Na rovinu ale poviem, že mnohým z týchto obhajcov žien neverím. Nevidím síce do ich srdca a do ich mysle – a preto ich nebudem obviňovať zo zlých úmyslov – ale vidím za ich aktivitou pomýlenú ideológiu. Ideológia je presvedčenie, ktorému chýba láska k pravde. Za takéto ideológie pokladám aj feminizmus a gender ideológiu, ktorá sa u nás snaží pretlačiť napríklad cez tzv. Istanbulský dohovor.

Minulý týždeň som písal, že „mám pochybnosti, či je zrovna najšťastnejšie zdôrazňovať ženy a mužov oddelene, nezriedka aj ako nepriateľské protiklady.“ A že ja osobne budem radšej podporovať „rodinu založenú na tom najsilnejšom priateľskom vzťahu muža a ženy, teda na manželstve.“

Zákopovú vojnu medzi mužmi a ženami totiž pokladám za veľmi nebezpečný trend. Tieto ideológie namiesto toho, aby prispeli ku zmiereniu, zo všetkých síl podporujú túto „svätú vojnu“ a snažia sa vyzbrojiť jednu zo strán tak, aby tá druhá bola porazená. Ak však muži a ženy bojujú proti sebe, nutne musia byť porazené obe strany. Ten, kto takýto boj podporuje, preto veľmi ubližuje mužom i ženám a celej spoločnosti.

Príčinou násilia v rodine nie sú muži (a samozrejme ani ženy), ani tzv. rodové stereotypy, ale sebectvo a popletená pohlavná identita. Keď sú muži sebeckí a nikto ich nevychoval ako mužov, keď sú ženy sebecké a nikto ich nevychoval ako ženy.

Chcem povedať, že pre mňa neexistuje žiadne ospravedlnenie, aby sa muž správal k žene hrubo či dokonca násilne. Skutočný muž nielenže nepoužíva násilie voči ženám, ale ani nepociťuje potrebu ho používať. Ale skutočný muž rovnako nedovolí, aby žena používala násilie voči nemu. Nenechá sa sekírovať a psychicky týrať. Nepotrebuje k tomu používať násilie či jeho hrozby. Ak je osobnosť, jednoducho to neprichádza do úvahy.

Iba slabošskí muži sa uchyľujú k násiliu. To ich samozrejme neospravedlňuje. Najlepšia cesta k odstráneniu násilia v rodinách je výchova silných mužov. Ak teda chceme, aby fungovali manželstvá a rodiny, a aby sa mali lepšie ženy, ale aj muži a deti, treba v prvom rade začať pracovať s mužmi.

Vyvolávanie negatívnych emócií voči mužom, podsúvanie myšlienky, že „všetci muži sú rovnakí“, nijako ženám ani rodinám nepomáha. Musím povedať, že ženy, ktoré zažili násilie či obťažovanie, a napriek tomu svoju negatívnu skúsenosť nezovšeobecňujú – aj keď sa ozvali a postavili proti – majú môj obdiv a uznanie.

Jedno z najčastejších podpásových klamstiev týchto ideológií je tvrdenie, že kto je proti Istanbulskému dohovoru, je za násilie na ženách. Som proti. Proti domácemu násiliu, ale aj proti Istanbulskému dohovoru. A proti podobným ideologickým zavádzaniam.

Pretože jedno zlo nemôžeme vyriešiť pomocou druhého. Pravdu nedosiahneme pomocou klamstva a manipulácie. Nemusíme (a nesmieme) prijímať feminizmus a gender ideológiu, aby sme vyriešili problém domáceho násilia.

Keď sa veci podceňujú alebo preceňujú, tak deformujú – realitu, atmosféru v spoločnosti, vzťahy. Násilie v rodine či sexuálne obťažovanie sú veľmi vážne veci. A treba úprimne povedať, že tolerancia voči ním a zatváranie si očí pred nimi, sú na Slovensku naozaj rozšírené viac, ako sme si ochotní priznať. A to aj v kresťanských kruhoch. A to je neprijateľné!

Poznám viaceré kresťanské organizácie, ktoré sa dlhodobo venujú prevencii domáceho násilia a ponúkajú aj pomoc jeho obetiam. V Cirkvi je určite oveľa väčší priestor na takúto činnosť. Potrebujeme na tom pracovať viac, aj v spolupráci s necirkevnými organizáciami. Ale pochopiteľne bez neprijateľnej ideológie.

Som pripravený priložiť ruku dielu. V rámci projektu Milovať a ctiť už niekoľko rokov povzbudzujeme prostredníctvom prednášok a publikácií mužov i ženy, aby vo svojich manželstvách a rodinách uplatňovali vzájomnú úctu a lásku. Dávam si záväzok, že tento rok budem pri tom venovať väčšiu pozornosť práve téme násilia a obťažovania. Už v najbližších dňoch budem ako hosť prednášať na dvoch stretnutiach pre mužské publikum. Keď som sa rozprával s kňazom, ktorý organizuje prvé z nich, obaja sme sa zhodli, že téma úctivého (a samozrejme aj nenásilného) správania mužov k ženám bude v mojej prednáške ústrednou.

A v parlamente budem ako poslanec Národnej rady v spolupráci s kolegami a kolegyňami naprieč politickým spektrom aj v roku 2018 hľadať vecné riešenia – ale bez škodlivých ideologických prímesí – , ktoré pomôžu reálne zlepšiť súčasný stav v tejto oblasti.

A samozrejme – budem hlasovať proti ratifikácii Istanbulského dohovoru. Tak ako mi to káže moje svedomie a tak ako si to prajú ľudia, ktorých v parlamente zastupujem.