Prečo trénujem aikido?

Prečo trénujem aikido?

Je štvrtok večer, ja prichádzam domov po tréningu, príjemne unavený.

Trénujem aikido, japonské bojové umenie. Začal som od nového roka, aj keď som tým chvíľu strávil už v detstve ako chlapec.

Myslím si, že človek spoznáva seba a svet cez všetko čo robí a čo sa učí. Aikido je ďalším uhlom pohľadu, okuliarmi, cez ktoré vnímam svet a seba. Vidím nimi, či možno lepšie povedané všímam si vďaka nim iné veci, také, ktoré by som inak nevnímal.

Človek však spoznáva seba a svet aj prostredníctvom druhých, teda v konverzáciách, možno niekedy v kontraste s inými. Neraz som mal a mám tú česť sa učiť od tých najlepších v danom obore, len v tomto roku to boli napríklad Vladimír Palko, František Mikloško, Peter Zajac či Štefan Kurilla.

Shihana Kurillu poznám už od detstva, ale teraz mám tú česť byť jeho žiakom a trénovať tradičné aikido súkromne a „naozaj“ (keď som ako chlapec cvičil aikido v jeho klube, prirodzene som veci vnímal inak, ako teraz). Má 6. dan aikido Iwama Shin Shin Aiki Shurenkai, 4. dan aikido Aikikai, 5. dan džudo, drží 3 tradičné Mokuroku v zbraniach (ručne písané listiny, ktoré obsahujú názvy a detailný popis techník aikido zbraní s odkazom pre tých, ktorí preukážu požadované zručnosti v ich používaní), 5. dan Systema Spetsnaz (systém vyvinutý pre potreby špeciálnych jednotiek ministerstva obrany a vnútra Ruskej federácie) a 3. dan Daito-ryu Aikijujutsu. Sensei je doslova svetoznámym a celosvetovo uznávaným majstrom spomínaných umení, viedol tréningy v Japonsku, Rusku či Južnej Kórei. Trénoval pod vedením shihana Morihira Saita, najdlhšie cvičiaceho žiaka zakladateľa aikida v Iwame, ako aj u Konda Katsuyukiho senseia, najvyššej autority bojového umenia daito-ryu aikijujutsu.

Samurai, foto autor

Neprináleží mi tu vysvetlovať, čo je aikido, môžem len pozvať tých, ktorých to zaujme, aby si o ňom vyhľadali niečo viac. Nie je to totiž len pohyb, alebo len spôsob boja, je to doslova umenie, pre mnohých dokonca životný štýl. Snažiac sa odpovedať na otázku v názve tejto úvahy, vnímam aikido tak intenzívne najmä preto, že si chcem bytostne osvojiť jeden postoj, ktorý učí. Hovorí o tom, že človek nemusí dokazovať nič nikomu, len sebe (prípadne ak cíti tú zodpovednosť, tak z úcty aj svojim predkom). To súvisí hneď s niekoľkými ďalšími postojmi, všeobecne s osobnou disciplínou, zdravou a prirodzenou hierarchiou, primeranou miernosťou, pokojnou rozvahou, vžitým rešpektom, bdelou pripravenosťou, patričným odhodlaním, živou zodpovednosťou, poctivou prácou či autentickou túžbou pomáhať druhým napredovať a rásť. Nemusieť nič dokazovať druhým, len sebe, neznamená sebeckosť – je to o zameraní sa na zlepšovanie samého seba miesto hľadania viny v druhom, či druhých. Ak si neverím, môžem byť buď frustrovaný, alebo sa s tým vysporiadať a chcieť sa zlepšiť, poučiť, zdokonaliť. Ak ostanem frustrovaný, nemusí to byť nepríjemné len pre mňa či úzke okolie, frustrovaný človek totiž môže byť nebezpečný, to sú myslím neraz tí vonku v meste či na bare v piatok večer, ešte horšie to môže skončiť, ak sa taký človek ocitne za pultom pri politickom prejave.

Profesor filozofie Harry Frankfurt z univerzít Yale a Princeton napísal v roku 2005 zaujímavú esej, ktorú nazval „On Bullshit“ čo by sa voľne dalo preložiť ako O táraninách / hlúpostiach / zbytočnostiach. V eseji sa zaoberá tým, prečo toľkí z nás tárajú, väčšinou dokonca bez toho, aby sme si to uvedomovali, čo nás drží od hovorenia pravdy, či aký je rozdiel medzi klamstvom a táraním. Esenciou práce, aspoň pre mňa, je práve ona akási slizkosť tárania, ktoré na rozdiel od klamstva, pri ktorom musí dotyčný klamár poznať pravdu (respektíve byť presvedčený o tom, že čo pozná, je pravdou, aby mohol povedať opak), pri táraní nás pravda ani len nezaujíma – proste ju ignorujeme. Stávame sa tak meravými, necitlivými, indiferentnými, ľahostajnými voči pravde a autentickosti, skĺzavame čoraz viac do rečí, postojov a následne i činov, ktorých morálnu a pravdivostnú hodnotu neposudzujeme; jednoducho plávame životom – každý to predsa tak robí, povieme si. Čo je na tom, že poviem niečo, čo v skutočnosti neviem, možno ani len netuším? A tak zahmlievame, ťaháme za nos, predstierame. V jednej situácií ide o bránenie ega, v druhej o zaujatie, v ďalšej zase o zachovanie si či vybudovanie dobrého imidžu. Spoločný menovateľ: faloš.

Bruce Lee, známa postava filmového plátna ale najmä bojových umení z Hong Kongu, často vo svojich spisoch filozofuje o niečom veľmi podobnom. Napríklad aj v pomerne raritnom televíznom rozhovore, ktorý si môžete pozrieť TU, hovorí o autentickosti, ktorú je možné vyjadriť svojimi pohybmi, rečou tela. Taká autentickosť, teda nič zbytočné a falošné, je v kontraste aj s pózou a pozérstvom, podobne slizkým ako táranie, pri ktorom človek predstiera niečo, čo nie je pravdivé, autentické. Kompenzuje si tým možno niečo iné, vytvára a udržuje určitý imidž, alebo sa jednoducho snaží dokazovať okoliu svoje kvality, lebo sám si nimi nie je istý, respektíve nedokáže nachádzať ocenenie v sebe samom. Lee celkom pekne poukazuje na kultúru „mačovstva“, veľkých rečí aj svalov, no slabého ducha a rozumu. 

Tešil by som sa, keby niekto tieto úvahy o autentickom vystupovaní ako v slovách, tak aj v pohyboch, napadol argumentom zbožšťovania efektivity (o ktorom som mimochodom písal minule). Zdá sa, akoby bolo treba len to autentické, esenciálne, a nič navyše; všetko, čo je "nepotrebné", odstrániť. Ale čo je nepotrebné vo filozofii? Kde je, či azda končí priestor na úvahy, na kultúru, na premýšľanie? Odpoveď zatiaľ nachádzam v umení vedieť to balansovať.

Ale prečo cvičím to aikido? Rezonuje so mnou totiž disciplína, kultivovanosť, slušnosť, rešpekt, hierarchia, tradície, pokora, aj schopnosť vyjadrovať seba, bez zbytočného "naparovania sa", jasne, exaktne, dôkladne. Myslím, že naozaj nepotrebujem dokazovať nič nikomu, len sebe, že sa nepotrebujem predvádzať, žobroniť o pozornosť svojou hlbokou neistotou. Zároveň však toto nesmiem redukovať na ľahostajnosť, apatiu, sebectvo, či radikálny individualizmus. Ide aj o to, vedieť a chcieť byť zdravou súčasťou spoločnosti, uznávať normy a sám byť normou spoločenského správania. Áno, chcem zlepšovať samého seba, nemať mindráky, nebyť frustrovaný z malého auta či konta, či niečoho iného. Nezávidieť druhým, ale sa zodpovedať Bohu a viere, svojím princípom a hodnotám, sledovať svoje priority.

Predstava, že na konci budeme súdení za malé konto, je prinajmenšom smiešna. Myslím, že aj pre neveriaceho je ľahšie uveriť v to, že budeme súdení za to, či sme neostali lenivý, či sme sa snažili neustále sa zlepšovať, napĺňať a zveľaďovať svoj potenciál a talenty, zodpovedne a poctivo, často premáhaním strachu. A či sme nezabudli pomáhať v tom aj druhým.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo