Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. január 2018

Výlety do duše

Za posledný týždeň sa udiali 4 veci, ktoré ma inšpirovali k tomu napísať krátku úvahu.
Výlety do duše

Prvou bolo stretnutie s Františkom Mikloškom. Mimoriadne podnetná a obohacujúca niekoľkohodinová diskusia s ním ma priviedla k mnohým myšlienkam, no všetky mali jeden spoločný menovateľ – dušu. V Mikloškovom ponímaní sveta, ako ho vnímam ja, neexistuje redukcionizmus. Nedá sa hovoriť o ekonomike a nespomenúť kultúru, o politike a nezačať morálkou. Tento gentleman a legenda slovenskej verejnej sféry je pre mňa jedným z tých, ktorí sa nesnažia preplávať životom, ale ktorí sú pozorní – všímajú si a vnímajú jemné kontúry každodenného života i dejín, a vytvárajú si vlastné názory, myšlienky. Mikloško je navyše ochotný a odhodlaný ich zdieľať s druhými, a tak inšpirovať a podnecovať k diskusii. Je niekým, kto sa nebojí obliecť si skafander a ponoriť sa do hlbín, neostáva si pohodlne plávať len v bezpečných, no nudných plytčinách pri pláži. Niekým, kto je odhodlaný využiť svoj čas naplno, a pritom sa vie tak galantne neponáhľať. Na kultiváciu myšlienok, ale aj empatie, jednoducho treba čas.

Druhou bolo prečítanie knihy Nebezpečná mělčina (originál "The Shallows: What the Internet Is Doing to Our Brains") od Nicholasa Carra (český preklad: Dauphin, 2017). Kniha je veľmi zrozumiteľným, no dostatočne vedeckým pojednaním o tom, ako internet a najmodernejšie technológie, ktoré nás každú sekundu bombardujú podnetmi, menia náš mozog a myslenie. Snaží sa nachádzať odpovede na otázky ako si (ne)vieme niečo zapamätať, či vie priniesť internet kľud, aký prináša kniha, či sa stávame kvôli internetu "plytšími", povrchnejšími, či vieme ešte zamerať pozornosť na to, na čo skutočne chceme, alebo či sú naše myšlienky skutočne ešte našimi. Opakujem, žiadne fakty vycucané z prsta, žiadna ezoterika, na ktorú som často alergický, ale veda (hovoríme o fyziológií a anatómií mozgu, neuroplasticite, atď.), doplnená osobnými príbehmi, ktoré jej dávajú hĺbku. Ak by som to zjednodušil, kniha je dobrou motiváciou chcieť byť a stávať sa renesančným človekom. Získavať vedomosti a znalosti prostredníctvom schopnosti sa zastaviť, chvíľu postáť, popremýšľať.

Treťou bolo prečítanie komiksu Superman – Rudá hvězda (originál „Superman: Red Son“) od Marka Millara (český preklad: BB/art s.r.o, 2012). Z času na čas si rád prečítam nejaký kvalitný komiks, pre oddych aj pre stimuláciu oboch mozgových hemisfér (pri čítaní textu bez obrázkov sa stimulujú prevažne oblasti v ľavej h.). Tento je ozaj kvalitným dielom známeho autora a pre mňa ďalším z tých, ktoré ma okrem iného utvrdzujú v konzervatívnom nazeraní na svet a vyznávaní konzervatívnych hodnôt a princípov. Superman bol v tomto Millarovom príbehu vychovaný v Sovietskom zväze a nie v USA, a tak presadzuje hodnoty a vízie „pracujúceho ľudu“ miesto amerických „life, freedom and pursuit of happiness“. Takže aj Superman si môže myslieť, že najväčším dobrom je snaha vytvoriť svet bez nerovností, bez hriechu, utrpenia, bez bolesti. A bez ľudskosti. Lebo človek je človekom len vo svojej komplexnosti, nedá sa redukovať na stroj, ktorý bude prinášať presné výsledky v stanovenom čase a bude šťastný podľa nejakých tabuliek. V príbehu vystupuje aj Brainiac, umelá inteligencia, ktorá sa riadi len presnými výpočtami a štatistikami. Keď ľudí slobodných, no prirodzene chybujúcich nazýva „rakovinovou bunkou, ktorú treba chirurgicky odstrániť“ na ceste k dokonalému svetu, behá mráz po chrbte. Dovolím si z knihy zacitovať: „Moskva fungovala se stejnou švýcarskou precizností, jako všechna ostatní města našeho globálního Sovětského svazu. Všichni dospělí měli práci, každé díte koníček a veškerá lidská populace si užívala nerušeného osmihodinového spánku, jak si jejich těla žádala. Zločin neexistoval. Nehody se nestávaly. Dokonce ani nepršelo – pokud si Brainiac nebyl naprosto jistý, že všichni mají deštník.“ Brainiac potom lahodí ušiam Supermana keď mu reportuje, že „produktivita vzrostla o osm procent. Průmerna délka života se zvýšila na sto dvanáct pozemských let. Sebevražed ubylo poté, co jsem do zdrojů pitné vody přidal hydrochlorid fluoketinu. Porodnost roste, přičemž všechna zvýšení se udála v předem určených problémových lokalitách.“ Konverzáciu vedú pyšne sa pozerajúc na hologram našej modrej planéty. Natíska sa myšlienka na neprirodzenú, strojenú, doslova mrazivú dokonalosť čísel, bez rešpektu k ľudskej slobode, dôstojnosti, komplexnosti a hĺbke. Zase tá hĺbka. A zase ten konzervativizmus, obozretný v zmenách, ktorý sa odmieta klaňať Pokroku s veľkým P. Ktorý sa učí z učebnice dejín ľudskosti.

Štvrtou bolo čítanie dvoch čísiel Harvard Business Review, ktoré mi boli doručené do schránky po tom, čo som si magazín v októbri minulého roka predplatil. Články v ňom sú bezpochyby kvalitné, redakcia a vôbec celá značka patrí medzi špičku, v business svete je myslím úplne na vrchole. Prinášajú vlastné štúdie, odporúčania, techniky, praktiky, zamyslenia, komentáre. A keby som si nemyslel, že sa z toho človek môže dobre poučiť a získať nové informácie, nepredplatil by som si ho. Ide ale o to, že viaceré články nasledujú algoritmus „čím efektívnejšie, čím merateľnejšie – tým lepšie, tým kvalitnejšie.“ S čím opäť nemôžem súhlasiť, keďže nechcem redukovať napríklad výkon v práci, a už vôbec nie spokojnosť a pocit zmysluplnosti a naplnenia, len na lepšie čísla a vyššie zisky. Sympatickejšie mi sú v tomto kontexte neraz komentáre napríklad Simona Sineka, ktorý nevynecháva ľudský faktor z toho „businessového“, zdôrazňuje, ako si všetko hodnotné vyžaduje čas a poctivú prácu, odmieta túžbu po instantnej gratifikácii a zdôrazňuje, že v živote nejde o tučné konto.

Obraz z roku 1877 od Alberta Gräfleho - Beethoven hrá na piáne v kruhu svojich priateľov

Inzercia

Uvažujem teda takto. Spoločnosť v roku 2018. Stoja proti sebe čísla, teda všetko, čo je merateľné, neprirodzená, jednorozmerná dokonalosť, a človek vo svojej komplexnosti, so svojou dušou. Stojí proti sebe minúta, za ktorú chcem stihnúť pozrieť Facebook, Instagram aj YouTube, a deň, za ktorý prečítam nerušene knihu, vhĺbim sa nielen do jej myšlienok ale aj do tých svojich. O prežitie akoby bojovala krehkosť a esencia ľudskosti. Ľudská duša.

Čítame, robíme, uvažujeme rýchlo. Áno, možno efektívne, no často veľmi plytko. Efektivita je fajn vec, ale nemala by byť božstvom. Ak sa z nás všetkých stanú majstri nového veku, ktorý symbolizuje (svojou posadnutosťou efektivitou) napríklad Google, tak možno budeme schopní prijímať viac informácií naraz, ale milánsky Dóm už nik z nás nepostaví. Božská komédia zostane zaprášená vzadu v knižnici. Diela Bacha nepoznané. Kontemplácia a hĺbka sa stanú prežitkami, evolučnými nevýhodami, s ktorými človek neprežije v rýchlom svete algoritmov, efektívnych kvantifikátorov.

Nebadane strácame schopnosť klásť dôraz na nadčasovosť. Kniha, ktorá pokojne leží v regáli a ani nános prachu neuberá na jej majestátnosti a na onej nadčasovosti myšlienok, ktoré skrýva, je v kontraste s uponáhľaným a ukričaným svetom čiastkových, chvíľkových informácii a noviniek na internete. Strácame trpezlivosť, premýšľanie nazývame zbytočným filozofovaním, kultúra poskytuje málo čísel na náš "vkus", na Boha zabúdame, lebo nám neposiela emaily ani správy na Messenger-i. Senzácie a škandály – to všetko je intelektuálny a duševný fastfood, ktorý ničí naše vnútro.

Položil som si tento týždeň jednu zo zásadných otázok (mladého) človeka v 21. storočí. Vedel by som ešte nerušene a pozorne prečítať Vojnu a mier? Alebo už mám trpezlivosť a schopnosť venovať pozornosť len krátkym správam a výcucom na webe? Odpovede sa popravde trochu bojím.

Odporúčame

Blog
Zabudnutý Hugh (odporúčanie knihy)

Zabudnutý Hugh (odporúčanie knihy)

Asi pred siedmimi rokmi som sa na odporúčanie dobrého priateľa dostal ku knihe Pán sveta od vtedy mne neznámeho autora menom Robert Hugh Benson. Pamätám sa, ako mi v nadšení poslal knihu v audio formáte. Keď som ju dopočúval, ihneď som začal pátrať po fyzickej kópií – podarilo sa mi nájsť antikvariát, v ktorom predávali jeden originál slovenského prekladu knihy z roku 1933 (vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave). Jednoducho som tú knihu musel mať doma.

Blog
Valčík pre jedného

Valčík pre jedného

Nedávno sme boli na venčeku. Naša krásna dcéra absolvovala kurz spoločenských tancov a spoločenskej výchovy. Opäť sme zažívali hrdosť a radosť z toho, že sme rodičia. Jedna vec ma ale zaskočila. Súčasťou programu boli ukážky súťažných tancov. Poslednú z nich uviedol riaditeľ tanečnej školy slovami: „Sme prví v strednej Európe, kto vyučuje niečo takéto. Videl som to pred niekoľkými rokmi na súťaži v Paríži a hneď som si povedal: „Toto musíme priniesť na Slovensko!“ Dámy a páni, individuálne spoločenské tance!“

Blog
Bál sa pekla

Bál sa pekla

Po formálnom zvítaní nás usadili v obývačke. Bola vkusne a moderne zariadená s veľkoplošnou obrazovkou televízora, čo vtedy nebolo až také bežné. Ponúkli nás občerstvením, cítili sme sa pomerne komfortne, ale v ovzduší bolo cítiť napätie, ktoré prerušovali len zvuky pochádzajúce od našej hrajúcej sa malej dcérky.