Potulky životom smer Nemecko

Potulky životom smer Nemecko

Je decembrové dopoludnie, ja sedím vo svojej izbe a pozerám von oknom na centrum mestečka vo východnom Nemecku, na obyvateľov Lipska, ktorí sa už v predvianočnej nálade náhlia za darčekmi pre svojich milovaných.

Volám sa Veronika Jakubová a v Lipsku som začala študovať magisterský odbor „Nemčina ako cudzí jazyk/Nemčina ako druhý jazyk“. Vo Videse som od jesene minulého roka a v lete 2017 som smela zažiť misijné dobrovoľníctvo v anglickom Liverpoole. Povolanie misionára nemožno ukončiť zo dňa na deň. To nie je maska, ktorú možno zložiť. Toto povolanie sa snažíme žiť, mali by sme sa snažiť žiť. Všetci, bez ohľadu na to, kde sme a čo robíme. Čo to pre mňa zamená, byť misionárom v zahraničí?

Už tretí mesiac žijem v multikultúrnom prostredí. Na univerzite mám spolužiakov z celého sveta a všetkých možných náboženstiev. Od latinskej Ameriky, cez Afriku, Egypt, Európu až po chladné severské Švédsko. Naučila som sa, že keď si dohodnem stretnutie s Arabom, príde aspoň o 15 minút neskôr. Keď som dohodnutá s Kolumbiáncom alebo Afričanom, prídu o 30 minút neskôr. Keď sa dohodnem s Nemcom, príde načas. V mojom katolíckom spoločenstve (Katholische Studentengemeinde Leipzig) nie sú len katolíci, ale aj evanjelici, moslimovia a ateisti. Stretávame sa každý týždeň, večeriame spolu, diskutujeme na rôzne témy a aj v takom pestrom zložení sa spolu modlíme. Určite každý z Vás postrehol z médií, že Nemecko prijalo veľa utečencov z blízkeho východu. Ako sa to odráža v bežnom živote? Tak, že v Lipsku je arabská ulica plná obchodov s arabskými dobrotami. Zrazu akoby ste sa ocitli v centre Damasku. Neznáme písmo, neznámy jazyk, exotická hudba a  priateľskí ochotní temperamentní bradatí predavači, ktorí ponúkajú skvelý falafel alebo döner, lahodnú šišu, či nezabudnuteľnú baklavu. Večer sedíme pri šiši a rozprávame sa o našich náboženstvách. Učím sa o islame a odbúravam predsudky. Stretávam moslimov, ktorí sú úctiví, láskaví, dobrosrdeční a štedrí. Veria v Alaha a nikto nemôže tvrdiť, že ich viera je menejcenná ako tá kresťanov. Pýtajú sa ma na Ježiša, na to, ako žijem svoju vieru a rozprávame sa o vzťahoch. Rešpektujeme názory jeden druhého, učíme sa od seba. Nehodnotíme, prijímame, vážime si jeden druhého. Všetci sme od jedného Boha. Všetci sme len ľudia.

 

Späť k mojej otázke. Čo to znamená byť misionárom v každodenných situáciách v zahraničí?

Žiť svoju vieru, ľúbiť všetkých tak, ako nás miluje Boh. Nesúdiť, nehodnotiť, ale prijímať a milovať. Mať otvorené srdce voči všetkým bez ohľadu na vierovyznanie, či národnosť a snažiť sa žiť kresťanský život. Najlepšími misionármi sme, keď ostatní vidia, že sa snažíme žiť evanjelium. Jednoducho sa to hovorí, ťažšie žije. Prajem nám všetkým, aby sme mali otvorené srdcia.

 

Veronika Jakubová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo