Pohol Talianskom i Európou – Alcide De Gasperi

Pohol Talianskom i Európou – Alcide De Gasperi

Kľúčová osobnosť talianskej politiky 20. storočia. Premiér, minister zahraničných vecí, minister vnútra. Zakladateľ Democrazia Cristiana (Kresťanskodemokratickej strany). Spolu s Robertom Schumanom a Konrádom Adenauerom, hlavný "konštruktér" spoločného európskeho domu. Jazykovedec, politik a diplomat. Alcide Amedeo Francesco De Gasperi (1881-1954).

Syn policajta s nízkym platom. Vyrastal v Tridentsku (Trentino). V multikultúrnom, taliansky hovoriacom regióne Rakúsko-Uhorska. Počas štúdia filológie vo Viedni sa zapája do katolíckeho hnutia. Pochopí, že nájsť riešenie, je o mnoho dôležitejšie ako živenie nenávisti. Že obsah je dôležitejší ako forma. Je veriaci katolík a hľadá spôsob vyjadrenia svojho ideálu v politike. Číta Rerum novarum (O nových veciach). Encykliku pápeža Leva XIII.

Po ukončení štúdií sa stáva dopisovateľom tridentských novín La Voce Cattolica a Unione Politica Popolare del Trentino. Ako zástupca Tridentska v rakúskej snemovni reprezentantov bojuje za taliansku menšinu. Počas prvej svetovej vojny zostane politicky neutrálny, no sympatizuje so snahami Vatikánu o ukončenie vojny.

V roku 1918 je jeho rodný región pričlenený k Taliansku. O rok neskôr zakladá De Gasperi Partito Popolare Italiano – PPI (Taliansku ľudovú stranu) a v roku 1921 sa stane jedným z jej zástupcov v parlamente. Krátko na to zaútočia na "ľudovcov" Mussoliniho fašisti. Zastrašujú. Nakoniec stranu zakážu a v roku 1926 ju rozpustia. De Gasperiho zatknú a odsúdia na štyri roky väzenia. Prepustený je po 18 mesiacoch. Intervenuje Vatikán a poskytne mu azyl. Za múrmi Večného mesta pracuje 14 rokov ako knihovník Vatikánskej knižnice.

V roku 1944 je tajne založená Democrazia Cristiana a De Gasperi sformuje Idee ricostruttive (Myšlienky obnovy). Manifest strany a postaví sa do jej čela. Po páde fašizmu sa Kresťanská demokracia stáva najsilnejšou politickou silou v krajine, hoci tlak komunistov je veľký. Vo voľbách získava 48% hlasov, čo navždy zostane jej najlepším výsledkom. Taliansko sa neprepadne do východného bloku. De Gasperi bude osem nasledujúcich volebných období premiérom vlády. Tento rekord zostáva dodnes v histórii talianskej politiky neprekonaný. (Ale kresťanská demokracia v krajine udrží premiérske kreslo 44 rokov.) Začne sa hovoriť o tzv. De Gasperiho ére. Počas nej  sa Taliansko zmení na ústavnú republiku. Vyhlási referendum. Za pád monarchie hlasuje 54% Talianov. V krajine sa posilní demokracia a naštartuje obnova ekonomiky. Je zástancom medzinárodnej spolupráce a vracia Taliansku významný zahraničnopolitický status. Napriek fašistickej minulosti. Podporuje založenie Rady Európy, presadí účasť Talianska na americkom Marshallovom pláne a vstup do NATO. Presadí užšiu spoluprácu s USA napriek tomu, že mu "na krk dýcha" najsilnejšia komunistická strana v západnej Európe. Je sprostredkovateľom v rokovaniach medzi "na život a na smrť" znepriateleným Francúzskom a Nemeckom. Pohotovo zareaguje na výzvu Roberta Schumana na založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele.

Pri preberaní ceny Karola Veľkého (1952) za prínos k európskej integrácii, povie „Budúcnosť sa nedá vybudovať na sile, ani na túžbe dobýjať, ale na trpezlivom uplatňovaní demokratických metód, konštruktívnom duchu dohôd a dodržiavaní slobôd“. Dúfa, že vojna uštedrila Európe lekciu zo spolupráce a spolunažívania. Stane sa tretím laureátom tejto ceny v jej histórii. 

V posledných rokoch života je Alcido De Gasperi inšpiráciou pri vytváraní Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V máji v roku 1954 sa stáva predsedom Európskeho parlamentu. Zomiera v auguste toho istého roku. Založenia EHS sa už nedožije, no jeho prínos bol ocenený pri podpísaní Rímskych zmlúv v roku 1957. 

Post scriptum

Bola to kresťanská demokracia, ktorá tvorila projekt jednotnej Európy. Situácia sa zmenila. Európa je v rukách skôr ľavicových liberálnych prúdov a myšlienky kresťanstva, na ktorých je európska civilizácia založená aj historicky, už nemajú v Európskej únii miesto. Európsky parlament odmieta zmienku o Bohu (rozumej židovsko-kresťanskom Bohu) v Ústave EU (pričom napríklad Spojené štáty sa odkazu na Boha vo svojej Ústave nevzdali) ... Takýto postoj Európskeho parlamentu je znevážením úsilia nielen Alcide de Gasperiho, ale celej generácie výnimočných politikov, ktorí sa podieľali na stavbe spoločného európskeho domu po druhej svetovej vojne ... a nielen to ...!

Bola to generácia politikov, ktorá videla a vedela, čo ich krajiny potrebujú a medzinárodná situácia vyžaduje. Mali jasnú víziu. Mali odvahu veci riešiť aj v podmienkach veľkého rizika ...

 

Spracované z dostupných internetových zdrojov

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo