Lebo sa to nepatrí

Úvaha o korupcii na Slovensku.

         Korupcia kvári Slovensko. Je to vinou len skupiny ľudí, ktorí z korupcie profitujú, alebo v istej miere  aj tých, ktorí v živote sa nikdy neobohacovali? Kde je pes zakopaný, že aj napriek dennodennej kritike korupcia neklesá, skôr naopak rastie? Zodpovední za tento neutešený stav sú politici, justícia, zlá legislatíva? Ľahko sa dá prstom ukázať: toto sú vinníci. No hľadať len vinníkov by nemalo byť primárnym cieľom. Našou prvoradou snahou by malo byť hľadanie spôsobu, ako korupciu redukovať. Píšem redukovať, lebo domnievať sa, že korupciu možno zo spoločnosti úplne odstrániť, je naivné. Rovnako naivné, ak by sa roľník domnieval, že dokáže na svojom poli navždy zlikvidovať burinu. Musí s ňou stále zápasiť a odstraňovať ju, ak chce mať úrodu. A podobne je to aj s korupciou.

         Korupcia sprevádza ľudstvo počas jeho histórie. Ak sa zahĺbite do života trebárs v starovekom Ríme, dozviete sa ako často sa správcovia provincií bezbreho obohacovali. V stredoveku situácia nebola o nič lepšia. Vystihujú to slová kardinála z Périgordu, ktoré mu vo svojom diele vkladá do úst spisovateľ M. Druon. “Je prirodzené, že ľudia vo vysokých funkciách sa obohacujú, inak by nikto nebol ochotný znášať námahu a nebezpečenstvá s nimi spojené. Ale človek má poznať mieru, aby neprekročil medze slušnosti a neprihrieval si vlastnú polievku na úkor verejných záujmov.” Možno táto úvaha pôsobí príliš rezignovane. Skôr je však výrazom poznania, že túto hydru nemožno definitívne poraziť, a tak je treba vtesnať aspoň do úzkych medzí.

         Vrátim sa však ku korupcii na Slovensku, kde korupcia nielen prekračuje medze slušnosti, ale ide na úkor verejného záujmu. Veľa ľudí je presvedčených, že veľký podiel na korupcii má nedostatočná legislatíva. “Prijmime prísnejšie zákony a korupcia klesne.” No ak by sme si podrobne pozreli legislatívu, zistili by sme, že to tak nie je. Niektoré protikorupčné zákony sú mimoriadne tvrdé. Dobrým príkladom je zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý bremeno dokazovania  neviny kladie na obvineného – v demokratickej spoločnosti vec neslýchaná. A predsa, poznáte korupčníka odsúdeného na základe tohto zákona? Navyše, nemôžem sa zbaviť nepríjemného pocitu, že tieto zákony neraz komplikujú život slušným ľuďom, ale na korupčníkov sú neúčinné.

         V konečnom dôsledku som presvedčený, že zákony určujú len základné mantinely, ale nemôžu nahradiť morálku. Tam kdesi je jadro problému. My sme si zvykli zlodejčinu tolerovať. Ak v období komunizmu  niekto mal majetok, ktorý nezodpovedal jeho príjmom a vedelo sa, že inak ako kradnutím ho nemohol získať, tak to nebol zlodej alebo korupčník, ale “šikovný človek, ktorý to vie”. Namiesto spoločenského odsúdenia bol tu dokonca istý druh obdivu a uznania.

         Ruský spisovateľ a cestovateľ Ovčinikov opisuje príhodu zo svojej cesty v Anglicku. Mal kúpený lístok na vlak, ale potreboval cestovať inam. Zhodou okolnosti cestovné bolo aj tam v rovnakej cene. Keď prišiel k pokladníkovi a požiadal ho, aby mu lístok vymenil, ten pokrútil hlavou a odmietol to urobiť. Ovčinikov ešte raz zopakoval svoju žiadosť aj s argumentom, že cena lístku je rovnaká a britské železnice nebudú poškodené. A dodal: “ak je to aj proti predpisom, nik okrem nás dvoch o tom nebude vedieť”. Pokladník opäť odmietol. “Prečo”, opýtal sa nechápavo Ovčinikov. “Lebo sa to nepatrí”, znela odpoveď.

         V živote je veľa vecí, ktoré nie sú nezákonné, ale sa ich nepatrí urobiť. Pri korupcii – najmä tej veľkej – často obvinený korupčník argumentuje, že neurobil nič, čo je v rozpore so zákonom. Neraz je to aj pravda. (Ak ide o veľké peniaze, zaplatí si právnikov, a tí mu pomôžu nájsť cestu, ktorá nie je v rozpore so zákonom.) Ale urobil niečo, čo sa nepatrí! Domnievam sa, že tu nám korupcia zaliezla hlboko pod kožu. Namiesto, aby sme takýchto ľudí spoločensky zahanbili, dali im jasne najavo, že konali nepatrične, urobili niečo, čo slušný človek nerobí,  ešte ich aj obdivujeme. Poklonkujeme im alebo ich bohatstvu. Dostavajú spoločenské uznanie, vyznamenania, čestné doktoráty, na prestížnych akciách sú prezentovaní ako „celebrity“.  Neverím, že prísna legislatíva sama s korupciou pohne. Spoločenský tlak je účinný nástroj. Nie je to ľahký nástroj, lebo dať v konkrétnom prípade najavo korupčníkovi svoj postoj, chce odvahu – neraz veľkú odvahu. Ale v preukazovaní takéhoto postoja tkvie naša zodpovednosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo