Horúci adrenalín

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Horúci adrenalín

Každé dve hodiny otváram dvere na balkón. Skontrolujem, či horí plamienok Betlehemského svetla na dvoch sviečkach a v jednej petrolejke. Pravidelne vymieňam vyhorené sviečky za nové a do lampy dolievam petrolej. Manžel tiež pestuje tento dobrodružný šport. Trvá len týždeň, ale stoj čo stoj musíme svetlo ustrážiť. Betlehemské zápalky totiž nie sú povolené. A tie obyčajné by boli neospravedlniteľným útokom na našu skautskú česť.

„Kde sa ryješ?!“ zahrmí na mňa cudzí mužský hlas.

„Ja sa neryjem, iba chcem prejsť. Dovolíte, prosím vás?“

Chlap si až potom všimne žiariaci košík, ktorý držím v ruke, bez slova mi ustúpi z cesty a nechá ma ísť.

Všade je plno ľudí. Stoja medzi stánkami košických vianočných trhov a rozprávajú, bavia sa. Niekto s pohárom punču v ruke, iný s mastnými ústami. Pódium sa trasie pod nohami tanečníkov, z reprákov sa ozýva hlučná vianočná koleda. Okolo mňa rámus, smiech, hlúčiky ľudí a hŕstka skautiek z nášho oddielu.

„Dovolíte,“ oslovujem opakovane okolostojacich, a kým sa nám neochotne ustupujú z cesty, v hlave mi hučí: Takže dnes musíme stihnúť Krista Kráľa a dominikánov. Gréckokatolícka cerkev sa presunula na piatok. Zajtra františkáni, potom ešte karmelitánky... Tie sú ďaleko, až na Kávépéčku. Musím im zavolať, či vôbec to svetlo chcú... Šebastovce a Barcu dáme v sobotu, to nás niekto musí odviezť autom. Kalváriu posunieme roverom. Jezuitov majú efezáci*, Jazero vĺčatá, premonštrátov a Ťahanovce chalani, uršulínky... Kto má uršulínky? Nezabudli sme na ne?

„Kto má na starosti uršulínky?“ pýtam sa skautky vedľa seba. Ale vtedy mi padne pohľad na košík s petrolejkou a dvoma sviečkami, ktorý nesiem v ľavej ruke. „Dokelu, zhasla mi petrolejka. Hľadajte závetrie!“

Vrútime sa do podchodu, kým ešte horí sviečka. Vietor je neúprosný. Rýchlo špilkou prehadzujeme plamienok späť do petrolejky. V tomto severáku je zázrak, že sa to podarí na štvrtýkrát a že pri tom nezhasne druhá sviečka.

Pretláčame sa davom ľudí ku kostolu. Viem, že musím zohnať na zajtra k františkánom aspoň dve dievčatá a dvoch chlapcov. Vyberiem telefón, už tam svietia dve esemesky. Lucia je chorá, nemáme s ňou vôbec rátať. A na sobotu dvadsiateho tretieho mám pozháňať staršie dievčatá na vlakové trasy Prešov – Humenné a Košice – Čierna nad Tisou.

„Zase ti to zhaslo!“ počujem sprava.

„Rýchlo, hľadajte podchod...“

Do kostola dôjdeme nabité adrenalínom. Petrolejka vydržala, všetko je fajn. U Krista Kráľa si na ceremóniách nepotrpia, ale každý rok nám ponúknu pohostenie. Je to milé.

Ponáhľame sa ďalej.

„Zabudli sme v klubovni štítok na sviečku. Choďte dopredu, prídem za vami!“ za pochodu strkám horúci košík do ruky mladšej skautke a bežím do klubovne. Je o tri ulice ďalej. Popri chôdzi si spomeniem, že tesne pred odchodom z domu som si prečítala urgentný mail. V stredu o trištvrte na desať majú byť aspoň dve skautky pred arcibiskupským úradom, vo štvrtok o pol deviatej pred magistrátom. Samozrejme, aspoň s dvoma funkčnými petrolejkami. Keďže dve z troch som už vyradila ako zlé, aj toto sa ukazuje ako problém.

V polobehu-polochôdzi dychčím, z úst mi vychádza biela para. V tom zhone si však o to viac uvedomujem, ako je nás málo. A že tieto predvianočné „betlehemské“ stresy sú spôsobené tým, že skauti v Košiciach vymierajú. Zaniká tu jeden oddiel za druhým, dievčatá – skautky sú doslova ohrozený druh. Rozniesť svetlo do vyše dvadsiatky košických katolíckych kostolov, domova dôchodcov a na úrady je náročná výzva.

Svoje spoločníčky som dobehla pri kostole, kam sme sa práve chystali. Povedali mi, že ma počkajú za lavicami a ja mám utekať do sakristie dohodnúť ceremóniu.

„Priniesli ste svetlo? Už??“ hľadí na mňa postarší kostolník. Čo na tom, že sme tam vopred telefonovali. „Dobre, povieme duchovnému otcovi.“

Pozerám na hodinky. Je o desať minút pol. Kňaza nikde. Premelú sa tam nejakí ľudia, organista, miništranti, ale kňaz neprichádza. Konečne! Dve minúty pred začiatkom omše.

„Aha, svetlo, super. A to mám niečo hovoriť? Vy budete niečo hovoriť?“ pýta sa ma trochu vyplašene.

„No, existuje taká ceremónia, ale na to už nie je čas,“ odpovedám hanbiac sa, že som texty v tom zhone aj tak zabudla doma.

„Tak čo potrebujete?“ pýta sa náhlivo.

„Hlavne sviečku, ktorú dáte niekde dopredu k oltáru. My ju zapálime, vy poviete pár viet a je to.“

„Sviečku, sviečku, dobre.“

Kňaz sa otočí ku kostolníkovi.

„Zožeňte mi rýchlo nejakú sviečku.“

Kostolník zmizne vo dverách. Stojím, poklopkávam nohou, aj ja som z toho nervózna.

„Kde sú tie sviečky?!“ zaznie spoza dverí, za ktorými zmizol kostolník. Do hľadania sa zapája aj kňaz a miništrant.

„Prepáčte,“ pristúpi ku mne po chvíli duchovný otec poškuľujúc na hodiny, „nemohli by ste prísť radšej zajtra? Aby sme to zbytočne neuponáhľali, nech to nejako vyzerá. Vidíte, ani sviečku nevieme nájsť.“

Chápem ho. Tak ako my aj on má pred Vianocami povinností vyše hlavy. Nemôžem sa hnevať, že sa na prijatie Betlehemského svetla nestihol pripraviť.

Skautky, ktoré si medzitým upravili rovnošaty a nachystali petrolejky, sa obliekajú naspäť do kabátov.

„Zajtra nemôžem prísť,“ hovoria mi svorne.

Dobre, len pokoj, hovorím sama sebe. Ideme telefonovať.

Po polhodine mám celkom odmrznutú ruku, lebo si ňou držím mobil pri uchu. V druhej nesiem svetlo a na prekladanie nie je čas.

„... áno,“ hučím už po piatykrát do slúchadla, „na zajtra potrebujem tri dievčatá o piatej k dominikánom. Máš tanečnú, dobre... A nemôžeš prísť aspoň v stredu ráno na arcibiskupský úrad? Nie? A k primátorovi vo štvrtok ráno? Dám ti ospravedlnenie do školy. Prosííím... Dobre. V piatok máme na starosti gréckokatolícky kostol. Môžeš prísť o pol piatej? Zavolaj aj Miške a Tamarke... Dobre, dobre. Čau. Počkáááj, potom mi daj vedieť, čo si vybavila! Dobre, čau.“

Cestou vyzdvihnem dcéru na hudobnej. Kým dôjdeme domov, navštívime ešte aspoň tri podchody, lebo vietor nie a nie prestať. V predsieni nášho bytu do petrolejky dolejem olej a potom ju spolu s dvoma sviečkami vložím do plechových vedier na balkóne. Zabuchnem dvere a vydýchnem si. Aká je dnešná bilancia? Z troch plánovaných kostolov sme vybavili jeden, na nasledujúci deň som zohnala tri dievčatá a troch chlapcov, čo bude pozajtra, ešte ani srnky netušia.

Na chvíľu privriem oči. V mysli sa mi vybavia usmiate tváre ľudí, ktorí si z kostola odnášajú plamienok vo vlastných lampášoch. Vďačné slová kňazov, ktorí Betlehemské svetlo vítajú v úvode omší krátkym dôstojným obradom. A pocit, že ten ohník skutočne pricestoval z miesta narodenia Pána.

Je to pre mňa povzbudenie. Nič však nemení na tom, že košických skautov je málo.

Wir schaffen das! – poviem si s Merkelovou a sadám k počítaču. Prišli mi štyri nové maily, všetky sa týkajú Betlehemského svetla. Hneď nato mi zazvoní telefón, vraj či viem niekoho zohnať na stredu večer na Juh. O pol desiatej v noci zavesím na webovú stránku všetky aktuálne informácie a zmeny, ktoré dnes nastali. Skautky, skauti aj rodičia sa na to pýtajú, je dôležité, aby všetci boli v obraze.

Ostatné vybavím zajtra.

 

* skauti FSE (Federácia skautov Európy)

 

Foto: www.skauting.sk

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo