Téma detí vyrušujúcich na omši by bola na litánie a nechcem sa tu ňou zaoberať. Na druhej strane som premýšľal, akú budúcnosť má taká farnosť, v ktorej v kostole nezamrnčia deti. Lebo tam nie sú. Je tam možno zopár starších detí, ale nemluvňatá a „mrnčatá“ nie. Kde taká farnosť bude o 10 - 20 rokov? Nebude na pražskej ceste, kde som pred pár rokmi brigádujúc a zájduc na omšu v okrajovej časti Prahy bol sťaby zjavením pre zopár starých dôchodcov?

S mojou Luckou sme sa dohodli už dávno, že budeme deti brávať do hlavnej lode kostola od narodenia (vlastne od počatia tiež :). Nie do zadnej miestnosti s kopou hračiek, nie do chodby za dverami, kde tiež môžu relatívne slobodne rozprávať. Ale do hlavnej lode, kde môžu nasávať bázeň, atmosféru výnimočnosti s obmedzením prirodzených prejavov, nábožnosť, Božskosť priestoru a spoločenstva (isteže občas treba s dieťaťom zájsť bokom, keď vyrušuje a Lucka tiež mávala veľa otázok typu ‚Čo ak bude mrnčať?‘). Možno nás k tomu paradoxne povzbudil príklad amerického protestantského pastora z biblickej školy, ktorý hovoril o svojich deťoch na bohoslužbe, ktoré sedávali vždy v prvom rade a naučili sa ju prežívať v pokoji. Odmala. (Doplnenie: Za dôležité pre vieru v našej rodine považujem spoločné rodinné prežívanie sv. omše, teda nie rozdelenie sa rodičov na rôzne omše. Vnímam pozitívne ovocie tohto rozhodnutia.)

Späť teda k pôvodnej otázke (platí pre kňazov aj laikov): Koľko máš na omši kočíkov? Akú vitalitu do budúcna teda má tvoja/moja farnosť? Čo robíš pre to, aby bolo kočíkov čo najviac, aby mladí katolíci mali deti a prinášali ich na sv. omšu? (Zazeranie na mamičky s deťmi pri zamrnčaní sa nepočíta ;) Si snáď dobrý katolík, teda prolife a teší ťa každé dieťa, aj to narodené, však? 

[foto: pexels.com]