Prečo je problém, keď politici menia strany

Prečo je problém, keď politici menia strany

Rozhodnutie Richarda Vašečku kandidovať na predsedu KDH odkrýva oveľa väčší problém než to, kto bude novým predsedom tejto strany. Je podľa mňa na čase, aby sa minimálne otvorila debata o tom, či poslanecký mandát netreba zviazať straníckou príslušnosťou.

Tento problém sa, samozrejme, nedostavil len rozhodnutím Richarda Vašečku. Je len akoby extrémnym príkladom, kde môže taktika prestupovania poslancov viesť. Je naozaj štandardné, ak sa predseda existujúceho parlamentného klubu v priebehu pár týždňov stane nielenže predsedom inej (neparlamentnej) strany, ale aj jej zástupcom v parlamente? Nakoľko môže byť niekomu ľúto, že sa KDH do parlamentu nedostalo, toto rozhodnutie občanov treba rešpektovať.

To, čo môže a má KDH v tejto situácii robiť, je mravenčia práca s voličom, ktorá môže viesť k úspechu v ďalších parlamentných voľbách. Prestupom Richarda Vašečku však už KDH získalo jedného poslanca aj bez volieb. A ak pôjde všetko podľa plánu, nebude len obyčajným poslancom, ale rovno aj predsedom strany. V tomto prípade je viac ako možné, že z OĽaNO k Vašečkovi do KDH pribudne minimálne Eduard Heger a možno aj ďalší dvaja, traja poslanci. Za istých okolností tak môže mať KDH v parlamente odrazu 4 poslancov napriek tomu, že vo voľbách nezískalo potrebých 5 percent. Kopíruje v tomto prípade ešte zloženie parlamentu vôľu občanov vo voľbách?

Pán Vašečka by zrejme argumentoval, že vo voľbách bol nezávislým a kresťanským kandidátom. To by mu teda malo umožniť reprezentovať aj inú kresťanskú stranu. Funguje však náš stranícky a parlamentný systém na takomto princípe? Ak by sme prijali takúto argumentáciu, tak môžeme rovno vytvoriť nejaké  liberálne a konzervatívne bloky, za ktoré by poslanci kandidovali najprv a až  potom by voľne prestupovali do rôznych parlamentných strán v rámci týchto blokov. Že to znie absurdne? Ale veď niečo podobné sa už v našej politike deje a zďaleko to nezačalo Vašečkom.

Prípadom z druhej strany, ktorý však poukazuje na hodnotovú úzkosť, ak nie prázdnosť OĽaNO, je aj príbeh poslancov Žarnaya a Dubačovej. Tí po minulých voľbách zistili, že im je bližší liberálny štýl politiky a hnutie Igora Matoviča sa podľa nich až príliš sústredí na korupčné problémy. Naozaj to však zistili až po parlamentných voľbách? Veď Igor Matovič si na boji s korupciou postavil svoju politickú značku od začiatku kariéry. Nehovoriac už o tom, že aj pán Žarnay sa k hnutiu dostal práve cez proti korupčné témy. Rovnako to, že sa OĽaNO pomaly hýbe skôr konzervatívnym smerom sme mohli pozorovať už koncom minulého volébného obdobia.

Žarnay a Dubačová si to však asi nevšimli a tak dnes s Miroslavom Beblavým (ktorý si nevšimol podivný charakter Procházku) a Jozefom Mihálom (ktorý si naopak až  po volebej kapmani všimol, že mu v nej  vadilo ako sa správa Sulík) zastupujú v parlamente stranu SPOLU, ktorá sa však vo voľbách v roku 2016 ani len neobjavila!           

Takto by sme mohli pokračovať aj pri Martinovi Poliačikovi. Každý, kto sleduje politku videl, že minimálne od utečeneckej krízy dochádza k jeho názorovemu sporu s Richardom Sulíkom. Napriek tomu sa Poliačik nestránil kandidovať za SAS vo voľbách, kde Sulík používal utečenckú kartu  ako svoj politický tromf. Jedným z dôvodov, prečo Poliačik vtedy neodišiel bol zaiste aj nedostatok alternatív na liberálnej scéne.

Projekt Progresívneho Slovenska bol ešte v plienkach a o SPOLU nikto ani len nechyroval. Len čo sa však objavili tieto alternatívy, stúplo aj Poliačikove odhodlanie postaviť sa Sulíkovi. A tak má dnes nedávno založené hnutie Progresívne Slovensko hneď aj poslanca NRSR a to  bez akejkoľvek účasti vo voľbách. Poliačik by zrejme argumentoval, a do istej miery správne, že ľudia, ktorí mu dali preferenčný hlas na kandidátke SaS, mali už predtým veľké výhrady k politike Richarda Sulíka a teraz ich bude môcť reprezentovať oveľa lepšie. Áno, len tu zabúdame na dve veci. Po prvé, kanditátka SaS sa cez päť percentnú hranicu dostala najmä vďaka celkovým hlasom, z ktorých bola veľká časť stále určená pre Sulíka. Len Poliačikove hlasy by na vstup do parlamentu nestačali. Po druhé, o veľkých názorových rozdieloch medzi Sulíkom a Poliačikom bolo známe už dávno pred voľbami 2016. Bolo by podľa mňa od Poliačika teda vhodné hľadať si politickú alternatívu už pred týmito voľbami.

Tento článok však nemá za úlohu kritizovať politické rozhodnutia hore uvedených politikov. Rozhodnutia viacerých z nich ľudsky chápem a temer všetkých považujem za šikovných a nádejných politikov. Aj preto považujem za zbytočné venovať priestor odídencom zo Sme rodina, ktorí dnes poslušne hlasujú s vládnou koalíciou. Jednak je ich politický výtlak nulový a je možné mať vážne pochybnosti o ich skutočných motiváciach pri politickom prestupe.

Problém je inde. Je naozaj žiadúce aby politické strany či hnutia, ktoré neuspeli či sa ani vôbec nezúčastnili parlamentých volieb, odrazu mali napríklad legislatívnu iniciatívu? Je postačujúce argumentovať silným osobným mandátom v podobe preferenčných hlasov? Či použiť argument, že politik nemení svoje hodnoty, len stranu, v ktorej ich bude realizovať? Ak sa nemýlim, na Slovensku stále máme strannícky parlamentný systém. Nie sú takéto posledne veľmi časté prestupy jeho znevažovaním?

Samozrejme, chápem, že v politike dochádza neraz k nezhodám aj medzi tými, ktorí si nedávno ešte dobre rozumeli. Rovnako nie je možné politikov naveky zamykať do tých istých politických zoskupení. Nebolo by však vhodné, aby pri týchto politckých obratoch rozhodoval najmä volič?

Kedže sa tento fenomén politických prestupov rozmáha čoraz viac, bolo by vhodné pozrieť sa na alternatívu ako „zviazať“ poslanca s jeho mandátom. A to napríklad formou volebných obvodov, v ktorých musí poslanec skladať svoje účty.

V Spojenom Kráľovstve je dobrým zvykom (nie pravidlom), že v prípade, ak poslanec zmení svoju politickú príslušnosť, tak si musí svoj post obhájiť v dodatočných voľbách práve vo svojom obvode, kde ho už voliči poznajú. A je to práve mediálna a politická pozornosť, ktorá mu može pomôcť, či niekedy aj poškodiť pri obhajobe svojho mandátu. Naši politici však s touto výhodou môžu nakladať voľne bez toho, aby si ju nechali potvrdiť voličmi. Veď povedzme si konktrétne. Nebude delegátov KDH o pár týždňov lákať hlasovať za Richarda Vašečku aj dôvod, že týmto jedným hlasovaním vrátia do parlamentu nielen svoju stranu, ale rovno aj jej predsedu?

 

Foto: Richard Vašečka počas brífingu v Bratislave vo štvrtok 8. februára 2018. Zdroj: TASR/Martina Kríková

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo