Aj kresťanstvo je sexy. Napriek nám

Aj kresťanstvo je sexy. Napriek nám

Rezignujme na ubolených baránkov, ktorých týra zlý svet. Buďme radšej vlci, ktorí hľadajú Božiu stopu. A prestaňme pri tom nosiť béžový rolák.

Mala som možnosť vystúpiť ako rečník na HanusFeste, oslave 15. výročia Spoločenstva Ladislava Hanusa, s príspevkom na tému „Baránky medzi vlkmi: ako prežívam svoju kresťanskú identitu v sekulárnom prostredí," za čo veľká vďaka. A keďže príspevok vyvolal pomerne zaujímavé reakcie, rozhodla som sa ho posunúť ďalej: s túžbou nie uraziť, lež vyrušiť.


„Milí priatelia, ďakujem, že tu môžem byť,

som sa musela navliecť do šiat, lebo by mi Šúst povedal, že nie som konzistentná so svojim nadpisom. Teraz musím držať stiahnuté brucho. Ale kresťania majú trpieť, všakže! Nič to, túto chvíľu si aj tak vychutnám, pretože keď dohovorím, organizátori ma zrejme už nikdy nepozvú.

Keď som si prečítala nadpis pozvánky „Baránky medzi vlkmi: ako prežívam svoju kresťanskú identitu v sekulárnom prostredí,“ zamyslela som sa. V pondelok som bola na tomto istom mieste na predstavení novej knihy Benediktova voľba s podobným leitmotívom – ako prežívať svoju vieru v postkresťanskom svete.

Iste, je to ťažké. Úprimne, občas je to vlastne dobrá morda. No ja som sa pousmiala. Pousmiala nad tým, v akej pozícii radi vystupujeme. Ako ubolené baránky, ktoré týra zlý svet. To slovo - baránky. Baránky. A potom sa to vo mne spustilo a ja som to už nevedela zastaviť.

V hlave mi vyskakovali všetky tie ubolené tváre, ktoré často vidím, keď vkráčam do kostola, ten smútok v očiach, ten pričastý strach, ktorý všade cítim, ktorý nám bráni žiť, pýtať sa, priznať si pochybnosti. Predstavila som si dlhé sukne katolíckych žien, ktoré rezignovali na špirálu, lebo tak ich Boh nestvoril...

Predstavila som si, a to ma bolí obzvlášť, katolícku grafiku a celý ten žargón, ktorým my, katolíci, komunikujeme s dnešným svetom. A viete čo? Ja sa nečudujem, že nás nepočuje. Že nám nerozumie, že nás odmieta. A to je prúser. Pretože nás odmieta svet, ktorý túži po duchovne. V ktorom je, a to si tu trúfam povedať na rovinu – po viere obrovský dopyt.

Takže si dovolím pokračovať vo svojej heréze a celé to otočiť: rezignujme na utýraných baránkov. Buďme vlkmi, ktorí hľadajú Božiu stopu. 

Kresťanstvo je veľká vec, je to intelektuálne dobrodružstvo, večná dynamika. Je v ňom potrebné neustále bádať, hĺbať, aby ste na konci dňa vlastne zistili, že skúmate čosi, čo vás násobne presahuje. A takto otvorene hovorím, že si myslím, že kresťanstvo nie je pre každého.

Sama občas zaváham, keď sa ma niekto pýta: „A Iva, ty si kresťan?“ Rada by som mu vyhŕkla, „že to bola hádam rétorická otázka, všakže? Jasné, že som... Chcem byť.“ A potom sa zamyslím. Mám vôbec právo označiť sa za kresťana? Kresťania sa netetujú, to vám potom vysvetlí Múčka, robili štúdiu na Postoji. Ale iné som chcela - zvládam svojim intelektom pokryť aspoň kúsok toho Tajomstva, tajomstva s veľkým T? Navyše popretkávaného paradoxmi, ako nás nebohý G. K. Chesterton učí. Nemyslím tie nánosy infantilnosti o bielych bradách na obláčiku, Boh nie je druid bez gravitácie, iba jedno z úsilí človeka zantropologizovať si metafyziku.

A tu sa blížim k prvej podmienke, či túžbe, po ktorej hádam opustíme pozíciu baránkov. Kresťania by podľa mňa mali byť intelektuáli. Mali by premýšľať, hľadať. A v tomto vidím krásnu synergiu s dnešným svetom – áno, už nepomerne viac sekulárnym. Kde dostanete lepšie bomby, ktoré vás nútia evaluovať vlastné presvedčenia, ako na pive s neveriacimi kamarátmi? A to, že sa pýtajú tvrdé otázky? Že kopú do cirkvi? Vďaka, Bože, za nich, viete si predstaviť, že by nekopali? Že by sa nepýtali? Nie je práve toto lakmusový papierik, ktorý nám hovorí, že o kresťanstvo je stále záujem?

Sme to najmä my, kto sa stavia do pozície baránkov. Áno, svet nás zožerie, keď budeme nudní, hlúpi, keď budeme rozprávať spôsobom, ako keby sme si nevšimli, že tam vonku už dávno nie je stredovek. A keď tak budeme aj vyzerať.

A tu sa blížim k druhej podmienke, po ktorej sa, verím, staneme viac vlkmi. Buďme príťažliví nie len mentálne, ale aj fyzicky. Nik nehovorí o nahote, tá už dnes nie je cool, stačí si na chvíľu zapnúť televízor či otvoriť internet. Rezignujme na sivý rolák a dlhé sukne. Buďme pre tento svet príťažliví na všetkých póloch.

„A ty kde máš pokoru, dievča,“ povedal by jeden. „Čo ti dáva mandát rozdávať rozumy? Čo ty vieš o viere a o svete?“ Spýtal by sa ďalší a ja by som mu veselo odvetila, že nič. Stojím tu, lebo ma pozvali a tiež preto, že žijem v tomto svete. A či cítim pokoru? Ja sa o svoju pokoru nebojím, to hovorím otvorene. To je tiež napokon krása kresťanstva - ako som hovorila v úvode, keď po tej ceste kráčate, ste so svojou malosťou konfrontovaní neustále. Aj so svojimi zlyhaniami, ktoré keby som začala menovať, zomreli by ste tu od hladu aj po tej recepcii.

Takže záver, dvojslovný. Buďme vlkmi. Najprv sami v sebe – a potom aj do okolia. Prijmime do svorky aj neveriacich. Potrebujeme ich – a oni potrebujú nás. Majme chuť, farbu, príťažlivosť. Predovšetkým intelektuálnu, ale i fyzickú. Rezignujme na baránkov. Ustrnulých, ustráchaných, ktorí si z Boha spravili zlého obra, ktorých viera je viac strach, než výzva milovať. Kresťanstvo nie je ľahké. No nerobme zo seba baránkov, na to máme príliš silný backup.

Srdečne ďakujem, že som tu mohla dnes pred vami stáť. Krásny večer ešte!“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo