Ekologická apokalypsa? Hrozí nám zánik?

Nedávno som pri varení počúval rádio. Vysielali práve reláciu o vedeckých novinkách. Angažovaný redaktor spomenul, že hoci D. Trump považuje globálne otepľovanie za výmysel, vedci z nejakého inštitútu v USA sa zhodli na tom, že klimatické zmeny sú spôsobené človekom a to až na 95%, čím Trumpov názor „spoľahlivo“ vyvrátil (Všetci angažovaní redaktori si dnes považujú za povinnosť kopnúť si do Trumpa vždy, keď sa im na to naskytne príležitosť. Dávajú nám tým najavo, že sú zorientovaní, že sú na tej správnej strane.). V rámci mediálnej skratky už nezostal čas na to, aby uviedol, či sa Trump jednoducho zbláznil (ako si myslia elity) alebo má na tento svoj názor nejaké racionálne dôvody. Nakoniec ešte angažovaný redaktor dodal, že za posledných sto rokov sa zvýšila teplota až o 1 stupeň a hladina oceánov až o 20 centimetrov. To ma vystrašilo. Našťastie som mal doma po ruke najnovšiu knihu Václava Klausa Zničí nás klima, nebo boj s klimatem? a tá mi pomohla sa trochu upokojiť. Povedal by som, že Klausove na ekológiu zamerané knihy patria k najúčinnejším formám terapie na strach z klimatických zmien.

Možno ste si všimli tento posun: ešte pred pár rokmi sa hovorilo o globálnom otepľovaní, dnes sa už používa všeobecnejší a aj vágnejší termín klimatické zmeny. Je to preto, lebo aktuálny vývoj teploty neprebieha tak, ako klimatickí alarmisti predpovedali. A to je problém. Ich problém. Na to, aby tento problém zakryli, si vymysleli práve spomínaný termín.

Pojem klimatické zmeny sa používa s negatívnou konotáciou, treba však povedať, že zmena sama osebe nie je niečo pozitívne alebo negatívne. Závisí od toho, o akú zmenu ide. Ak ste chorí a uzdravíte sa, je to pozitívna zmena, ak ste zdraví a ochoriete, je to zase negatívna zmena. Platí to aj o klimatických zmenách. Klíma sa môže otepľovať alebo aj ochladzovať. Čo je lepšie? Ja by som povedal, že oteplenie, lebo človek ľahšie znesie, keď je 35 plus ako keď je 35 mínus. Teda, ak už sa mení teplota, tak nech sa mení smerom hore. Nová doba ľadová by znamenala aj záťaž pre našu ekonomiku (hlavne náklady na kúrenie). Napriek tomu, že väčšina klimatológov sa zhoduje na tom, že sa otepľuje, stretol som sa aj s názormi (napr. Prof. Plimer), že sa nachádzame v dobe medziľadovej a v budúcnosti sa bude ochladzovať.

Spomínané zvýšenie teploty o 1 stupeň je zanedbateľné. Keď ste v miestnosti, v ktorej je 20 stupňov a teplota sa zvýši na 21 stupňov, tak si to ani nevšimnete. Je to mimo našich rozlišovacích schopností. Zvýšenie hladiny oceánov o 20 centimetrov sa dá už zachytiť aj voľným okom, ale stále je to také zvýšenie, že keď stojíte vo vode po členky, tak zrazu vám tá voda siaha pod kolená. Takže nič dramatické. Za posledných 18000 rokov sa zvýšila hladina oceánov o 120 metrov, od roku 1700 o 30 cm.

Otepľovanie je zobrazované jednostranne ako strašiak, pritom takmer každá vec v tomto našom svete má nielen svoju negatívnu, ale aj pozitívnu stránku. Platí to aj o otepľovaní. Ak sa bude otepľovať, bude nám teplejšie, nebudeme potrebovať toľko svetrov a ušetríme na kúrení. Nebude treba zatepľovať domy a byty. Ak by bola u nás na Slovensku klíma ako v Miláne, mne osobne by to neprekážalo.

Spomeňme si, aké boli za posledné dva roky letá a zimy. Leto pred dvoma rokmi bolo veľmi teplé, teploty šplhali k 40 stupňom. Jasný dôkaz toho, že sa otepľuje, povedal by alarmista. Pred rokom však bolo leto relatívne chladné a daždivé, bolo málo dní blízko k 30 stupňom. Pamätám si na reportáž z tv správ, kde si prevádzkovatelia kúpalísk sťažovali na zlé tržby. Posledné leto bolo tak medzi. Povedal by som, že štandard. Predposledná zima bola mierna, snehu nebolo a bolo relatívne teplo. Posledná zima, hlavne po novom roku, však bola najtuhšia za tridsať rokov. A ja sa pýtam, kde bolo globálne otepľovanie, keď v januári padali negatívne teplotné rekordy?

Teória o globálnom otepľovaní spôsobovanom človekom má viacero slabých miest. V prvom rade si treba uvedomiť, že teplota na Zemi sa menila smerom hore aj dole dávno pred tým, než sa na nej objavil človek. Z toho logicky vyplýva, že teplotné zmeny nemusia byť nevyhnutne spôsobené človekom. Môžu, ale nemusia. Napr. v Druhohorách boli výrazne vyššie teploty ako dnes, aj bez pričinenia človeka. Pred 12000 rokmi sa zase skončila posledná veľká doba ľadová, na čo vtedy človek, ktorý už na zemi žil, tiež nemal vplyv.

Klaus verzus klimatickí alarmisti

Klimatickí alarmisti považujú za hlavnú príčinu otepľovania emisie CO2. Teplotné výkyvy sú však zaznamenané aj z obdobia pred priemyselnou revolúciou. V stredoveku (10 – 14 st.) bolo teplé obdobie, potom v novoveku (16 – 19 st.) hovoríme o malej dobe ľadovej. Na to, aby sme mohli dokázať, že za zvyšovaním teploty je rast emisií CO2, by sme medzi nimi museli preukázať jednoznačnú kauzálnu väzbu, a práve v tom je problém.

Čo na to hovorí Klaus: „V 20. storočí globálna teplota rástla v podstate len v dvoch obdobiach – v rokoch 1910 – 1940 a v rokoch 1975 – 1998 (A to aj v týchto obdobiach teplotného rastu rástla len tempom 1,5 stupňa za storočie. Pretože zvyšné polstoročie teplota nerástla, na celé 20. storočie „zvýšilo“ len 0,75 stupňa, čo je presne tá hodnota, ktorú IPCC uvádza vo svojich správach.) Hoci celosvetová industrializácia a používanie energie z fosílnych palív prudko vzrástli až v 2. polovici 20. storočia, rovnaký vzostup teplôt paradoxne nastal ako v období 1910 – 1940, tak v období 1975 – 1998. Robiť z toho akékoľvek ďalekosiahle závery o trendoch, cykloch či kauzalite nie je možné. Ani teplotný vzostup v období 1975-1978 nebol vyšší než v minulosti posledných storočí či tisícročí známe, výlučne prírodnými silami spôsobené vzostupy teplôt. Naviac sa zdá, že práve v druhej polovici 20. st. výrazne „pomohlo“ Slnko.“ (Klaus, 85) Klaus ďalej cituje Rossa McKiricka „ak by teplota rástla aj ďalej týmto tempom, globálna teplota by vzrástla o 2 stupne (ktoré sú predmetom dnešných politických diskusií) o 267 rokov.“ „Bláznenie“ svetových politikov so zámerom zaistiť len dvojstupňový rast teplôt je preto dosť úsmevné. Tak altruistickí títo politici voči budúcim storočiam (a ľuďom v nich) určite nie sú.““(Klaus, 85)

„Druhým – hoci veľmi krátkym – „trendom“ je vývoj globálnych teplôt v posledných osemnástich rokoch. Teplota v tomto časovom úseku stagnuje, čo vedie k formulácii mnohých nových a netradičných, či starších, ale aktivitou IPCC potlačených hypotéz o príčinách pohybu globálnych teplôt. Aj napriek rastu emisií CO2 (od roku 1998 minimálne o 8%, čo predstavuje 34%, teda viac než tretinu všetkých emisií od počiatku priemyselnej revolúcie) priemerná teplota 18 rokov nerástla.“ (Klaus, 87)

„Boj s CO2 je sám osebe krajne sporný...vôbec nie je jasné, či k nejakému jednoznačnému trendu vývoja globálnej teploty dochádza, nie je jasné, či sa takéto pohyby teplôt odchyľujú od prirodzeného kolísania teplôt, nie je presvedčivo preukázaný vplyv CO2 na vývoj globálnych teplôt a vplyv CO2 produkovaného človekom už vôbec nie. Chýba seriózna bilancia serióznych a pozitívnych dopadov prípadných klimatických zmien aj zhodnotenie efektivity nákladov opatrení smerujúcich k obmedzeniu produkcie tohto plynu človekom... Niektoré štúdie dospeli k záveru, že prírode škodia viac biopalivá než nafta a benzín... Plošné pestovanie priemyselných monokultúr vedie k erózii pôdy, k vyššiemu používaniu hnojív, k znečisteniu doteraz nepoužívaných pozemkov...prinesie zvýšenie ceny pohonných hmôt a zníženie životnosti motorových vozidiel.“ (Klaus, 20-21)

Ako som už povedal, takmer všetko má aj svoju pozitívnu stránku. Platí to aj o emisiách CO2, ktoré podporujú rast rastlín.

 

Veda je tým presvedčivejšia, čím viac sa môže opierať pri formulovaní svojich záverov o experimenty. Klimatológia sa však o experimenty neopiera, ona pracuje s modelmi a každý takýto model predstavuje len zjednodušenie reality, ktoré by nemalo byť zamieňané s realitou samou. Aby sme mohli jednoznačne preukázať, že otepľovanie atmosféry je spôsobené našimi emisiami CO2, potrebovali by sme mať presnú kópiu našej planéty len s tým rozdielom, že by na nej nežili ľudia. Ak by na tejto kópii nedochádzalo k otepleniu, mohlo by to byť považované za dôkaz, že otepľovanie je skutočne spôsobované človekom. Prípadne, ak by bolo otepľovanie na kópii našej Zeme menšie, mohli by sme tento rozdiel v teplotách pripísať človeku a na základe toho stanoviť jeho podiel na zvýšení teploty. Lenže takúto kópiu Zeme nemáme. Modely nikdy realitu nenahradia a platí to obzvlášť pri takých komplexných fenoménoch ako sú atmosféra a klíma. Odporcovia klimatického alarmizmu tvrdia, že súčasné klimatologické modely nedostatočné akcentujú aktivitu Slnka, gravitačné pôsobenie veľkých planét na Slnko a iné faktory. (Klaus, 64, 68)

Aby som to zhrnul, Klaus nepopiera, že sa atmosféra otepľuje, ani to, že na tom má svoj podiel aj človek, ide však podľa neho o malé zvýšenie a o malý podiel človeka na ňom. Považuje teda klimatické zmeny za prirodzený proces, ktorý by prebiehal aj bez prítomnosti človeka. Verí tiež, že my ľudia máme schopnosť technologicky a aj inak sa práve prebiehajúcim miernym zmenám prispôsobiť. To má vážne dôsledky pre politiku a ekonomiku, znamená to, okrem iného, že Parížska klimatická dohoda je tak trochu podvod.

V minulosti sa už viackrát stalo, že klimatológovia si „upravili“ namerané údaje, ak nezapadali do nimi vopred vytvorených teórií. V tom sa ukazuje do istej miery aprioristický charakter klimatológie alebo lepšie povedané klimatického alarmizmu, aby sme nekrivdili poctivým klimatológom.

Politicky korektné je strašiť, vykresľovať katastrofické scenáre. O pozitívnych zmenách sa nehovorí, lebo to nezapadá do vopred vytvorenej schémy. Nedá sa z toho nič vyťažiť. Potvrdzujú to skúsenosti viacerých známych ekológov: „Je tiež pozoruhodné, koľko aktivistov, ktorí sa pôvodne silne angažovali v hnutí za životné prostredie, postupne stratilo vieru v hlavné princípy modernej ekológie, ktorá v mnohých prípadoch pripomína sekulárne náboženstvo. Kanaďan Patrick Moore, jeden zo zakladateľov Greenpeace, sa dožil toho, že ho ekologické hnutie démonizovalo ako „judáša“, pretože sa z neho postupne stal ekologický optimista a hlasný kritik nevedeckej a neľudskej zastrašovacej taktiky organizácie, ktorú pomáhal vytvoriť.

Gregga Easterbrooka, bývalého ekologického komentátora novín Washington Post, tak znechutilo, že sa publikujú takmer výhradne negatívne ekologické správy, že v roku 1995 napísal knihu Chvíľa na Zemi: Nastupujúci vek ekologického optimizmu o tom, že svetové prostredie sa v skutočnosti zlepšuje.

O niekoľko rokov neskôr začal dánsky štatistik B. Lomborg (bývalý člen Greenpeace) so svojou triedou zbierať dáta, ktoré by potvrdili to, čo každý vie, totiž že stav životného prostredia sa zhoršuje. Keď zistil, že veľká väčšina štatistických údajov ukazuje opačným smerom a vyvracajú jeho predchádzajúce politicky korektné istoty, napísal o tom knihu Skeptický ekológ. Za to, že sa postavil proti politicky korektným dogmám, ho ekologické hnutie odmenilo dobre organizovanou kampaňou urážok, verejného odsudzovania a prenasledovania na akademickej pôde, kde bol neúspešne obviňovaný z vedeckého podvodu. Ekologický bojovník Mark Lynas dokonca po ňom v kníhkupectve hodil tortu a ukázal tak svoju nechuť k odlišným názorom.“ (Browne, 118 – 119)

Prečo nás tak strašne strašia?

Otázka je, prečo nás klimatickí alarmisti strašia. Preto, lebo keď niekoho vystrašíte globálnym otepľovaním, tak potom je ten človek ochotný slušne zaplatiť, aby ste ho pred ním ochránili. A peniaze z grantov na boj s klimatickou zmenou sa len tak hrnú. A z tohto biznisu neťažia len niektorí vedci, ale aj podnikatelia, ktorí nám ponúknu ekologické (z daní občanov dotované) zariadenia, médiá, ktoré si podnecovaním emócií a najmä strachu zvyšujú sledovanosť, ale aj politici, ktorí nás chránia pred klimatickými hrozbami. Jediný, kto na tom prerobí, je bežný občan. Mimochodom, Al Gore, ktorý patrí medzi popredných klimatických alarmistov, týmto ekobiznisom získal rozprávkové bohatstvo.

Existujú, podľa mňa, 4 hlavné dôvody, prečo sme strašení:

1. Finančné a iné záujmy samotných klimatických alarmistov z radov vedcov.

2. Záujmy podnikateľov, ktorí investujú do zelených technológií, biopalív atď., ktoré sú dotované zo štátneho rozpočtu alebo rôznych grantov. Títo podnikatelia lobujú za svoje záujmy u politikov. V Čechách je jedným z najväčších pestovateľov repky olejnej Andrej Hrabiš, pardon, Babiš. Sem patrí aj spomínaný Gore.

3. Zveličené klimatické zmeny si žiadajú globálne riešenia, centralizáciu a plánovanie. To je to, po čom dnešné politické elity túžia. Musíme sa spájať, integrovať, postupovať spoločne, treba to celé riadiť z jedného centra, treba zavádzať regulácie, kontroly. Tým, že nás politici ochraňujú pred klimatickými zmenami, tak ako starostliví a zodpovední politici bodujú u voličov. Táto téma je pre politikov obzvlášť atraktívna, lebo to, či sú opatrenia zamerané na zastavenie klimatických zmien účinné, sa prejaví až o päťdesiat alebo sto rokov, keď tu už nebude nikto, kto by dnešných politikov mohol za prípadné negatívne alebo žiadne pozitívne dôsledky týchto opatrení brať na zodpovednosť, zatiaľ čo napríklad zvýšenie cien elektriny, plynu, kvality ciest alebo zdravotníctva cítime v bezprostrednej prítomnosti.

4. Zelené postoje a boj proti klimatickým zmenám sa dnes stal súčasťou politicky korektných postojov. Ľudia bojujúci proti klimatickým zmenám majú pocit morálnej prevahy, pocit morálneho sebauspokojenia, že sú na tej správnej strane, že zachraňujú ľudstvo, ba čo viac Planétu. Možno je to celé len boj s veternými mlynmi, ale mnoho ľudí má vďaka tomu zase životnú náplň.

Chcel by som zdôrazniť, že kedysi patrili tieto zelené postoje k ľavicovému extrému. Dnes sa stal z extrému mainstream a z bývalého mainstreamového umierneného skepticizmu, ktorý dnes reprezentuje Klaus a iní, je dnes extrém. Ako sa tie časy menia.

Náhrada autentického náboženstva

Ako filozof tu nemôžem nevidieť určitý náboženský alebo pseudonáboženský rozmer. Enviromentalizmus resp. klimatický alarmizmus je svojho druhu sekulárnym náboženstvom. Nie je veda, za ktorú sa vydáva, je to určitá viera, určité apriórne nastavenie chápať veci určitým spôsobom. V minulosti enviromentalisti viackrát neúspešne predpovedali vyčerpanie prírodných zdrojov, zrútenie našej civilizácie alebo veľkú ekologickú katastrofu. Tieto opakované neúspešné  predpovede pripomínajú opakované neúspešné predpovede konca sveta u Svedkov Jehovových alebo očakávanie konca sveta v stredoveku.

Všetci, čo žijeme v západnej civilizácii sme „hriešni“ v tomto pseudonáboženstve, lebo vykorisťujeme prírodu. Preto všetci potrebujeme pokánie vo forme separovania odpadu, používania zelených technológií atď. Podnikatelia vypúšťajúci CO2 si musia kupovať novodobé odpustky vo forme emisných povoleniek. Čím viac nám hrozí ekologické peklo, tým viac treba zaplatiť. V konečnom dôsledku je toto náboženstvo zamerané proti človeku. Do centra stavia prírodu a človeka vníma ako nejakého parazita. Vlastne pre prírodu by bolo lepšie, keby tu človek nebol. Enviromentalisti sa stávajú samozvanými hovorcami mlčiacej prírody. Práve oni vedia, čo príroda chce, čo je pre ňu dobré. Lenže takéto chápanie je proti človeku a snáď by sa dalo povedať, že aj proti Bohu, pretože človek tu bol umiestnený Bohom, nevznikol náhodou a Boh dal človeku právo užívať prírodné statky pre svoje potreby. Užívať, nie zneužívať.

Vedľa extrémnej racionality kráča ako jej tieň extrémna iracionalita. Absencia pravého náboženstva sa prejavuje tým, že človek hľadá náhradu vo forme nejakého pseudonáboženstva. V tomto enviromentalistickom náboženstve je zlo, ktoré nás ohrozuje (klimatické zmeny) ale aj spásonosné prostriedky, ktoré nás ochránia.

 

Naši neomarxisti využívajú (zneužívajú) tému klimatických zmien aj na to, aby obhájili neregulovanú migráciu a následnú denacionalizáciu európskych krajín. Sucho vraj vytvára tlak na migráciu obyvateľstva. Do istej miery áno, my dnes však máme technické možnosti, ako sa s tým vyrovnať. Napr. Izraelčania ťažia pitnú vodu z morskej vody a používajú úsporné závlahové zariadenia, ktoré rastline po kvapkách dávkujú presne toľko vody, koľko potrebuje, takže doslova ani kvapka nevyjde nazmar. Už starí Rimania boli schopní stavať akvadukty, ktoré dokázali viesť vodu na vzdialenosť desiatok kilometrov. Nie je nevyhnutné, aby sme presťahovali milióny ľudí z miest kde nie je voda na miesta, kde je voda, ale môžeme vodu pomocou obyčajného vodovodu priviesť k nim presne tak ako prepravujeme plyn alebo ropu. Môžeme tak predísť masovej migrácii a prípadným konfliktom. V Klausovej knihe ma zaujalo aj to, že niektoré suché oblasti Sahary sa zazelenali. Sahara bola kedysi zelená. Dnes máme technologické možnosti na to, aby sme Saharu mohli premeniť na úrodné územie. Kde je vôľa, tam je aj cesta.

Záver

Keď som bral do rúk najnovšiu Klausovu knihu, mal som trochu obavy, že sa v nej ako laik budem strácať. Ako sa ukázalo, moje obavy boli neopodstatnené, lebo kniha je napísaná práve pre laikov, a až na pár strán, kde Klaus používa odborný ekonomický jazyk, som porozumel všetkému. Knihu preto môžem odporučiť. Hlavné posolstvo jeho knihy je, že netreba bojovať proti globálnemu otepľovaniu (treba sa mu prispôsobiť), ale proti klimatickému alarmizmu a z neho vyplývajúcemu obmedzovaniu slobody.

Jeden z dôvodov, prečo uznávam Klausa je, že je to človek – homo politicus schopný samostatnej úvahy a nebojí sa svoje myšlienky vyjadriť a to aj proti väčšine. To jiráskovské „Proti všem“ platí pre českých prezidentov dodnes. Aký to kontrast so slovenskými prezidentami, ktorí sa pridajú vždy na stranu toho „správneho“ (politicky korektného) názoru alebo na stranu väčšiny, lebo svoj vlastný názor nemajú.

Literatúra:

Browne, A. (2009): Úprk rozumu. Politická korektnost a smrt veřejné rozpravy v moderní Británii. Dokořán.

Johnson, P. (1999): Nepřátelé společnosti. Rozmluvy.

Klaus, V. (2017): Zničí nás klima, nebo boj s klimatem? Grada.

(Tento článok nebol podporovaný žiadnou grantovou agentúrou. Jeho napísanie je výrazom individuálnej snahy autora bojovať proti šíreniu neprávd a podporovať kritické myslenie.)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo