Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. január 2018

Jedna z možných foriem experimentu so ženatými kňazmi

Článok o svätení ženatých kňazov obsahuje viacero odkazov a jeden z nich ma zaujal - rozprávanie emeritného biskupa z Južnej Afriky Fritza Lobingera. Rozpráva o svojich skúsenostiach a uvažuje o možnostiach, ako prekonať nedostatok kňazov.
Jedna z možných foriem experimentu so ženatými kňazmi

Rýchlo som teda preložil ten článok a môžete si ho prečítať nižšie.

Mmusong je malá, ale živá katolícka komunita s asi 700 členmi v horách Južnej Afriky. V nedele je jednoduchý kostol plný, ale väčšinou nie kvôli omši, ale iba liturgii slova.

Omša je v Mmusongu niečím zriedkavým. Kňaz zo vzdialenej farnosti slúži deviatim spoločenstvám a v Mmusongu môže sláviť omšu iba raz za mesiac.

Mmusong však v žiadnom prípade nie je opustený. Nie je nedeľa, kedy by sa spoločenstvo cítilo stratené. Má niekoľko tímov trénovaných vedúcich, ktorí sa pripravujú počas týždňa, aby v nedeľu viedli živú a zmysluplnú bohoslužbu. Tak ľudia môžu každý týždeň počuť dobre pripravenú kázeň aj keď tu nie je kňaz.

Existujú skupinky iných, ktorí odbavujú pohreby a majú pritom oblečené liturgické rúcho, čo naznačuje, že to, čo robia títo vedúci, je liturgia Cirkvi, nie súkromná modlitba. Podobne tu existujú vyškolení učitelia katechizmu, vedúci mladých a vedúci skupín, ktoré zdieľajú evanjelium. Farár pomohol každému z deviatich spoločenstiev, ktoré má na starosti, aby sa stalo schopným slúžiť si samo.

Ako diecézny biskup navštevujem Mmusong raz do roka, načúvam spoločenstvu a slávnostne požehnávam ich vedúcich. Zakaždým som odchádzal domov s rovnakou boľavou otázkou v srdci: „Prečo môžem týmto vedúcim dať iba požehnanie? Prečo nemôžem niektorých z nich vysvätiť? Kedy nadíde deň, keď budem môcť osvedčených vedúcich našich spoločenstiev vysvätiť?“

Viem, že ak bude Cirkev pokračovať vo výlučnom prijímaní kandidátov na ordináciu, ktorí sú celibátnici a majú univerzitné vzdelanie, tak tu nikdy nebude nádej na prekonanie nedostatku sviatostí. Rovnako dobre viem, že raná Cirkev skutočne svätila miestnych vedúcich, ktorí boli ženatí, prijali krátke lokálne vyučenie, spoločenstvo si ich vybralo a ukázali v istom čase svoju spôsobilosť.

Nie som sám. Sú stovky biskupov, ktorí cítia, že obnovenie tejto prastarej tradície je jediným riešením nedostatku kňazov. Avšak sú stovky iných biskupov, ktorí cítia, že svätenie miestnych vedúcich by bolo nebezpečné. Boja sa, že to môže vyriešiť jeden problém, ale vytvoriť ešte väčšie.

Svätenie ženatých kandidátov by nevyhnutne vyvolalo otázky: Prečo môžu byť niektorí kňazi ženatí, zatiaľ čo iní musia zostať v celibáte? Prečo niektorí museli prejsť univerzitným vzdelávacím procesom, kým iným stačia víkendové školenia? Nevytvárame dve triedy kňazov? Iní sa obávajú istého druhu klerikalizácie laikov, kde by jedna zbožná osoba mohla nastálo dominovať zhromaždeniu.

Je to skutočne komplikovaná otázka, či by sa nedostatok kňazov mohol riešiť ordinovaním osvedčených miestnych lídrov. Otázka sa nestane jednoduchšou, ak o nej nebudeme hovoriť. Ak o nej budú mnohí diskutovať, stane sa zrejmejším, že niektoré návrhy sú uskutočniteľné, iné nie.

„Deň Pána a Pánova Večera patria spolu“, to musí zostať naším kľúčovým princípom. Asi v polovici všetkých katolíckych spoločenstiev sveta sa tieto dve veci – Pánov Deň a Pánova Večera, ktoré spolu vnútorne patria – v skutočnosti stali oddelenými.

Tisíce spoločenstiev sa v nedele nestretávajú pri eucharistii, ale na bohoslužbe Slova. Nemôžeme dopustiť, aby toto pokračovalo. Ak si veriaci a kňazi zvyknú na toto zranenie nášho života viery, prestanú sa zaujímať o hľadanie riešení. My predsa vehementne stojíme proti iným deformáciám našej viery, preto musíme odmietnuť aj toto.

Existujú nádejné znamenia. Spoločenstvá, ktoré nemajú svojho kňaza dokázali, že obvykle vlastnia všetky charizmy, ktoré by boli potrebné pre ordináciu miestnych vedúcich. Bez nedostatku kňazov by väčšina týchto chariziem zostala nepovšimnutá. Teraz, keď sú viditeľné, nastáva čas nasledovať príklad ranej cirkvi (Sk 14,23). Pavol píše Títovi, že má „po mestách ustanoviť starších“ (Tit 1,5).

Posledné desaťročia boli aj príležitosťou naučiť sa zopár praktických lekcií. Jednou z nich je, že by sme nemali zveriť kľúčové zodpovednosti iba na jednu osobu v komunite. Ak budeme uvažovať o ordinácii osvedčených miestnych vedúcich komunít, tak by sme nemali ordinovať iba jedného, ale vždy skupinu.

Inzercia

Ďalším ponaučením je vybrať správne označenie pre taký tím ordinovaných miestnych vedúcich.  Predstavovali by odlišný typ kňaza a mali by mať odlišné pomenovanie, ako napríklad originálny termín z Nového Zákona: starší. Nemali by sme hovoriť o „pomocných kňazoch“ alebo „kňazoch na čiastočný úväzok“ alebo „komunitných kňazoch“. Hoci je posledné pomenovanie pekné samo o sebe, pokúšalo by ľudí, aby porovnávali týchto vysvätených starších s tradičnými, univerzitne vzdelanými kňazmi a takéto porovnávanie by bolo škodlivé.

Ak sú miestni vedúci vysvätení za starších, nemali by byť považovaní za primitívnu imitáciu súčasných kňazov alebo druhotriednych kňazov. Nemali by sa ani pokúšať byť podobní existujúcim kňazom. Princípom by malo byť „odlišní ako je to len možné“, nie „tak podobní, ako je možné“, aby sa vyhlo porovnávaniam. Rovnako, ako sú dnešní laickí vedúci vo vysokej úcte, tak by ordinovaní starší zajtrajška boli vo vysokej úcte – ak sú jasne odlíšení.

To znamená, že by sme mali dve odlišné formy kňazstva. Obidve prijímajú tú istú sviatosť Posvätného Stavu. Teologicky povedané sú obidve kňazmi, ale v každodennom živote by sme používali odlišné pojmy: kňazi a starší.

Tieto dva druhy by predstavovali dve odlišné roly. Starší by viedli spoločenstvá a vysluhovali sviatosti ich vlastnému spoločenstvu, zatiaľ čo kňazi by boli duchovnými vedúcimi starších vo viacerých komunitách, ktoré sa sami spravujú. Kňazi by tak slúžili celej diecéze, kým starší by slúžili iba jednej komunite, kde boli ordinovaní. Starší by neboli presúvaní.

Kňazi sa formujú v seminároch, sľubujú celibát, majú kompletné teologické štúdiá a sú zamestnancami diecézy. Starší by boli školení na víkendových kurzoch, živili by sa sekulárnou profesiou a boli by ženatí. Kňazi žijú na farách, starší by žili vo svojich vlastných domovoch. Kňazi sú rozpoznateľní svojim typickým oblečením, starší by sa obliekali ako ktokoľvek iný. Kňazov oslovujú „otče“, starších by oslovovali tak, ako ostatných.

Obidva druhy kňazov sa navzájom potrebujú. Preto by pre seba neboli ohrozením. Nie je treba sa báť, že by sa kňazi vzdali svojho kňazstva, ak by boli starší ordinovaní, lebo kňazi by boli potrební pre pokračujúcu formáciu starších.

Viackrát v nedávnej minulosti sa myšlienke svätenia miestnych vedúcich odporovalo, lebo tu bola obava, že zmena kňazstva na jednom mieste by vytvorila chaos všade. Pretože vytvorenie dvoch odlišných druhov kňazstva by ponechalo súčasných kňazov tak, ako sú, diecézy, ktoré nie sú pripravené ordinovať skupiny starších, sa nemusia báť, že by boli negatívne ovplyvnené, ak by susedná diecéza tento krok podnikla.

Toto nebezpečenstvo by isto existovalo, keby kňazi a starší plnili tú istú rolu, ale oni budú mať odlišné úlohy. Netreba sa báť zmätku. Zmena by mohla byť obmedzená na jednotlivú diecézu.

Ako už bolo spomínané, viac ako polovica komunít Katolíckej cirkvi nemá svojho kňaza. Platí to zvlášť v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike, ale tiež v istej miere v Európe a Severnej Amerike.

Veľké množstvo týchto spoločenstiev, ktoré si slúžia samé, sú pripravené alebo takmer pripravené na zavedenie skupín vysvätených starších. Už majú tímy vyškolených vedúcich a majú kňazov, ktorí sú zvyknutí kontinuálne formovať týchto vedúcich.

Tak by sa mohlo stať ordinovanie osvedčených miestnych vedúcich začiatkom riešenia. Keďže väčšina osvedčených miestnych vedúcich sú ženy, je neodvratné, že sa objavuje otázka ich zaradenia medzi vysvätených starších, aj keď to súčasné cirkevné právo nedovoľuje.

Veľa diecéz je možno veľmi ďaleko od zavedenia ordinácie starších. Avšak ak by niektoré diecézy mohli urobiť tento krok, bol by to mohutný znak nádeje. Iné diecézy a farnosti by vtedy mohli vidieť, ako by sa mali rozvinúť, v nádeji, že všetci môžeme prekonať súčasný nedostatok kňazov.

Biskup Fritz Lobinger (emeritný biskup Aliwal, Južná Afrika, pôvodom Nemec)

Odporúčame

Blog
Valčík pre jedného

Valčík pre jedného

Nedávno sme boli na venčeku. Naša krásna dcéra absolvovala kurz spoločenských tancov a spoločenskej výchovy. Opäť sme zažívali hrdosť a radosť z toho, že sme rodičia. Jedna vec ma ale zaskočila. Súčasťou programu boli ukážky súťažných tancov. Poslednú z nich uviedol riaditeľ tanečnej školy slovami: „Sme prví v strednej Európe, kto vyučuje niečo takéto. Videl som to pred niekoľkými rokmi na súťaži v Paríži a hneď som si povedal: „Toto musíme priniesť na Slovensko!“ Dámy a páni, individuálne spoločenské tance!“