Novela o sociálnych službách.  Krok vpred, dva kroky vzad.

V najbližších dňoch sa má v Národnej rade SR schvaľovať Novela zákona o sociálnych službách.  Ak prejde v znení, v akom bola navrhnutá, bude likvidačná pre denné stacionáre.

Navrhovaná novela je v úplnom protiklade k modernej filozofii sociálnej práce, a vracia Slovensko dozadu. 

Sociálna práca prešla v posledných desaťročiach zmenou; od konceptu starostlivosti ku konceptu pomoci k svojpomoci. 

V minulosti bola sociálna práca zameraná na starostlivosť o klienta, ktorý bol jej pasívnym prijímateľom.  V súčasnosti sa snažíme viesť klientov k aktívnej spolupráci a zapojeniu do života spoločenstva.  V minulosti boli klienti s postihnutím zatváraní do ústavov (inštitúcií), moderné trendy uprednostňujú ambulantné služby. 

To znamená, že človek s postihnutím môže ostať doma, vo svojom prirodzenom prostredí, a dochádza napríklad do denného stacionára.  Tu sa stretá s ľuďmi s podobnou situáciou, získava nové vzťahy, pod vedením profesionálov sa učí nové veci.  Veci pre zdravých tak samozrejmé, ako je zapínanie gombíkov, zaväzovanie šnúrok, jedenie pomocou príbora, alebo, u iných typov postihnutia, výroba vianočnej pohľadnice, práca s počítačom, hľadanie vhodnej práce.  Denný stacionár umožňuje dospelým ľuďom s postihnutím ďalší rozvoj a zároveň aspoň trochu odľahčuje ich rodiny, ktoré sa o svoje dospelé deti starajú 24 hodín denne 7 dní v týždni.  60-ročná mama dospelého syna s mentálnym postihnutím si tak môže vybaviť lekára, veci na úradoch, vystáť rad na pošte.

Novela zákona o sociálnych službách nastavuje také financovanie, ktoré je likvidačné pre denné stacionáre, ale podporuje pobytové, čiže inštitucionálne služby.  Doteraz dostávali stacionáre na každého klienta rovnakú sumu peňazí. 

Novela navrhuje príspevok odstupňovať podľa stupňa odkázanosti klienta (závažnosti jeho postihnutia).  Je to, ako keby pani učiteľky, ktoré sa v materskej škole starajú o staršie deti dostali o polovicu menej peňazí ako tie, čo sa starajú o malé deti, ktoré sú menej samostatné.  Ten, kto pozná prácu v škôlke vie, že so staršími deťmi treba robiť aj iné aktivity.  Podobne je to aj u ľudí s postihnutím; pri menej závažnom stupni odkázanosti sa učia zložitejšie veci – jednoducho, tiež sa im treba venovať.  Najťažšiemu stupňu postihnutia (VI. stupeň) síce novela pridáva financie, ale stacionáre budú musieť prijať viac zamestnancov, čiže reálne dostanú menej. 

Príspevky sa majú krátiť v prípade, že klient nepríde do stacionára – to je ako keby počas chrípkovej epidémie pani učiteľke krátili plat za každé dieťa, ktoré nepríde do škôlky.  A novela obsahuje aj ďalšie nezmysly.

 

Na jednej strane minister práce, sociálnych vecí a rodiny navrhuje umelé riešenia na zvyšovanie zamestnanosti a vyčleňuje na ne finančné stimuly a na strane druhej ide likvidovať fungujúce pracovné miesta zamestnancov denných stacionárov práve v chudobnejších regiónoch.  Chýbajúce finančné prostriedky si vraj majú stacionáre žiadať od obcí, ktoré na to nemajú.

K modernej filozofii sociálnej práce, ktorá uprednostňuje terénnu a ambulantnú službu s cieľom integrácie do spoločnosti, sa síce naše ministerstvo hlási, ale v skutočnosti sa vracia dva kroky späť – k zatváraniu ľudí s postihnutím do inštitúcií alebo ich izolácii v domácom prostredí. 

Alebo sa predsa v kompetentných ozve svedomie, kým ešte nebude celkom neskoro?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo