCHILL. London: PanBooks, 2002, 1001 s.

JOHNSON, P.: Dejiny 20. století. Praha: Rozmluvy, 1991, 845 s.

https://en.wikipedia.org/wiki/Neville_Chamberlain#Early_life_and_political_career_(1869%E2%80%931918)

http://www.telegraph.co.uk/films/2018/01/18/neville-chamberlain-no-traitor-hero-laid-foundations-victory/

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo