Zabudnutý Hugh (odporúčanie knihy)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zabudnutý Hugh (odporúčanie knihy)

Asi pred siedmimi rokmi som sa na odporúčanie dobrého priateľa dostal ku knihe Pán sveta od vtedy mne neznámeho autora menom Robert Hugh Benson. Pamätám sa, ako mi v nadšení poslal knihu v audio formáte. Keď som ju dopočúval, ihneď som začal pátrať po fyzickej kópií – podarilo sa mi nájsť antikvariát, v ktorom predávali jeden originál slovenského prekladu knihy z roku 1933 (vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave). Jednoducho som tú knihu musel mať doma.

Je to jedna z najpútavejších a svojím spôsobom najtajomnejších kníh, ktoré som čítal. V odporúčaní, aby ste si ju prečítali, nie som sám – urobili tak aj 2 pápeži, viac napr. TU či TU.

Zaujímavou ju robí aj samotný fakt, že je skoro úplne neznáma, a to aj v kruhoch fanúšikov dystopickej literatúry, teda žánru, do ktorého ju možno zaradiť. Azda všetci poznáme Orwellov román 1984, asi už menej, ale predsa veľa z nás pozná Raya Bradburyho a jeho horúcich 451̊ Fahrenheita, Prekrásny nový svet Aldousa Huxleyho či My od Jevgenija Zamjatina (všetko skvelé knihy; najmenej ma z nich očaril Orwell). Spomeňte však spolu s nimi Bensona. Chytí sa málokto.

Chcel by som najskôr ponúknuť text o autorovi (podrobnejšie detaily ľahko vyhľadať na internete), bez ktorého sa totiž len ťažko dá hlbšie pochopiť jeho literárne dielo, o ktorom píšem v závere.

Robert Hugh Benson sa narodil 18. novembra 1871 v malej dedinke Crowthorne na anglickom panstve Berkshire. Prišiel na svet ako šieste dieťa do rodiny reverenda Edwarda Whitea Bensona, v tej dobe riaditeľa miestnej Wellington College (do pozície ho menoval Princ Albert) a vrchného kancelára katedrály v meste Lincoln. Maminka sa volala Mary, bola ženou v domácnosti a tiež tou, ktorú štvornásobný britský ministerský predseda William Ewart Gladstone tituloval "najšikovnejšou ženou v Európe".

V roku 1877 sa jeho otec stáva biskupom mesta Truro a neskôr, keď mal Hugh 12 rokov, arcibiskupom z Canterbury, teda najvyšším duchovným predstaviteľom anglikánskej cirkvi. Je teda zjavné, v akom prostredí Hugh vyrastal. Otec ich vychovával v dobových viktoriánskych tradíciách a rodina patrila medzi elitu. Dvaja Hughovi starší bratia, Arthur Christopher a Edward Frederic, sa stali významnými anglickými spisovateľmi.

Pre životné dielo Hugha Bensona boli kľúčové dva momenty, ktoré ako sám neskôr popisuje vo svojich dielach, zmenili jeho nazeranie na svet a viedli k rozhodnutiu stať sa kňazom. Možno sa tiež domnievať, že udalosti smrti jeho dvoch starších súrodencov (najstaršieho brata Martina a sestry Nellie), priviedli Hugha k hlbokým kontempláciám, ktoré sa stali zdrojom jeho priam mimo-zmyslového vnímania viac-vrstevnatosti sveta, mysticizmu, ktorým sú jeho diela doslova presiaknuté.

Stredoškolské vzdelanie dostal na škole v Etone, ktorá dodnes patrí medzi tie najprominentnejšie. Prežiť v podmienkach drsného elitárskeho súperenia bolo pre mladého Hugha náročné, nepomáhal ani fakt, že trpel rečovou vadou (sám tvrdil, že jeho zajakávanie malo pôvod v rýchlom slede myšlienok, ktoré nestíhal tlmočiť verbálne). Po absolvovaní stredoškolských štúdií nastúpil na Trinity College na univerzite v Cambridge. Po ročnom štúdiu spoločenských vied však prišla už spomínaná smrť sestry Nellie a Hugh sa rozhodol zmeniť smerovanie – v roku 1890 sa prihlásil na štúdium teológie na rovnakej univerzite a o tri roky neskôr ho úspešne ukončil. Počas štúdií si stihol zamilovať horolezectvo a veslovanie, vetchý Hugh však nebol stavaný na náročné športové výkony, čo sa ukáže neskôr.

V roku 1895 ho vysvätil za anglikánskeho kňaza jeho vlastný otec a Hugh začal pôsobil na fare v Kente, neskôr v yorkshirskom Mirfielde. Ďalším zlomovým okamihom sa stáva 11. október 1896, kedy vo veku 67 rokov počas návštevy u W.E. Gladstona jeho otec náhle zomiera. Vyrovnať sa s touto stratou a usporiadať si myšlienky ide Hugh do Svätej zeme, Egypta a Sýrie, odkiaľ sa vracia na domovské ostrovy začiatkom roka 1897. Po návrate sa ešte viac vhlbuje do kontemplácie, štúdií metafyzického sveta a jeho prejavu vo svete fyzickom. Výsledkom týchto kontemplácií je kniha Light Invisible (Neviditeľné svetlo), vydaná v roku 1906. Centrálnou myšlienkou knihy je mnoho-vrstevnatosť bytia a vnímania sveta okolo nás, z knihy už jasne cítiť vplyv Bensonovej konverzie, ktorej korene pomaly rástli už počas jeho cesty po Blízkom východe. Mnohí kritici označujú Neviditeľné svetlo za najväčšie Bensonove dielo, často sa opakuje argument, že v ňom cítiť emocionálneho, akosi autentickejšieho autora, nie toho dogmatického katolíka z neskorších rokov. Ja osobne v Neviditeľnom svetle vnímam Bensona tak nejak prvoplánovo, akoby všetky tie mystické zážitky a vnemy boli ešte v plienkach, neboli utrasené, vykryštalizované, nemali jasnú identitu, autoritu, tok, formu. Pre niekoho však práve to pôsobí atraktívne; ja preferujem jeho diela po konverzií, a to nie ani tak z náboženských dôvodov ako skôr literárnych, respektíve duchovných vo všeobecnom slova zmysle.

Skôr než knihu Neviditeľné svetlo Benson dopísal, dokonal svoju konverziu z anglikanizmu na rímskokatolícku vieru aj formálne. Ako neskôr píše v knihe Confessions of a Convert, a ako ho cituje vo svojom článku o Bensonovi Branislav Michalka, „Můj zmatek vznikal, jak se domnívám, hlavně ze dvou příčin: zaprvé z pocitu osamělosti anglikánské církve, který zesílil poznáním cizích zemí a pádnými argumenty pro římskou kontinuitu s předreformační Církví … Bylo to tuším v létě a na podzim roku 1902, když jsem začal psát knihu Neviditelné světlo … Povídky, které jsou svojí povahou polomystické, fantastické, se soustřeďují kolem muže, kterého nazývám „katolickým knězem“. Často se mě ptali, jestli jsem mínil tím mužem katolíka nebo anglikána. Moje jediná odpověď je, že jsem jím nemínil žádného z nich zvlášť. Už jsem však neměl takovou svrchovanou důvěru v anglikánskou církev, abych ho nazval anglikánem.

11. septembra 1903 bol Benson oficiálne prijatý do Katolíckej Cirkvi. Od roku 1829, kedy boli v Anglicku emancipačným zákonom zrovnoprávnení katolíci s anglikánmi, neboli konverzie ničím veľmi výnimočným. U Bensona však prirodzene pútalo pozornosť to, že bol synom najvyššieho predstaviteľa štátnej cirkvi, od ktorej formálne odpadával. Zvýšeným záujmom o svoju osobu sa však veľmi netrápil, hneď v roku 1903 odchádza do Ríma, kde je o rok na to v chráme San Silvestro vysvätený za katolíckeho kňaza. Dokonca sa stáva čestným členom pápežského Rádu Božieho hrobu v Jeruzaleme.

Do svojho milovaného Cambridge sa teda vracia už ako katolícky kňaz a do roku 1908 pôsobí najskôr ako vysokoškolský kaplán, potom ako farár miestnej katolíckej farnosti. Okrem duchovnej činnosti sa Hugh venuje písaniu a (navyše za svoj pomerne krátky život) je mimoriadne tvorivý. Píše sci-fi, historickú aj dobovú fikciu, náboženské a duchovné knihy, drámu, dokonca niekoľko kníh pre deti. V roku 1907 vychádza jeho dystopický román Pán sveta, pre mňa centrály počin jeho literárneho života.

V roku 1908 sa Benson uťahuje do svojho tudorovského sídla Hare Street House, kúsok od Butingfordu v panstve Hertfordshire. Ako multitalent si sám zariaďuje dom, maľuje obrazy, steny ozdobuje vlastnými tapisériami, zveľaďuje záhradu. Venuje sa naďalej písaniu a nezanedbáva ani povinnosti kňaza – pripravuje si kázne, ktoré prednáša aj vo Westminsterskej katedrále, ale aj prednášky a komentáre ku svojím knihám, ktoré predstavuje nielen doma, ale „na turné“ aj v Írsku či USA.

V roku 1911 ho pápež sv. Pius X menuje svojím osobným komorníkom a Benson je titulovaný Monsignorom. Práce má vyše hlavy, ale snaží sa všetko stíhať, využívať čas naplno, rozvíjať talenty. Slabú telesnú konštitúciu a chatrné zdravie však nedokáže oklamať a vyťaženie si vyžiada svoju daň. Trápia ho časté angíny, pri lezení v Alpách prekonáva infarkt, po ktorom definitívne prestáva športovať. Silnému duchu však nič nezabráni prihlásiť sa v deň vyhlásenia vojny Britániou štátom Trojspolku na pozíciu vojenského kňaza do prvej línie. Kým je však povolaný, dostáva zápal pľúc a 19. októbra 1914 vo veku iba 42 rokov v arcibiskupskom paláci v Selforde zomiera.

Čo sa týka samotného románu Pán sveta, dej je zasadený do začiatku 21.storočia, teda vlastne hovorí o nás. Dielo sa však logicky nedá sa vyňať z kontextu doby, v ktorej bolo napísané.

Jednak je dôležité si uvedomiť, že na rozdiel od mnohých neskorších veľdiel od Zamjatina, Huxleyho či (a hlavne) Orwella, Pán sveta vznikol v dobe a v roku, v ktorom bola ešte podstatná časť sveta pod nadvládou monarchov, kráľov a panovníkov, pomazaných hláv – jednoducho predstava, že raz (sociálna) demokracia bude prevalentnou formou vlády bola prinajmenšom nepopulárna, ak nie rovno absurdná.

Po druhé, nová doba modernizmu a industrializácie pôsobila na myseľ a predstavivosť dobového človeka tak, že bol málokto ochotný premýšľať o konci sveta; spoločnosť bola podľa mnohých na tej najlepšej ceste kontinuálneho rozvoja – technologického, kultúrneho aj spoločenského. Priniesť víziu konca sveta, do ktorého bezmedzná viera práve v onen „božský a dokonalý“ pokrok ľudstvo privedie, je pozoruhodným počinom.

Po tretie, Benson predpovedá hneď niekoľko konkrétnych javov, trendov či technológií, ktoré ešte aj v roku 2018 nemožno označiť za irelevantné, ba naopak. Keďže je tento článok odporúčaním si knihu prečítať, nebudem prezrádzať detaily. Stačí spomenúť, že Benson predpovedá napríklad eutanáziu; ďalej rozšírenosť (skoro až svetovládu) sociálnej demokracie; nový (ľavicový) humanizmus ako nové náboženstvo velebiace človeka a ľudský pokrok; nadnárodné štáty, parlamenty, vlády, navzájom medzi sebou súperiace, avšak úzko prepojené (globalizmus; súperiace bloky; možno v tom niekto nájde aj istú paralelu s EÚ); niečo, čo môžeme nazvať „iliberálnym liberalizmom“ (ktorý utlačuje tých, ktorí s novým poriadkom nesúhlasia, chcú si zachovať svoju vieru, hodnoty atď.), ktorý je zdôvodnený víziou lepšieho, dokonalého sveta zajtrajška; leteckú dopravu (píše o vzducholodiach) a s ňou spojené i používanie mimoriadne ničivých bômb, zhadzovaných z oných lietadiel (strategické bombardovanie zbraňami hromadného ničenia); elektrické reklamy a plagáty, a pod. – to všetko v roku 1907, teda pred boľševickou revolúciou, pred rozpadom európskych monarchií, 4 roky po prvom lete bratov Wrightovcov atď.

V knihe vystupuje niekoľko postáv, hlavný boj sa odohráva medzi tým, koho ja nazývam ľudským človekom, kňazom, a prichádzajúcim anti-Kristom, falošným prorokom, ktorému uveria mnohí. Je to boj medzi vierou v Boha a vierou v dokonalého človeka, medzi bázňou a historickou namyslenosťou, medzi tradíciou a morálnym relativizmom, medzi obetou a hedonizmom. Viaceré sprievodné postavy a momenty sú tiež podstatné, Benson v nich majstrovsky ilustruje ako istý spoločenský a politický vývoj, tak aj osobné duchovné a duševné pohnútky. Otvára dvere viery, mystiky, psychiky, histórie, politiky.

Románový mix sci-fi s nábožensky motivovanou a podmienenou víziou apokalypsy. Oproti dielam ako je 1984 je Pán sveta možno menej akčný, ale viac filozofický, a teda aj hlbší, aspoň pre mňa. Kniha je pútavejšia než akákoľvek recenzia, preto nebudem pokračovať, ale ju naposledy odporučím. Stojí za to.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo