Uzdravená Božou mocou

Uzdravená Božou mocou

Písala mi rôzne otázky, ktoré ju trápili. Napríklad: „Milujem Ježiša a dokážem ho vidieť v ľuďoch s dobrým srdcom; ako to, že u tých so zlým ho nedokážem vidieť? Je Ježiš aj v zlých ľuďoch?“ „Čo chce odo mňa Boh?“ „Ako mám vedieť, čo je moja odpoveď a čo jeho? Ako mám vedieť, čo je jeho vôľa a čo moja?“ „Na toľko otázok by som chcela odpovede: Prečo sa Boh s nami nerozpráva otvorene? Priamo?“ „Máme všetko v Biblii?“ „Prečo nemá každý Ducha Svätého, kto ho prijal? Alebo: nekoná podľa toho?“ A ďalšie a iné.

Mala meno po Márii Magdaléne. Dlho hľadala niekoho, kto by ju mohol duchovne viesť. Modlila sa za to a hľadala vo svojom okolí, vrátane kňazov. Nenašla: túžila však vo svojom vzťahu s Bohom rásť. Jej zapálenosť pre Ježiša sa ukázala už v tom, že slúžila druhým, najmä starým ľuďom, lebo si už nemohla len pre seba nechávať lásku, ktorou ju zahŕňal Pán. Hľadala niekoho „duchovne múdrejšieho“, ako písala, vyspelejšieho, kto by ju viedol a usmerňoval na Ceste. Potrebovala poradiť a ešte viac pochopiť. Ju pochopiť.

Milovala ľudí s ťažkosťami – tam cítila, že jej pomoc je užitočná. A bola skutočne nezištná. Pomáhala v jednom zariadení pre starých ľudí – vedela s nimi zaobchádzať. Prihovoriť sa. Pochopiť. Povzbudiť. A vedela ich aj odprevadiť na stretnutie s Milujúcim. Lebo vedela milovať. Neprahla po žiadnom majetku – ak po niečom skutočne túžila, tak po pomáhaní druhým, po službe. Tak, ako jej to Ježiš hovoril. Nikto ju nemusel presviedčať, že Ježiš ju miluje, ona jeho lásku mala v sebe, cítila ju. A nemohla si ju nechať len pre seba. Prichýlila rodinu utečenca, živila rodinu matky s deťmi, ktorá utiekla pred násilníkom. Bola závislá len na Jednom – svojom Bohu. A jediné, čo ju trápilo, že ešte nevyužíva všetky svoje sily na dvadsaťštyrihodinovú službu Pánovi. Prosila v modlitbách, aby poznala, čo je jeho vôľa. Kde ju chce mať.

Tvrdila, že rada pomáha, len „to nevie“. Milovala starať sa o chorých a starých ľudí. Potom o túto službu prišla, lebo ten domov sociálnych služieb zanikol. Bolo to pre ňu hrozné. Horela, ale nikomu zrazu nemohla pomáhať. Cítila sa nečinná a nevďačná voči Milujúcemu, ktorý jej dal toľko lásky. Mala jej vnútri nadbytok, spaľovala ju a ona ju nemohla dávať ďalej. Aké utrpenie!

V manželstve jej to nevyšlo. Muž nevedel zdieľať jej nadšenie pre Ježiša. Utiekol s nejakou mladou. Ju to však trápilo len preto, že jej deti stratili otca a kvôli hrozbe jeho zatratenia. Bola nepriebojná. Keď jej niekto povedal nie, ona poslušne poďakovala a odišla preč. Nevedela sa nanucovať. Naopak, keď ju niekto požiadal o pomoc, nevedela povedať nie. Rozdá všetko, čo má.

V decembri 2011 mi Duch Svätý povedal, že by som mal evanjelizovať aj na internete. Evanjelizátor musí ísť tam, kde sú ľudia, kde sú duše. Publikoval som svoje vyučovania a svedectvá o živom Bohu na rôznych serveroch. Urobil som si profil na sociálnej sieti, kde je tretina i viac obyvateľov našej krajiny a začal som tam dávať texty na povzbudenie a motiváciu ľudí. Pre pokrstených, aby skutočne uverili, odovzdali svojej životy Ježišovi a mohli zažívať jeho moc vo svojich životoch; a pre ateistov, aby uvideli svetlo vo svojej beznádeji, aby uvideli Cestu, idúc po ktorej by sa mohli zachrániť.

Boh mi povedal, že to mám robiť ako kombináciu teoretickej náuky s praktickým životom. A to najmä praktickej ukážky svojho vlastného života a rodiny, do ktorej ma Boh povolal ako hlavu a kňaza - obetníka. Mal som výhodu, lebo v počítači som už mal predtým napísaných mnoho kázaní, vyučovaní a svedectiev, ktoré som pripravoval pre Spoločenstvo Živá voda a potom do čísel časopisov Živý prameň.

Prvá správa mi prišla od Magdalény na sociálnej sieti v novembri 2013. Najprv len požiadala o priateľstvo. Keď som ju poprosil, aby sa mi trochu predstavila, to, čo napísala o sebe, mi o jej duši vykreslilo veľmi sympatický obraz. Žiadala o pomoc a tvrdila, že „sa nevie modliť za seba, vie sa modliť len za druhých“. A že nevie otravovať. Súhlasil som rád. Prijal som ju za duchovnú dcéru a súhlasil som, že ju budem duchovne viesť.

Písala mi rôzne otázky, ktoré ju trápili. Napríklad:

„Milujem Ježiša a dokážem ho vidieť v ľuďoch s dobrým srdcom; ako to, že u tých so zlým ho nedokážem vidieť? Je Ježiš aj v zlých ľuďoch?“ „Čo chce odo mňa Boh?“ „Ako mám vedieť, čo je moja odpoveď a čo jeho? Ako mám vedieť, čo je jeho vôľa a čo moja?“ „Na toľko otázok by som chcela odpovede: Prečo sa Boh s nami nerozpráva otvorene? Priamo?“ „Máme všetko v Biblii?“ „Prečo nemá každý Ducha Svätého, kto ho prijal? Alebo: nekoná podľa toho?“ A ďalšie a iné.

Rád som jej odpovedal; nad niektorými vecami som sa musel zamyslieť nanovo. Premodliť ich. Na otázku „Ako mám vedieť, čo chce odo mňa Boh a ako ku mne hovorí?“ som jej napríklad napísal:

„Predovšetkým musíš skúmať vôľu Boha v modlitbe a z Písma. Niekedy to príde ako také šepkanie Ducha, ktorý sa prihovára tvojmu duchu, skôr to pocítiš, ako by si počula slová... Inokedy Boh chce vidieť, ako sa ty sama rozhodneš: či v súlade s Ježišovými usmerneniami, alebo sebecky. Tam vždy platí: choď užšou cestou, prejdi nižšou bránou, ťažšou, tou, čo si vyžaduje sebazaprenie. Ale pri dôležitých rozhodnutiach si môžeš od Boha žiadať aj znamenia na potvrdenie, ako napríklad Gedeon v Starej Zmluve. Ešte inokedy prehovorí k tebe Boh cez človeka: radou a je na tebe, či ju prijmeš. Je tam vždy kus pokory, prijať radu druhého a opustiť svoj názor, zrieknuť sa svojej predstavy. A ešte sa môžeš modliť, chváliť Pána a potom si otvoríš Písmo – s vierou, že Boh ti odpovie cez svoje Slovo. A môžeš použiť všetko dohromady. Ale rozhodnutie urobiť alebo neurobiť skutok (lásky), nikto za teba neurobí, ani Boh. Tam máš úplnú slobodu rozhodnúť sa. Choď, Magdaléna, vždy užšou, ťažšou cestou.“

Keď ma oslovila „milý duchovný otec“ a bol som zaneprázdnený alebo unavený, hneď som dal všetko preč, únava zo mňa spadla a išiel som jej slúžiť, pomáhať. Radou. Povzbudením. Usmernením. Modlitbou. Žehnaním. Tvrdila, že mňa jej „zariadil Boh“. Písala, že dlho prosila za duchovného otca. Hovorila, že verí v modlitby – ale jeden za druhého. Nie „súkromné“ modlitby za seba samého: pripadalo jej to akési sebecké. Bola presvedčená, že také majú väčšiu moc, ak sa človek nemodlí len za seba. Modlila sa: „Pane Ježišu Kriste, použi Štefana Patrika a povedz mi skrze neho veci, čo potrebujem vedieť. Aby som mohla duchovne rásť. Použi si ho, prosím.“ Vyprosovala mi od Pána múdrosť, zdravie a Božiu pomoc v mojom poslaní. Aká vzájomná pomoc! Aký vzor bratstva a sesterstva v Kristovi.

Takmer vždy si žiadala modlitby za svoju službu, alebo za druhých – blížnych a tých, ktorým chcela pomôcť, ale nevládala.

V marci 2014 mi prvý raz napísala o svojom zdravotnom stave. Začínala byť veľmi unavená. Odchádzali jej platničky v chrbtici. Vtedy azda po prvý raz požiadala o modlitby za seba samú. Pýtala sa: „Miluje ma Boh?“ Bolo jej už ťažko chodiť. Lekár ju poslal na CT (Computed Tomography) chrbtice. Bol zhrozený tým, čo uvidel: zastrčenie platničiek do spinálneho kanála bolo 1,5 cm. Operácia s neistým výsledkom. Mala ísť na konzultáciu ku neurochirurgom do špecializovaného centra. Prosila ešte za modlitbu, aby vôbec zvládla cestu vlakom.

Žiadala ma o modlitbu za uzdravenie, aby, keďže bola sama s dcérou, sa mohla o seba postarať, aby nezostala nikomu na starosť a najmä – aby ona mohla pomáhať. A tak isto chcela, aby sa za ňu modlili moje deti, ktoré si veľmi obľúbila, keď sme predtým okolo Vianoc vycestovali na návštevu ku nej. Prišli sme aj s nejakými vecami a hračkami, aby ich – ona sama v nedostatku – mohla použiť vo svojej službe núdznym. Milovala deti, volala ich „moje anjeliky“.

Modlil som sa: „Pane, u teba je všetka moc. Keď ty chceš – stane sa. Všetko ti je podriadené. Tvoja moc nie je ničím obmedzená. Ty si zomrel nielen za naše hriechy, ale aj choroby. V tebe máme všetko. Vieš obnoviť aj to, čo je už zničené. Vieš napraviť to, čo je poškodené. O tebe je napísané:

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil,
no my sme ho pokladali za zbitého, potrestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti,
na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. (Iz 53:4-5)

Ty si ten prvý lekár duší i tela. A pravý lekár. Ty si ten, na ktorého sa teraz obraciam v príhovore za svoju sestru, ktorú si mi dal. Vyhlasujem, že v tebe je všetok život a uzdravenie. Tvojimi ranami sme uzdravení. Ty si ten, ktorý pomáha. Ty si Dobrý, ktorý miluje. V mene Ježiš, buď, Magda, uzdravená!“

Modlili sa aj deti – ako ich ona volala – anjeliky i iný ľudia, ktorých požiadala o modlitbu.

Onedlho mi od nej prišiel nadšený e-mail. Totiž, poslali ju ešte na vyšetrenie magnetickou rezonanciou a potom išla na predoperačnú konzultáciu. Na displeji monitora však nemohli nájsť nijaký negatívny nález. Lekár sa jej pýtal, či má skutočne také symptómy. Neveril jej.

„Prečo ste sem vôbec prišla?“ nechápal.

„Pozrite si staré vyšetrenie CT pred pol roka,“ vyzvala ho.

„A to načo? To je už stará snímka,“ nechcel.

„Tam môžete vidieť to značné vysunutie platničiek.“

Bola si istá, lebo predtým to videl aj jej neurológ aj jej syn – začínajúci lekár.

„No dobre... pozriem to,“ nakoniec privolil.

„Neuveriteľné – je to tam. Vidím to tam. Vidím to posunutie.“

„Ako je to možné, pán doktor?“ pýta sa ho. Chcela mu pomôcť uvidieť zázrak.

Obr. Knižka Život v Božom požehnaní je na ver.sk

Nevedel. A ani nechcel vedieť. Ale ona vedela.

Bola uzdravená Božou mocou. Od návštevy neurochirurga je úplne bez ťažkostí. Snímka bola krásne čistá. Keď jej syn, lekár, znovu videl vlaňajšiu snímku CT, vyjadril sa, že odvtedy verí na modlitbu a bude sa modliť s vierou. Rozdiel v tom, ako sa cítila teraz a predtým, bol obrovský. Ako „nebo a zem,“ písala.

Boh vypočul modlitby viacerých ľudí. Koho presne, nie je podstatné. Čo je však podstatné, je, že tá duša bola pripravená na zázrak – ako odmenu od Boha, ocenenie. V jej srdci nebola nenávisť či závisť, hoci sa jej stalo veľa zlého. Nebol tam blok, ktorý by zabraňoval jej uzdraveniu. V jej srdci bola láska – prvý základný predpoklad a viera – druhý podstatný.

Ďakovala všetkým ľuďom, najmä našim anjelikom, ktorí sa za ňu modlili. Vedela, že to boli modlitby ľudí, ktorým vďačí za uzdravenie. Písala, že aj ona by „potrebovala“ dar modlitby. Predstavovala si v tom možnosť, ako pomáhať druhým. V tom videla svoju službu. Preto tá choroba a uzdravenie –aby vedela, čo je to dar modlitby. Aby mohla vymodliť druhým to, čo potrebujú. Tých ľudí, za ktorých sa treba modliť, je tak mnoho! Plakala, keď to písala a tak Boh potvrdil, že tá túžba v jej srdci je pravá.

Bola šťastná a veľmi sa tešila. Do dediny jazdí na synovom športovom bicykli a ľudia za ňou otáčajú hlavu: Je to tá Magda, čo ledva chodila? Napísal som jej: Rozdávaj radosť, ktorou ti Pán naplnil srdce, kam len pôjdeš.

V Písme je zaznamenané, že Ježiš uzdravoval svojou mocou. My tomu musíme znovu uveriť, že to môže robiť aj teraz. Bol on vtedy iný Boh, ako je dnes? Nie, vôbec nie. Je ten istý. Len nachádza menej ľudí s vierou? To neviem, je to pravdepodobné. Ja vyzývam: uverte, že Boh môže uzdraviť, ak chce hneď teraz. Uverte, že on chce uzdraviť. To stačí. Stačí, aby Boh teraz chcel – a všetko sa stane podľa jeho vôle. Uzdravenie však nikdy nemá byť len pre samo uzdravenie – je to znak, že Božie kráľovstvo je tu. Že Boh je živý. Že koná. Že sa o nás stará. „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18:8)

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Koho svedectvo oslovilo, môže si viac príbehov (viera v praxi) prečítať v knihe Život v Božom požehnaní alebo Život s Bohom (ver.sk alebo martinus.sk), je to aj vhodný darček, mnoho ľudí sa už pri čítaní tých kníh obrátilo. Prosím o zdieľanie, priatelia > > >

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo