Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. február 2018

Kto bol človek čo nás zradil, alebo Kliatba Chamberlainovho dáždnika

Premiér Neville Chamberlain (1937-1940) sa stal symbolom britskej hanby, zrady Československa a ústupkov Hitlerovi. Kto bol Chamberlain v skutočnosti? Bol naozaj zradca, prezieravý štátnik alebo obeť historického vývoja?
Kto bol človek čo nás zradil, alebo Kliatba Chamberlainovho dáždnika

V júli 1940, teda necelé dva mesiace po rezignácií Nevilla Chamberlaina a nástupe WInstona Churchilla na post ministerského predsedu, vznikol pamflet „Vinníci“ (v origináli „Guilty Men“). Trojica anonymných autorov v knihe kritizuje okruh pätnástich vysokých politických predstaviteľov (okrem Chamberlaina tiež lorda Halifaxa a dvoch ďalších bývalých premiérov Baldwina a MacDonalda), ktorí od  začiatku 30. rokov odmietali opätovné zvyšovanie bojaschopnosti krajiny a ustupovali totalitným agresorom. Chamberlain bol počas svojho premiérskeho mandátu (1937-1940) častým terčom útokov  Winstona Churchilla a ďalších odporcov politiky ústupkov voči Hitlerovi, ktorí si  jasnozrivo uvedomovali, že Hitler nie je iba pahltný a vypočítateľný agresor, ako napríklad Mussolini.

Najväčšieho odsúdenia sa mu však dostalo dlhé roky po tom, čo Veľká Británia s vypätím posledných síl zvíťazila vo vojne. Chamberlain sa stal stelesnením appeasementu, slabosti a krátkozrakosti. Teda presne tie vlastnosti, ktoré sa bijú s britským povedomím o vlastnej bojovnej, chrabrej DNA. Od druhej polovice 20. storočia, najmä po otvorení odtajnení niektorých archívnych materiálov, sú názory mnohých historikov stále kritické, no miernejšie. Láskavejší pohľad na Nevilla Chamberlaina sme mohli vidieť aj v ostatnom brilantnom filmovom počine „Najtemnejšia hodina“. Churchillovho predchodcu na 10 Downing Street, tu zobrazujú ako tragickú postavu, trpiacu smrteľnou chorobou, ktorá si viac zaslúži zhovievavú ľútosť ako srdnatú kritiku. Kto teda bol Neville Chamberlain?

Vysoký, hrdý, prešedivený britský gentleman vybraných spôsobov, ale elitárskeho vyžarovania, bol súčasťou politicky významnej rodiny z Birminghamu. Jeho otec Joseph Chamberlain, ako aj nevlastný brat Austen zastávali významné pozície v hospodárstve i správe krajiny. Neville strávil šesť rokov na otcovej sisalovej plantáži na Bahamách (biznis skrachoval) a sedemnásť rokov riadil spoločnosť  ktorá vyrábala lodné kajuty. Hneď po prvej svetovej vojne sa za konzervatívcov dostal do Dolnej Snemovne a v politike sa potom angažoval až do svojej smrti. Vystriedal parlamentné aj ministerské posty, predtým, než sa stal premiérom, dvakrát vykonával funkciu mocného ministra financií (Chancellor of Exchequer). Časté nosenie dáždnika sa stalo jeho obchodnou značkou, preto ho aj v dobových karikatúrach zobrazovali s dáždnikom, dokonca na niektorých obrázkoch nakreslili dáždnik ako metaforu na Chamberlaina

Nepochybne išlo o inteligentného a vzdelaného človeka, obratného rečníka a schopného administrátora. K jeho politickému vzostupu určite prispeli aj silné rodinné zázemie a  činorodosť. Z  verejných vystúpení N. Chamberlaina však cítiť určité povýšenectvo a presvedčenie o prevahe vlastnej intuície a intelektu. Táto črta bola zjavná už v 20. rokoch, keď musel ako minister financií rokovať s Labour Party, novým silným hráčom na politickej scéne. Významný štátnik a britský premiér v rokoch 1945-1951, Clement Atlee sa vyjadril, že sa k nim Chamberlain „vždy správal ako k špine“. Ten sa v reakcií na požiadavky strany zastupujúce práva robotníkov nechal počuť, že „stále viac človek začína opovrhovať ich absolútnou, poľutovaniahodnou tuposťou“. Keď sa v novembri 1937 Anthony Eden (vtedy minister zahraničia, odporca appeasementu) sťažoval na pomalé tempo zbrojenia krajiny, jeho premiér, Neville Chamberlain ho odmietol počúvať, a poradil mu, nech „ide domov a dá si aspirín“.

V mierových časoch by Chamberlain pravdepodobne obstál, dokonca by zažiaril ako nadpriemerný štátnik. V kontexte dejín však na premiérsku pozíciu nastúpil v tom najnevhodnejšom čase. Ak si vedel svojou rozhodnosťou vydobyť pozíciu v konzervatívnej strane a demokratickom rámci britskej politiky, nevedel sa vôbec orientovať na medzinárodnej šachovnici. Keď v roku 1937 nahradil na poste predsedu vlády Stanleyho Baldwina, už v Európe v prevažnej miere vládli führehri, duceovia, conductadori, caudillovia, poglavnici a generalissimovia.

Winston Churchill vo svojom veľdiele „Druhá svetová vojna“ (autor zaň získal Nobelovu cenu za literatúru), spomína, že „Pán Chamberlain bol presvedčený o vyššom zmysle svojej misie. Chcel nadviazať s diktátormi Talianska a Nemecka priateľské vzťahy a v tomto úsilí sa spoliehal na svoje schopnosti. V prípade Talianska bol pripravený uznať územné výboje na úkor Habešu (dnešná Etiópia, ktorú Mussolini obsadil v roku 1936, pozn. J.K.) a v prípade Hitlera bol pripravený k ústupkom v otázke kolónií.“  

V tomto duchu sa nieslo aj Chamberlainov postoj v otázke Československa. Počas kľúčových mesiacov roku 1938 britský premiér prejavil výraznú mieru slabosti a naivity. Nebol však jediný. Postoj Britskej ríše sa odvíjal od správania jej najbližšieho spojenca, Francúzskej republiky, kde premiér Daladier a minister zahraničia Bonnet tiež neprejavovali žiadneho bojového ducha. Tak sa appeasement západných veľmocí navzájom prehlboval a upevňoval, čo vyvrcholilo 29. septembra 1938 podpisom Mníchovskej dohody, kde sa Československo stalo korisťou dravých susedov z troch svetových strán.

Najväčšou škvrnou na politickom pôsobení Nevilla Chamberlaina boli v tomto svetle jeho dva najznámejšie prejavy  v súvislosti s Mníchovskou dohodou.  

Tesne pred odletom na Mníchovskú konferenciu  mal príhovor vo vysielaní BBC, kde na adresu Československa povedal: „Aké hrozné, fantastické a neuveriteľné by bolo, keby sme opäť museli skúšať plynové masky a vykopávať zákopy, kvôli roztržke v ďalekej krajine, o ktorej obyvateľoch nič nevieme..“

Dejiny majú zmysel pre iróniu, čo sa ukázalo 30. septembra 1938, keď sa ministerský predseda prihovoril nadšeným a natešeným davom, mával z balkónu 10 Downing Street s mníchovskou dohodou, z dnešného pohľadu rodným listom Druhej svetovej vojny. Tam predniesol dnes už historické slová: „Toto je druhýkrát v našej histórií, keď prišiel z Nemecka na Downing Street čestný mier. (Prvýkrát išlo o Berlínsky kongres v roku 1878, pozn. J.K.) Verím že ide o mier pre našu dobu. Chcem vám z celého srdca poďakovať. Teraz môžete ísť domov, a nič nebude rušiť váš spokojný spánok!“  

Zdanlivo honosné, no z dnešného pohľadu krátkozraké a cynické rétorické cvičenia, spôsobili nemalé symbolické, morálne a psychologické škody na imidži Veľkej Británie. Uškodili celkovému renomé impéria ako demokratickej mocnosti a znemožnil Britániu v očiach krajín, ktoré sa na ňu spoliehali ako na stabilizačný faktor na európskom kontinente.   

Ako by dopadla vojna už na jeseň 1938, pokiaľ by sa britský a francúzsky premiér rozhodli Hitlerove požiadavky odmietnuť? Objavujú sa aj názory, že zo strany Chamberlaina išlo o prezieravé, štátnické rozhodnutie, ktoré Britom umožnilo pripraviť sa na vojnu.

Britský historik Leo McKinstry nedávno v denníku The Daily Telegraph uverejnil článok, kde sa v tejto veci Chamberlaina zastáva. Ako tvrdí, postoj britského premiéra umožnil, aby sa krajina nadýchla a získala čas na prezbrojenie. McKinstry ako odborník na vojenskú históriu tiež argumentuje, že Chamberlain dlhodobo podporoval budovanie vzdušnej obrany a stíhacích lietadiel v kontraste s prevládajúcim presvedčením, že krajina by mala budovať iba útočné bombardéry. Keď potom v lete 1940 vypukla vzdušná bitka o Britániu, krajina vedela nemeckej Luftwaffe odolávať práve vďaka dostatočnému množstvu stíhačiek Spitfire a Hurricane. 

Na druhej strane, známy historik Paul Johnson  sa skôr domnieva, že strategická prevaha bola na jeseň 1938 na strane západných spojencov. Uvádza, že niektorí vysokí dôstojníci nemeckej brannej moci, vnímali na jeseň 1938 prípadnú vojnu s Anglickom a Francúzskom ako pohromu pre krajinu. Už v tomto období existovala skupina dôstojníkov a politikov, ktorí by v prípade ozbrojeného odporu zo strany západných veľmocí uvažovali o „coup d’etat“ kde by odstránili Hitlera. Náčelník generálneho štábu Wehrmachtu, Ludwig Beck a šéf námornej rozviedky Abwehr, admirál Wilhelm von Canaris, tajne vyslali konzervatívneho politika Ewalda von Kleist-Schmenza do Británie. Beck sa s Kleist-Schmenzom lúčil so slovami: „Prineste mi spoľahlivý dôkaz, že Anglicko bude bojovať, ak bude Československo napadnuté, a ja s týmto režimom skoncujem!“

Úprimnosť a sila takého odhodlania zo strany vnútornej opozície je z dnešného pohľadu otázna. Je však príznačné, že profesionálni dôstojníci ozbrojených zložiek v tomto období na šance nemeckého víťazstva hľadeli skepticky.

Mníchovská dohoda navyše znamenala, že dômyselná sieť československých  pohraničných opevnení padla do rúk nacistov. Churchill počas rozpravy o Mníchovskej dohode varoval Dolnú Snemovňu, že neutralizáciou československej brannej moci môže Hitler uvoľniť ďalších tridsať nemeckých divízií, ktoré potom budú nasadené v iných častiach Európy. Navyše, Hitler nikdy nemal v pláne zostať pri pohraničných územiach Sudet. Keď nemecké vojská 15. marca 1939 vpochodovali do Prahy, nacisti získali technicky vyspelý zbrojný priemysel,  ktorý potom nasadili voči spojencom.

Počínanie Chamberlaina, ale aj ďalších zástancov appeasementu malo však ešte jeden zásadný dôvod. Celá politická garnitúra vtedajšej Veľkej Británie, patrila ku generácií, ktorá sa priamo alebo nepriamo zúčastnila na „Veľkej vojne“. V živej pamäti mali európske krviprelievanie, státisíce obetí, hrozivé zákopy, využitie chemických zbraní a ďalších moderných vojenských technológií. V tomto kontexte sa ich úsilie zabrániť za každú cenu vojne javí nielen ako slabosť voči agresorovi, ale ako pochopiteľná obava, že v prípade nového, ešte strašnejšieho konfliktu, by došlo k obetovaniu celej jednej generácie.

Inzercia

Toto psychologické rozpoloženie sa prejavilo aj na zasadnutí Dolnej Snemovne 28. septembra 1938. Keď ministerský predseda informoval parlament o tom, že nemecký kancelár je ochotný pristúpiť na rokovania štyroch európskych mocností nasledujúceho dňa v Mníchove, celá Snemovňa v záchvate iluzórnej úľavy vstala a volala na slávu zdanlivému diplomatickému úspechu premiéra Chamberlaina. (Údajne len štyria poslanci Dolnej Snemovne zostali sedieť – Winston Churchill, Anthony Eden, Leo Amery a Harold Nicolson). Churchill následne údajne tiež vstal, pristúpil k Chamberlainovi, pozdravil ho na rozlúčku, a ironicky konštatoval, „aké má premiér Chamberlain šťastie“. Tieto slová sa Chamberlainovi údajne vôbec nepáčili...

 

(POKRAČOVANIE)

 

 

 

 

 

ZDROJE:

 

CHURCHILL, W.S.: Second World War, Volume I: The Gathering Storm. London: Cassel & Co. Ltd., 1966, 724 s.

JENKINS, R.: CHURCHILL. London: PanBooks, 2002, 1001 s.

JOHNSON, P.: Dejiny 20. století. Praha: Rozmluvy, 1991, 845 s.

https://en.wikipedia.org/wiki/Neville_Chamberlain#Early_life_and_political_career_(1869%E2%80%931918)

http://www.telegraph.co.uk/films/2018/01/18/neville-chamberlain-no-traitor-hero-laid-foundations-victory/

Odporúčame

Blog
Napokon bude každý Harvey Weinstein...

Napokon bude každý Harvey Weinstein...

V anglosaských krajinách sa dlhodobo rozmazáva koncept vzťahu muž-žena, vytráca sa miera, jemnocit a zdravý rozum.#MeToo je len vyvrcholením, kde sa pôvodne užitoťná iniciatíva mení na revolučný tribunál

Blog
Farská republika, cirkevné školy a profesionálny demagóg

Farská republika, cirkevné školy a profesionálny demagóg

Súčasné Slovensko je vraj farská republika, kde štát platí konfesný vzdelávací systém, a parlament pod vlyvom profesionálnych kresťanov poslušne presadzuje luxusné výsady hŕstky kresťanských cirkví. Tvrdí to článok „Vitajte vo farskej republike“, ktorého autor ním rozhorčene reaguje na zrušenie diskriminačného poplatku za cirkevný sobáš. Text silno pripomína komunistickú proticirkevnú propagandu.