Pápežstvo v Písme a v dejinách ranej Cirkvi

Pápežstvo v Písme a v dejinách ranej Cirkvi

Nekatolícki kresťania, protestanti aj pravoslávni majú jedno spoločné: neuznávajú autoritu pápeža. Práve úrad pápeža je zdrojom rozdelenia medzi kresťanmi. Pochopiteľne, úplne hlavnou postavou je Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanstva, pravý Boh a pravý človek. V Novom zákone však môžeme vidieť, že Ježiš ustanovil aj pozemské autority, ktorým máme preukazovať úctu a poslušnosť. Chcem poskytnúť dôvody prečo katolíci veria, že Ježiš poveril Petra a jeho nástupcov spravovať Jeho Cirkev.

Začnime otázkou prečo Ježiš ustanovil úrad pápeža? V skratke by sme mohli povedať, že Ježiš chcel aby bolo jeho evanjelium odovzdávané neporušené a neprekrútené ďalším generáciam. Pápež bol ustanovený ako garant neomylného odovzdávania evanjelia. Ježiš sľúbil Petrovi že Cirkev postavenú na ňom pekelné brány nepremôžu. Cirkev existovala dávno pred zostavením Biblie. Práve Cirkev na čele s rímskym biskupom a s pomocou Ducha Svätého rozpoznala, ktoré spisy možno zaradiť do biblického kánonu a ktoré nie. Biblia je preto úzko spätá s Tradíciou a výkladom v Cirkvi. Ako autorita ako sama o sebe neobstojí. Pápežstvo preto opäť chce vysvetlenie. Uvádzam preto dôvody – biblické a historické. Kritici hovoria že vznik pápežstva je spojený s úpadkom kresťanstva po zrovnoprávnení kresťanstva za vlády cisára Konštantína, zmiešaním evanjelia s pohanstvom alebo ako dôsledok mocichtivosti. Poukážem na to, že o pápežstve môžeme smelo hovoriť už v storočiach pred Konštantínom. 

Biblický základ pre pápežstvo

V Novom zákone výraz pápež nenájdeme. Terminológia a úrad pápeža ako ho poznáme dnes je záležitosťou postupného dejinného vývoja. Napriek tomu však tento vývoj nie je odtrhnutý od biblického kontextu. Ježiš slúbil svojim učeníkom Ducha Svätého, ktorý ich bude postupne viesť a uvádzať do plnej pravdy. (porov. Jn 16,14) Existuje veľa dobrých dôvodov prečo sa katolíci domnievajú, že úrad pápeža je pevne zakotvený v Biblii. Cirkev nás učí, že prvým Kristovým tajomníkom bol svätý Peter. Pri čítaní Nového Zákona zistíme, že Peter mal medzi apoštolmi významné postavenie. Jeho meno sa v Novom zákone objavuje 154-krát, plus 75-krát ako Šimon, 2-krát ako Simeon a 9-krát ako Kéfas. To je viac ako sa spomínali ostatní jedenásti apoštoli dokopy. Peter vystupuje ako hovorca apoštolov (Mk 8,29, Mt 18,21) a ako ústredná postava (po Ježišovi) v kľučových príbehoch evanjelia (Mt 14,28-32, Mk 10,28). Peter sa uvádza ako prvý v zoznamoch apoštolov. (Mk 3,16-19) Teológ Alan Schreck uvádza ďalšie dôvody: „V Jánovom evanjeliu čítame, že Ján čakal, až Peter vstúpi do Ježišovho hrobu. Dával mu tak prednosť, čo bol prejav úcty a rešpektu (Jn 20,3-8). V tom istom evanjeliu dáva Ježiš Petrovi dôležité poslanie aby viedol veriacich podobne ako to robí On sám. (porov. Jn 22,15-19) Pavol uvádza Petra ako prvého svedka Ježišovho vzkriesenia (1 Kor 15,5) a nazýva ho Kéfas (skala), menom, ktoré mu dal Ježiš (Gal 1,18).“ Rovnako v Skutkoch apoštolov má Peter významné postavenie: vedie zhromaždenie apoštolov a je prvý, kto ohlasuje evanjelium. (Sk 2,14-40) Najznámejším textom, o ktorý sa katolíci  opierajú  v prípade pápežstva, je stať z Matúšovho evanjelia: 

Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,16-19)

Pri tomto kľúčovom úryvku sa pozastavím. Na Ježišovu otázku za koho ho pokladajú ľudia, Šimon Peter vyslovil dogmu o vtelení Božieho Syna. Ak si pozorne všimneme Ježišovu reakciu, je zjavné, že Peter nevyslovil túto pravdu viery sám od seba ale z toho, že mu to zjavil Boh. Zaujímavé je, že Ježiš dal Šimonovi nové meno - Peter. Prečo? V židovskej kultúre bola zmena mena zároveň zmenou identity a poslania. Predtým sa meno Peter neobjavuje v žiadnom starovekom dokumente. Slovo Peter znamená Skala a preto katolíci chápu tento text tak, že Kristova Cirkev bude postavená na Petrovi (Skale). Kritici však namietajú, že v gréckom origináli Matúšovho evanjelia môžeme nájsť slová petra a petros. Mohli by sme to znázorniť takto: „Ty si Petros a na tejto petra postavím svoju Cirkev.“ Kritici poukazujú, že kým slovo petra predstavuje veľkú skalu, petros znamená malý kamienok. V tomto prípade petrou nie je Peter ale Ježiš alebo Petrova viera. 

Tento výklad má však háčik. Jeden z nich je ten, že Ježiš nehovoril po grécky ale aramejsky. V aramejčine je jednotné slovo pre slovo skala - kefas. V tom prípade by jeho slová zneli: „Ty si Kefas a na tejto kefas vybudujem svoju Cirkev.“ Je celkom pravdepodobné, že keď Matúš prekladal tento text do gréčtiny nemohol použiť ženský rod slova petra na Šimona Petra, ktorý bol muž ! A preto použil v tomto prípade mužský tvar - Petros. Alan Schreck uvádza: „Väčšina výkladov uvádza, že identifikovať skalu s Petrovou vierou alebo s Ježišom by bolo zbytočnou komplikáciou jednoznačného a priameho tvrdenia: „Ty si Peter (skala) a na tejto skale vybudujem svoju Cirkev.“ V nasledujúcom verši hovorí Ježiš o kľučoch. Katolícky teológ a bývalý presbyteriánsky pastor Scott Hahn tieto slová komentuje: „Ježišove slová sa vzťahujú k dôležitej pasáži Starého zákona, k prorokovi Izaiášovi 22,20-22. Tu Ezechiel, kráľovský dedič Dávidovho trónu a izrealský kráľ v dobe Izaiášovej, nahradil svojho starého správcu kráľovského domu – dnes by sme ho označili slovom premiér – Šebnu, novým správcom, Eliakímom, synom Chilkiiášovým. Každý mohol teda rozpoznať, kto z členov kráľovského kabinetu bol menovaný novým premiérom, pretože mu boli dané kľúče kráľovstva. Tým, že Ježiš zveruje Petrovi kľúče kráľovstva, zriaďuje úrad premiéra, ktorého úlohou je spravovať Cirkev ako Kristovo nebeské kráľovstvo na zemi. Kľúče sú symbolom Petrovho úradu a primátu, ktorý má byť odovzdávaný jeho následníkovi. Týmto spôsobom to funguje po stáročia.“ Hahn jednak potvrdzuje Petrov primát a zároveň argumentuje v prospech odovzdávania tohto úradu aj na Petrových pokračovateľov v úrade. Dodáva: „Môžeme sa spýtať, prečo Ježiš vymenoval Petra za hlavu svojich apoštolov, keby nechcel, aby tento úrad naďalej v Cirkvi existoval? Nie je to tak, že by ďalšie generácie nepotrebovali vedenie, tak ako prvá generácia. Môžeme povedať, že dnes vedenie potrebujeme ešte viac.“ 

Kritici však môžu argumentovať, že Peter nebol neomylný, práve naopak - ak sa čítame 16.kapitolu ďalej Ježiš Petra hneď pokarhal. Adresoval mu veľmi tvrdé slová: „Choď mi z cesty, satan! Si mi na pohoršenie.“ (Mt 16,23) Rovnako Pavol v liste Galaťanom oponoval Petrovi a vyčítal mu dvojtvárnosť. (porov Gal 2,14-15) Kritické hlasy tvrdia, že katolíci prišli s dogmou o neomylnosti pápeža až v 19. storočí, na 1.vatikánskom koncile. 

Katolík môže na túto kritiku odpovedať, tak že Ježiš aj Pavol Petrovi vytkli prejavy jeho slabej a prchkej povahy, nekritizovali však jeho základné poslanie. A naozaj Peter bol častokrát nestály, nerozhodný a uchyľoval sa k nerozvážnym vyjadreniam. Peter bol tým najmenej pravdepodobným kandidátom na meno Skala. Rovnako aj jeho nasledovníci boli hriešnici. Aj oni mali svoje hriechy, slabosti, ba niektorí pápeži boli vážnym pohoršením. Avšak neomylnosť pápeža nie je ľudský výkon, je to dar od Ducha svätého, ktorý neomylne vedie svoju Cirkev a nedovolí aby upadla do omylov. (porov. Mt 16,16, Jn 16,13) ) Pápežova neomylnosť je prísne ohraničená, vzťahuje sa iba na učenie viery a mravov a iba na výroky slávnostne vyhlásené. Ak uvažujeme naozaj biblicky, prídeme k zaujímavým skutočnostiam. V Novom Zákone Peter napísal (alebo nadiktoval) dva listy. Tieto listy patria do kánonu Biblie. Katolíci aj protestanti veria, že Petra pri písaní týchto spisov viedol neomylne Duch Svätý. Prečo by nemohol viesť aj Petrových nástupcov? Klement Rímsky písal už v 1. storočí o tom že cez neho pôsobí Duch Svätý. Preto neobstojí tvrdenie, že katolíci si neomylnosť pápeža vymysleli na 1. vatikánskom koncile. 
Diskusia ohľadom pápežovom primáte v Písme je pochopiteľne oveľa zložitejšia, načrtol som iba základné témy. Každopádne katolíci môžu povedať, že ich učenie o pápežstve je pevne zakotvené v Písme. Nie je to len nejaký prídavok alebo niečo čo sa objavilo čisto historicky.

Historické korene pápežstva

V prvej kapitole som uviedol, že v Novom zákone sa výraz pápež nevyskutuje. Prešlo niekoľko storočí než sa slovo pápež začalo spájať výlučne s rímskym biskupom. Historik a anglikánsky teológ Alaisair McGrath píše: „Výraz pápež (latinsky: papa- otec), ktorý pôvodne označoval každého váženého biskupa, však postupne začal byť považovaný ako vhodný na označenie rímskeho biskupa.“ Prax tohto oslovovania zaviedol pápež Siricius (v úrade 384-399).
Kritici tvrdia, že pápežstvo ako také vzniklo až pokonštantínovskej dobe keď kresťanstvo bolo v ríši zrovnoprávnené a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Podľa tejto úvahy pápež postupne nahradil rímskeho cisára. V istom zmysle je pravda, že pápež preberal aj svetské záležitosti (napr. opateru o ľudí, ktorí prišli o domovy v dôsledku barbarských nájazdov) a v určitom zmysle nahradzoval postupne upadajúcu rolu cisára. Ale myšlienka, že pápežstvo ako také sa objavilo až v 4. storočí, je nepresná a zavádzajúca. Naopak, existuje mnoho dôkazov, že vedomie o primáte rímskeho biskupa existovalo dávno pred Konštantínom.

Prečo však Rím? Rím bol centrom ríše, najväčším a najvplyvnejším mestom vo vtedajšom svete. V Ríme zomreli mučeníckou smrťou dvaja najdôležitejší vodcovia ranej Cirkvi - Peter a Pavol. Odborník na dejiny pápežstva John N. Kelly poznamenáva: „Je takmer isté, že Peter strávil posledné roky v Ríme. Hoci NZ o takom pobyte mlčí, potvrdzuje ho 1Pt 5,13, kde Babylon je krycie meno pre Rím a silný dôvod pre spojenie Markovho evanjelia s Rímom.“ V 1 Klementovom liste sa spomína, že Peter sa stal obeťou prenasledovania počas vlády cisára Neróna. Výsledky archeologických výskumov pod dnešnou bazilikou svätého Petra poukazujú na Petrov hrob. Bádatelia rovnako objavili v rímskych katakombách, že kresťania v prvých storočiach prechovávali k Petrovi osobitnú úctu. Aj svedectvá cirkevných otcov Klementa Rímskeho, Ignáca alebo Ireneja dosvedčujú, že Peter žil a zomrel v Ríme. Od roku 258 pripadá slávenie sviatku Petra a Pavla na 29. jún. 

Historických dôkazov o kľučovej úlohe rímskeho biskupa nachádzame v ranej Cirkvi mnoho. Na základe týchto faktov môžeme s istotou usúdiť, že biskup Ríma požíval veľkú vážnosť a úctu prakticky od začiatkov existencie Cirkvi. 

1) V prvom storočí (rok 96) píše svätý Klement (zomrel v r. 99) z Ríma list do Korintu aby urovnal spory v tamojšom spoločenstve. Svätý Irenej (žil v 2. storočí) o tomto dokumente píše: „Za Klementa došlo k nemalému sporu medzi bratmi v Korinte. Rímska cirkev poslala Korinťanom veľmi významný list, aby sa v pokoji zmierili, obnovovali svoju vieru a ohlasovali tradíciu, ktorú nedávno predtým sami prijali od apoštolov.“

2) Na začiatku 2. storočia vyzdvihol vo svojom liste svätý Ignác Antiochijský cirkev v Ríme: „Ste cirkev hodná Boha, hodná cti, hodná aby ju nazývali blahoslavenou, hodná chvály, hodná toho, aby sa splnilo jej prianie. Cirkev, ktorá je dôstojne čistá, predsedá celému spoločenstvu lásky, má Kristov zákon.“ Tertulián (155-222), teológ a apologét pochádzajúci zo severnej Afriky píše: „Nemá Petrovo dedičstvo ten, kto nemá Petrov stolec.“

3) Už v ranej Cirkvi vznikali spory a rozkoly. Od Cirkvi sa odčleňovali rôzne skupiny a sekty. Svätý Cyprián (zomrel v roku 258) v spise O jednote katolíckej Cirkvi k tomu poznamenáva: „Kto sa odvracia od Petrovho stolca, na ktorom je založená Cirkev, klame sám seba, ak si myslí, že zostáva v Cirkvi.“ Jednoznačné je jeho vyjadrenie: „Peter dostal primát.“

4) Svätý Irenej, biskup pôsobiaci v Ázii v roku 190 napísal: „Lebo s touto (rímskou) cirkvou sa pre jej vynikajúce prvenstvo musí zhodovať každá cirkev, to znamená veriaci zovšadiaľ. V nej sa stráži apoštolská tradícia.“ V tom čase Irenej písal o predošlých pápežoch vo svojom diele Adversus Haereses (Proti bludom).

5) Svätý Hieronym, veľký biblista, ktorý preložil Bibliu do latinčiny, rešpektoval primát rímskeho biskupa: „Hovorím s nástupcom rybára a učeníkom kríža. Nenasledujem nikoho okrem Krista, som zjednotený v spoločenstve s vašou blaženosťou - čiže s Petrovým stolcom. Viem, že na tejto skale je postavená Cirkev. Ten, kto je baránka mimo tohto domu, je svetský. Ten, kto nie je v Noemovej arche, zahynie, keď príde potopa.“

6) Rovnako svätý Ambróz (337-397), milánsky biskup a učiteľ svätého Augustína prehlásil: „Kde je Peter, tam je Cirkev.“ 

7) Biskupi Ríma už v prvých storočiach rozhodovali sporné záležitosti v Cirkvi. Alan Schreck píše, že už „okolo roku 150 biskup a mučeník Polykarp zo Smyrny cestoval do Ríma, aby sa poradil s pápežom Anicetom ohľadom správneho dátumu slávenia Veľkej Noci.“

8) V polovici 3. storočia v Kartágu vznikol spor o udeľovaní krstu heretikom. Synody v Kartágu sa zasadzovali za opakovanie krstu tomu, kto už bol raz pokrstený a opäť sa chcel vrátiť do lona Cirkvi. Závery týchto synôd poslal svätý Cyprián do Ríma na rozriešenie. Pápež Štefan však uznal platnosť krstu heretikov a nariadil neopakovať opäť krsty. Kartágo sa v tejto veci podriadilo Rímu. 

9) Pápež rozhodoval aj v prípade kontroverzie, ktorý spôsobil v Cirkvi pelagianizmus. Svätý Augustín, oponent Pelágia a učiteľ milosti po verdikte z Ríma vyhlásil známu vetu: „Rím prehovoril, spor sa skončil.“    

10) Po skončení všetkých zasadnutí na koncile v Chalcedóne (451), ktorý definoval vieru Cirkvi, zúčastnení zvolali: „Peter prehovoril ústami Leva.“ Pápež Lev I. Veľký diplomatickým úsilím uchránil mesto Rím pred plienením zo strany barbarov. Veľkú vážnosť nadobudol úrad pápeža za pontifikátu pápeža Gregora I. Veľkého (590-604). Podporoval misie a jeho vyslanci šírili kresťanstvo do severnej Európy. 

Informačné zdroje

Dejiny kresťanství-úvod – Alistair McGrath, Volvox Globator, 2014
Katolíci-Čemu opravdu věrí? – Alan Schreck, Návrat domu, 2013
Naša cesta do katolíckej Cirkvi – Scott Hahn a Kimberly Hahn, Lúč, 2011
Pápeži dvoch tisícročí – J.N.D.Kelly, ROAL,1994 
Prečo veriť? – Scott Hahn, Redemptoristi-Slovo medzi nami, 2009

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo