Kláštor prijatia a zázrakov

Ukážte mi kláštor, kde by bolo napísané: „Nechajte nás modliť sa len za seba!“ „Chceme sa modliť len my sami.“ Taký kláštor neexistuje. Niekde napíšete na papierik, aby sa za Vás modlili, inde poprosíte osobne. Prečo nežiadať o modlitbu tam, kde sa modlia? Nám na takúto návštevu stačilo 20 min. počas firemného večierka.

Opúšťame predvianočný večierok. Je 13:55. Spoločne s dvomi kolegyňami vchádzame do kaplnky na Jakubovom námestí. Modlí sa tam sestra Beatris. Chvíľku kľačíme. Berie do rúk ruženec.

„Môžeme sa s Vami pomodliť?“ pýtam sa.

„Ale ja sa idem pomodliť krížovú cestu....“ hovorí. Trošku ma to zaskočilo. No nedali sme sa odradiť.

„Tak sa môžeme s Vami pomodliť krížovú cestu?!“

Súhlasí. Kráčame k prvému zastaveniu krížovej cesty.

„Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti...“ Pokľakneme si. Sestra Beatris nie. V rukách drží barlu. Podopiera sa. Pobozká kríž na ruženci a modlí sa vlastnými slovami. Dáva krásne zamyslenia z evanjelia. A zamýšľame sa aj my. Ona povie názov zastavenia a my sa zapájame. „Tvoje rany nás uzdravili...“ zaznieva. Obdiv nad Šimonom i Veronikou. Prosba, aby sme vedeli zaplakať nad sebou a svojimi deťmi. Vkladáme do hrobu smrti všetko nedobré a očakávame radostné Aleluja.

„Na úmysel Svätého Otca“ modlí sa sestra Beatris. Keď sa domodlíme, tak si podávame ruky. Vlastne až teraz sa zoznamujeme. A ďakujeme. Ďakujeme aj za čas stretnutia, kolegov.

V tom čase už v kaplnke kľačí aj druhá rehoľná sestra. Sestra Virgila.

„Má 98 rokov“ hovorí nám jej spolusestra. Poprosím ju o krížik na čelo. Dáva mi ho veľmi veľmi pomaličky a pritom hovorí: „Nech Ťa žehná Pán Ježiš a chráni od zlého.“ Sestra Virgila je plná úsmevu. Hovorím veľmi hlasno aby "sme sa" počuli. Objímame sa. Uisťuje nás o svojich modlitbách. Ešte aj keď sme za dverami, tak nám máva.

"Aká krásna predvianočná atmosféra," hovoríme si.

"Úžasne požehnanie sme dostali!" zdôrazňuje kolegyňa. Cestou z kaplnky upozorníme ďalšu veriacu kolegyňu, že pár metrov od nás je kaplnka...

Kláštor ako supermarket duchovna?

„Navštívili sme „supermarket lásky“, miesto modlitby, prijatia,“ hovorím si v duchu. Mohli sme len vkročiť, pokloniť sa. A odísť. Nám však bol dopriany zázrak stretnutia. Zázrak spoločnej modlitby. Zázrak istoty, že tá 98 ročná sestrička Virgila bude na nás pamätať v modlitbe. A prenesie nás pred tvár Pána až do večnosti.

To je tá istota viery. Istota spoločenstva. Jej pohľad mám aj teraz pred sebou. Modliaca sa rehoľná sestra od sestier Najsvätejšieho Spasiteľa....

Ukážte mi supermarket, na ktorom by bolo napísané: „Tu dnes nekupujte!“ „Zatvorené pre tých, ktorí chcú niečo nakúpiť!“ Takýto supermarket neexistuje.

A ukážte mi kláštor, kde by bolo napísané: „Nechajte nás modliť sa len za seba!“ „Chceme sa modliť len my sami.“ Takýto kláštor neexistuje. Niekde napíšete na papierik, aby sa za Vás modlili, inde poprosíte osobne. Prečo takéto miesto v predvianočnom čase nenavštívime? Chce to odvahu. Nebojme sa!

Niekde je tým „kláštorom“ izba starých rodičov, či starkej, ktorá ešte pred pár dňami chodila do kostola, no teraz už nevládze. Susedka, ktorej zomrel manžel.

Niekedy premýšľam: Je život ľudí okolo nás aj našim životom? Chceme byť ako tá chudobná žena, ktorú chváli svätá Matka Tereza? (Matka Tereza doniesla ryžu hladujúcej žene s rodinou. Chudobná žena ryžu rozdelila na dve polovičky. Jednu časť nechala pre svoju rodinu a druhú odniesla susedke, lebo VEDELA, že rodina jej susedky hladuje rovnako ako jej vlastná rodina. Tá chudobná žena to VEDELA! Mala záujem o život ľudí okolo nej...)

Ako na to? Vyhľadať tento supermarket modlitby a lásky môže každý jeden z nás. Zazvoniť na bránu kláštora a poprosiť: "Môžem sa dnes s Vami pomodliť?!" A možno si nájdeme inú cestu... V srdci každého, koho tento článok oslovil, zaznieva otázka: „Ako sa to stane?!“ A prichádza aj odpoveď: „Neboj sa, našiel/našla si milosť u Boha...“

Alebo inak povedané.... dovoľme narodiť sa Kristovi už dnes!

Fero Neupauer

PS: Najvzvláštnejšie na tom celom bolo to, že keď sme sa po pár minútach vrátili, tak si ku mne prisadol kolega, s ktorým sme nemali najlepšie vzťahy. Veľmi pekne sme sa porozprávali. Otvorene, priateľsky. A deň pokračoval ďalšimi stretnutiami, ba aj krátkou Adoráciou, či predvianočnou spoveďou. To celé bolo natoľko neuveriteľné, že to neviem nazvať inak, ako "zázrakom z kláštora".

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo