Je liberálna demokracia garantom slobody?

Otázka, ktorá v súčasnosti hýbe svetom a mal by si ju položiť každý z nás. Sloboda (libertas) zvádza k mylnej predstave, že „vláda ľudu“ zaručuje slobodu. Nad tým, ako ľahko mienkotvorná diktatúra môže zohrať deštruktívnu rolu, sa zamýšľa poľský filozof a antikomunista Ryszard Legutko. Narodil sa v roku 1949 v Krakove. Je anglistom a univerzitným profesorom, ktorý sa špecializuje na Platona a politickú filozofiu. Je autorom knihy „Démon demokracie – totalitné prúdy v liberálnej spoločnosti“. Legutko sám zažil na vlastnej koži komunizmus proti ktorému bojoval v podzemnej cirkvi. Porovnáva liberálnu demokraciu vo svojej krajine a Európe a zisťuje, že obidva systémy preukazujú stále viac spoločné črty. Tak ako v marxizme tak aj v západnej demokracii narastá vládnuca ideológia umožňujúca pod rúškom tolerancie pripúšťať čo najmenej odchýlok. Legutko analyzuje históriu, utópiu, politiku, ideológiu a náboženstvo ako hlavné faktory vývoja.

 Keď v roku 20012 vydal  knihu Démon demokracie poukázal na jeden významný faktor. Je to duchovná spriaznenosť liberálnej demokracie s komunizmom, čo sa prejavilo na západe už v roku 1968. Ilustruje to na skutočnosti, že európske liberálne demokracie boli tendenčne prosovietske a nebránili komunistickej infiltrácii, ani nepodporovali disidentov v sovietskom bloku. Dnešné elity, ktoré stoja v ideologickej kontinuite s anti-antikomunistami, tvoria vlastne aparát EÚ. Príznačné pre nich je, že nepoznajú účinné demokraticky legitímne spolurozhodovanie ľudu, práve naopak stále viac smerujú k diktatúre.

Legutko sa sťažuje na diktatúru priemernosti pod zástavou „rovnosti“. Hovorí, že politika už nie je politikou ale antropologickou revolúciou. Ide o  prepad hlboko pod civilizátorsku silu kresťanstva, kde je prítomná príznačná priemernosť, rovnostárstvo a ľahostajnosť. Duch askézy, mníšstva, šľachetného rytierstva a misionárskej horlivosti bol zatlačený do uniformity, ktorá prestáva byť kultúrotvorná. 

„Triumf liberalizmu a demokracie znamenal emancipáciu v takom zmysle, že človek sa oslobodil od neprimeraných nárokov, ktoré mu ukladala nerealistická metafyzika vychádzajúca zo zastaralej aristokratickej kultúry stredoveku. Inými slovami: dôležitá súčasť modernistického posolstva bola redukcia ľudského snaženia“ (39). Znamená to, že Bohom dané talenty určené pre budovanie Božieho kráľovstva  a mnohé výkony „stredovekej“ kultúry sa navždy pochovali. Ľudská dôstojnosť a ľudské práva sú problematickou implikáciou. Úzko s tým je spojené inflačné a nepravdivé uznanie „dôstojnosti“ rôznym ľuďom. „Zvlášť nápadná je významová zmena slova „dôstojnosť“, ktorá už od antiky sa chápala ako záväzná....Dôstojnosť bolo niečo, čo sa muselo zaslúžiť, získať...napr. už len preto, že človek bol stvorený na Boží obraz. .Pojem „dôstojnosť“ dostal v súčasnosti iný význam, ktorý je v rozpore s jeho pôvodným obsahom. Stalo sa tak hlavne rečou ľudských práv“ (43). Následne sa koncept „ľudských práv“ rozširoval až do takej miery, že treba deti za účelom rýchlejšej  kolektivizácie odcudziť vlastným rodičom.

Legutko poukazuje na oportunizmus liberálov, ktorý môže ľahko poslúžiť diktátorským režimom.... „Ak sa pozrieme na aktivity liberálov v minulej storočnici, ukazuje sa, ako dogmaticky zaobchádzali na teoretickej úrovni s pojmom sloboda a akí oportunistickí v praxi boli. Nemali žiadne zábrany  spájať sa ani s osvietenými absolutistami. V 20. storočí flirtovali so socializmom vrátane sovietskej verzie. Sami tí najliberálnejší liberáli ukázali extrémnu poddajnosť Sovietskemu zväzu“. (58).

Legutko vyjadruje svoje stanovisko aj k islamizácii Európy, kde cítiť silnú prevahu postoja Poľska k migrácii. Hovorí o liberálnom masochizme, ak majú byť privilégia poskytované moslimom dôkazom o životnosti multikulturalizmu. Zároveň je pravdepodobné, že Európa kalkuluje s prenasledovaním kresťanov a preto ani neuvažovala o zmienke kresťanských európskych koreňov v ústavnej zmluve.

Legutko venuje pozornosť Fatime a jej posolstvu. Zmieňuje sa o zasvätení Ruska a súčasnom stave tejto krajiny. Zo všetkého vyplýva, že zasvätenia Ruska zatiaľ nebolo prevedené dôkladne. „Omyly Ruska“ sa šíria v rôznych maskách bez zábran a plazivo ďalej.

Legutkove názory sa stretli s kritikou Angely Merkelovej a bývalého francúzskeho prezidenta Hollanda. Ruský disident Vladimír Bukovský už dávnejšie konštatoval, že Moskva sa presťahovala do Brusselu a Obamov režim uskutočňoval politiku s kultúrno marxistickým a protikresťanským razením.

Komunistická inklinácia sa prejavuje tiež v súčasnosti v správaní Vatikánu k čínskej podzemnej cirkvi (Pavol Rábara Postoj). A ako tvrdí viedenský filozof a katechéta Wolfram Schremms možno dnes počuť v rakúskom rozhlase renesanciu Karla Marxa a poklonkovanie sa pred jeho budúcim 200. výročím narodenia. Poburujú ho aj heslá „viac Marxa“ na viedenských múroch a zvlášť fakt, že v politike, v kultúrnej oblasti a na akademickej pôde získavajú stále väčšiu podporu. Pozoruhodne do tohto kontextu zapadá aj reportáž redaktora Postoja Martina Hanusa zo stretnutia s Putinovým poradcom Duginom

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo