Pocta Mery

Krátko po „Nežnej“ (asi začiatkom roku 1990) zaklopala na moje dvere Mery a priviedla návštevu ...

Mery bola vždy samé prekvapenie. Objavila sa ako víchor. Niekedy sa zdržala a prespala. Inokedy v pokluse prehlesla zopár „príkazov“ a odfrčala na svojom autíčku ďalej. Aj tento krát prichystala prekvapenie. Spomínala síce, že „privediem ti prekvapenie“, ale v rade prekvapení predchádzajúcich mesiacov si človek na prekvapenia akosi privykol. No mala pravdu, bolo to prekvapenie. A veľké! Priviedla samotného otca Antona Hlinku z Mníchova. Bolo to moje prvé i posledné stretnutie s týmto obetavým a vynaliezavým človekom. A je mi cťou, že som ho mohla privítať a ponúknuť mu prístrešie môjho domu. Vtedy, počas krátkeho pobytu Antona Hlinku v našom meste, sme sa dozvedeli o hrdinských činoch „pašerákov“ náboženskej literatúry cez poľskú hranicu i to, že jeho pravou rukou a organizátorom prenosu kníh cez horský hrebeň Lúčnej (okrem iných aktivít v podzemnej Cirkvi na Slovensku) bola Mery.

Mery – takto ju spomínajú Poliaci v knihe Mariana Szczepanowicza Kuriéri Božieho slova, ktorá vyšla v tomto roku aj v slovenčine. Z ich spomienok cítiť obdiv i sympatiu voči nej. Mali ju radi. Odvážnu, nebojácnu a priamu (niekedy až nepríjemne). Mery podstupovala za totality veľké riziko. Nebála sa. Nemala strach ani vo väzení, kde prišla o zdravie. No skôr spomínala na spoluväzenkyne a na to, ako ich usmerňovala k dobrému životu, než na to, čo musela vytrpieť. Mery, hoci nechce vystupovať na verejnosti, čo je v súvislosti s práve vydanou knihou Kuriéri Božieho slova, určite škoda, je odvážna stále. Má svoje a  možno i svojské dôvody, ktoré musíme rešpektovať, no strach medzi ne nepatrí. Preto som bola v rozpakoch, keď na prezentácii "Kuriérov" 28. 11. v Žiline zaznelo z úst redaktora knižky, že Mery má strach odhaliť sa na verejnosti. Mery strach nemá a jej rozhodnutie "nezverejniť sa", treba jednoducho akceptovať.

Mery je človek, ktorý poctivo žije svoj život. Tak normálne. Napokon, ako mnohí z tých, čo sa správali podobne ako ona v čase prenasledovania Cirkvi. Títo ľudia vycítili potreby doby. Konali, čo bolo treba. Potom na to akoby zabudli a žijú ďalej svoj bežný život. Sú to praví nenápadní hrdinovia, ako ich príznačne nazval Ústav pamäti národa. Patrí im naša vďaka, úcta i obdiv!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo