Valčík pre jedného

Valčík pre jedného

Nedávno sme boli na venčeku. Naša krásna dcéra absolvovala kurz spoločenských tancov a spoločenskej výchovy. Opäť sme zažívali hrdosť a radosť z toho, že sme rodičia. Jedna vec ma ale zaskočila. Súčasťou programu boli ukážky súťažných tancov. Poslednú z nich uviedol riaditeľ tanečnej školy slovami: „Sme prví v strednej Európe, kto vyučuje niečo takéto. Videl som to pred niekoľkými rokmi na súťaži v Paríži a hneď som si povedal: „Toto musíme priniesť na Slovensko!“ Dámy a páni, individuálne spoločenské tance!“

Na parket prišli tri dievčatka, vo veku 10-12 rokov, a začali tancovať valčík. Každá individuálne, každá sama. Bez partnerov. Úprimne poviem, bol som prekvapený. Hovoril som si: „Čo ti šibe, valčík pre jedného? To kde sme sa dostali?“

Nie, neprekáža mi, keď niekto tancuje sám. A už vôbec to nemám za zlé tým dievčatám či tanečnej škole. Len mi to nesedí. Valčík pre jedného!? Valčík sa predsa od svojej podstaty definuje ako „párový tanec“! Keď som mal na druhý deň prednášku pre stočlenné čisto mužské publikum a opýtal som sa, čo si predstavia, keď počujú slovo „valčík“, tak všetci unisono odpovedali, že „tanečný pár“, „tanec muža so ženou“ a podobne.

Nie, vôbec nejdem bojovať proti individuálnym spoločenským tancom. Na nich nie je nič zlého. Keď sa mladí ľudia hýbu a učia niečomu peknému, je to fajn. Za to patrí tanečnej škole pochvala a uznanie.

Tanec však veľmi prirodzene vyjadruje atmosféru v spoločnosti. Úzko to spolu súvisí. Aj názov „Kurz spoločenských tancov a spoločenskej výchovy“ to potvrdzuje. Valčík pre jedného výstižne signalizuje to, čo sa deje v našej spoločnosti. Dopredu sa derie mentalita individualizmu.

Riaditeľ tanečnej školy tiež vysvetľoval, prečo začínajú byť single spoločenské tance zaujímavé: „Viete, je stále väčší problém zohnať si partnera.“ Presne tie isté slová, ktoré počúvam, keď povzbudzujem mladých, aby príliš dlho neodkladali vstup do manželstva a založili si rodinu včas: „Ja by som rád/rada. Ale kde mám zohnať vhodného partnera?“

Keď sa nakoniec pýtali tých dievčatiek, či by predsa len nechceli radšej tancovať v páre s chlapcom, vraj odpovedali, že nie, že si už zvykli a že by im partneri prekážali. Toto tiež veľmi trefne vystihuje situáciu v spoločnosti. Zvykli sme si na individualizmus. Vyhovuje nám.

Som presvedčený, že hlavným problémom dnešnej spoločnosti nie sú klimatické zmeny, korupcia, nezamestnanosť či chudoba, ale – sebectvo. Práve sebectvo je príčinou všetkých vyššie spomenutých neduhov.

Nie, nechcem tu moralizovať. Pokladal by som za opovážlivé vstupovať do svedomia cudzej osobe, obviňovať ju zo sebectva a predpisovať jej ako má usporiadať svoj život. Ak sa však zo sebectva stáva prevažujúci celospoločenský trend, ničí nás to! Ničí to našu krajinu, ničí to Slovensko i Európu.

Ak nechceme zahynúť, musíme sa spamätať! Nesmieme tolerovať a podporovať v rodinách a v spoločnosti egoizmus a individualizmus. Naopak, musíme podporovať a vyzdvihovať celoživotnú vernosť manželskému partnerovi a službu rodine. Opravdivá manželská a rodičovská láska sú totiž tým najlepším liekom proti sebectvu a najistejším základom pre solidárnu spoločnosť.

Veľmi dobre tieto postoje opísal svätý Pavol: „„Slobodno všetko.“ Ale nie všetko osoží. „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko buduje. Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného. Nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým“ (1Kor 10,23-24.33).

Čomu učíme naše deti? Poznám mnoho rodičov, ktorí vyvíjajú enormné úsilie, aby ich deti boli šťastné a úspešné. A pritom si vôbec neuvedomujú, že z nich vlastne tak vychovávajú sebcov a individualistov. Šťastie a úspech totiž nie sú tými najlepšími cieľmi ľudského života. Môžu byť tak maximálne jeho dôsledkami či sprievodnými znakmi. Jediným skutočným cieľom ľudského života je – láska. Nie sme tu preto, aby sme boli šťastní, ale aby sme milovali.

Je prirodzené, že chceme byť šťastní. Ak sa však egoisticky ženieme za pocitom individuálneho šťastia, ubližujeme ľuďom okolo a sme spoločenský deštruktívni. Navyše nedosahujeme skutočné šťastie, ale iba krátkodobý pocit eufórie.

Jediná cesta k skutočnému šťastiu je – ak milujeme ľudí okolo seba a snažíme sa, aby boli šťastní oni. Keď sa pýtame: „Čo môžem pre teba urobiť, aby si bol šťastný?“

Ruku na srdce, čo chceme pre naše deti? Hlavne, aby boli šťastní, aby sa dobre oženili/vydali, tzn. aby mali partnera, ktorý ich bude milovať a s ktorým sa budú cítiť dobre. Aby si našli dobrú prácu, t.j. aby dobre zarábali, veľa sa nenarobili a aby ich to podľa možnosti aj bavilo.

Už oveľa menej myslíme na to, aby sme z nich vychovali ľudí, ktorí budú milovať svojho manželského partnera a s ktorými sa bude cítiť šťastný on. Aby sme z nich vychovali obetavých otcov a matky, dobrých pracovníkov, ktorým bude ležať na srdci služba ľuďom.

Ako by povedal klasik: „Veľmi veľa ľudí sa znepokojuje, akú planétu zanecháme svojim deťom. Ale veľmi málo ľudí sa stará o to, aké deti zanecháme tejto planéte.“

Nechcime urobiť z našich detí majstrov súťaže v tancovaní valčíka pre jedného, ale učme ich tancovať v páre. Pre dobro nás všetkých.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo