Dve strany jednej mince

Dve strany jednej mince

Spasenie alebo inak, večný život v Božej prítomnosti, je výlučne Božou kompetenciou, iba On rozhodne, kto bude spasený a vykúpený Ježišovou spásonosnou obetou na kríži. Napriek tomu je legitímne a pre kresťana nutné sa nad tým zamýšľať a uvažovať, aká je cesta k spáse človeka.

Nie je možné sa nad touto otázkou zamýšľať bez uvažovania nad slovami toho, kto nám túto spásu sprostredkoval. Ježiš sa pre nás a za naše hriechy obetoval, položil svoj život ako „výkupné za mnohých“ (Mk10, 45). Bez Ježiša a jeho obety by spása nebola možná a celé ľudstvo by, bez nádeje na večný život v Bohu, trpelo za svoje hriechy. Ježiš je ten, ktorý ako Boží Baránok, „sníma hriechy sveta“ (Jn1, 29). Prelial svoju krv a trpel za mňa, za Teba, za všetkých ľudí, ktorí kedy boli a budú. Vstal z mŕtvych a tým nám otvoril cestu, aby sme aj my mohli raz vstať z mŕtvych. Ukázal nám cestu, lebo On je Pravda, Cesta a Život. To je tá radostná zvesť a podstata Evanjelia, ktoré sa ľuďom na celom svete zvestuje už vyše 2000 rokov: Ježiš zomrel na kríži za naše hriechy, ale na tretí deň vstal z mŕtvych, premohol smrť a dal nádej pre spásu a zmŕtvychvstanie pre všetkých, ktorí v neho uveria.

     S tým, čo bolo zatiaľ napísané asi väčšina kresťanov bude viac-menej súhlasiť. Problém a rozdiely nastávajú v chápaní toho, čo znamená „uveriť v Ježiša“. Nestačí totiž veriť, že Ježiš bol a je, dokonca ani veriť, že je Boh. Takúto vieru má totiž aj diabol, aj on verí, že Ježiš je Pán a Boh. Čo teda znamená veriť v Ježiša? Ježiš hovorí: Kto prijal moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.(Jn,21) Dostaneme sa o niečo bližšie, keď povieme, že veriť v Ježiša znamená veriť v jeho slová napísané v evanjeliách a slovám napísaným o ňom v Písme. Úplne do čierneho sa trafíme, ak povieme, že veriť v Ježiša znamená uskutočňovať jeho slová, nechať ich pôsobiť v našom srdci, nechať sa nimi a Duchom Svätým premieňať na nového človeka. A snáď sa nepomýlim, ak poviem, že uveriť znamená aj snažiť sa uskutočňovať Ježišove slová v našom živote, najmä tie, ktoré hovoria o podobe nášho vzťahu k ľuďom okolo nás.

  Spása podľa mňa teda nie je automaticky nárokovateľná pre žiadneho kresťana, niečo čo môže niekto dosiahnuť bez vlastnej osobnej námahy a kríža, bez zachovávania Ježišových slov a prikázania lásky. Žiadny kresťan nemôže podľa mňa o sebe povedať, že on je alebo bude naisto spasený a ako dôvod svojho odvážneho tvrdenia uvádzať, že to je preto, lebo má dar Ducha, alebo pochopil celé Písmo, alebo sa správne modlí, atď. Aj keď samozrejme autorom takýchto tvrdení prajem, aby sa im dostalo to, v čo tak silne veria a sebavedomo vyhlasujú, obávam sa ale, že Ježiš nemá veľké pochopenie pre takéto silné a kategorické vyhlásenia plné pýchy a zjavného sebauspokojenia. Obeta Ježiša je síce nesmierna a zmyje každý hriech, ale nie je pre všetkých, je len „pre mnohých“. Sám Ježiš varuje nás kresťanov: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 7,21). Spása je pre pokorných srdcom, ktorí si uvedomujú svoju ľudskú slabosť a hriešnosť a v tomto duchu nasledujú Ježiša. Ako ľudia sme len „krehké hlinené nádoby“ a preto je podľa mňa namieste postoj pokory a uvedomenia si svojich nedostatkov, sklony k hriechu a nie pyšného vyhlasovania samého seba za toho, čo má „pravú vieru“ a dary Ducha, ktorý mu dáva pochopiť Písmo a pod.

  Ako človeku, ktorý uveril až v dospelosti, mi takéto slová v čase pred mojim obrátením vždy zneli veľmi neprirodzene a od Boha a viery ma skôr odrádzali ako privádzali. Zvlášť keď zaznievali od ľudí, ktorí práve neboli príkladom cnostného a skromného človeka. Naopak, k viere ma priviedli ľudia, ktorí o Ježišovi svedčili svojou pokorou, láskavosťou, schopnosťou nezištnej lásky. Nikdy nezdôrazňovali a nepripodobňovali svoju vieru k viere iných ľudí, nedávali seba za príklad. Svedčili iba svojím životom...

    Navyše, vyjadrenie o istote spásy na základe toho, že som „opravdivo uveril“, že som „obdarený Duchom“ a pod. môžu v mnohých vzbudzovať falošné presvedčenie o tom, že sa nemusia namáhať, snažiť sa o odstránenie svojich nedostatkov, že nemusia prejavovať lásku voči ľuďom. Stáva sa to v mnohých spoločenstvách, že sa niektorí veriaci začnú vymedzovať a odťahovať od iných veriacich, lebo sami seba považujú za lepších kresťanov, ktorí lepšie chápu Božie slovo, častejšie sa modlia a pod. Vytvárajú si vlastné skupinky, na čom nie je nič zlé, pokiaľ sa vo svojej zbožnosti nedostanú k falošnému presvedčeniu o svojej výnimočnosti a k momentu, že vlastne oni nechcú mať nič spoločné s ostatnými „nedostatočne veriacimi“, že nechcú mať nič spoločné s takým spoločenstvom, kde je toľko príležitostných veriacich, detí, ktoré sa ešte nevedia správať a fuj, aj kňazov, ktorí majú nezaujímavé kázne a nie sú pre nich dosť dobrí a zbožní.

   Aj keď sa zdá, že som v predchádzajúcich pár vetách trochu odbočil, stále sa venujem téme spásy a rozvíjam úvahu čo teda treba robiť, či nerobiť resp. o čo sa máme alebo snažiť, aby sme boli tí „mnohí“ pre ktorých Ježišova obeta prinesie spásu. Nechajme zase zaznieť Ježišove slová, ktoré povedal svojim učeníkom: „No dávam vám nové prikázanie: Milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval.(Jn 15,12). Hoci tieto slová povedal svojim učeníkom, týkajú sa každého z nás, lebo podľa tejto vzájomnej lásky má poznať svet, že sme ako kresťania jeho učeníci. Máme tiež „milovať svojho blížneho ako seba samého“, citát, ktorí už hádam pozná každý...

  Keďže slovo láska sa v dnešnom svete používa na vyjadrenie rôznych, niekedy až protichodných pocitov, Ježiš nám ďalej vysvetľuje ako On vníma lásku, ktorú od nás žiada. „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne." (Mt 25,35-36).

   Ježiš tieto slová vzťahuje na seba, čím chce povedať, že On je v každom človeku a čokoľvek urobíme aj tomu „najmenšiemu bratovi“, akoby sme urobili Ježišovi. Alebo naopak aj neurobili a Ježiš takým adresuje slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!

 Ježiš zachádza až do krajnosti, keď učí, že treba milovať aj svojich nepriateľov a dobre robiť aj tým, ktorí nás nenávidia. Radikálna požiadavka nepodmienečnej lásky. Nesplniteľné pre človeka, spoliehajúceho sa na seba a vlastné sily. Nie však nemožné pre Ježiša, ktorý hriešneho a pokorného človeka posilňuje a v ľudských skutkoch lásky k blížnemu oslavuje seba samého.

   Naozaj, láska bez skutkov je mŕtva. Viera bez skutkov je mŕtva. Ak nemá z Vašej viery nič človek, tak z nej nemá nič ani Boh, vyplýva z Jakubovho listu.

Viem, že teraz sa dostávam na tenký ľad, a že možno budem obvinený, že tu hovorím o tom, že skutky lásky sú vlastne potrebné pre našu spásu, ale jedným dychom dodávam, že tieto naše skutky a obety sú pre Ježiša len odozvou na Jeho Lásku, prijatím pozvania pracovať v Jeho vinici. Odozvou často nedokonalou a vynútenou okolnosťami. Nemali by sme si zakladať na žiadnych skutkoch, aby sme sa nestali namyslenými, veď tieto skutky sme (boli) povinní konať:

 Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť (Lk 17,10). A tiež netreba svoj dobré skutky vystavovať na obdiv pred ľuďmi, lebo odmenou bude len pochvala od ľudí.

   Sme pri pointe toho, čo som chcel napísať. Spása človeka je niečo, o čo sa má kresťan snažiť uskutočňovaním Ježišovho prikázania Lásky. Nie pekne znejúcimi slovami, ale skutkami aktívnej lásky a milosrdenstva. S očami a srdcom upretými neustále na Boha a Ježiša, ktorý nám prichádza na pomoc, keď padáme a zlyhávame v láske. S Ježišom, ktorý nás posilňuje v sviatostiach a modlitbách. V Bohu, ktorý nám neustále odpúšťa naše zlyhania, keď o to skrúšene a s pokorou prosíme a zároveň sa snažíme o nápravu. Keď prosíme, aby Ježiš svojou dokonalou obetou vyvážil naše nedostatky a nedokonalé skutky a prijal nás raz do Jeho Nebeského Kráľovstva. Do Kráľovstva, kde sa vchádza „úzkou bránou“ a do ktorého cesta vedie cez Ježiša, ale aj našu námahu, pády a kríže. Napriek tomu krásnej cesty, plnej radosti z poznávania Ježiša, darov a milosti, ktoré nám Ježiš dáva zažiť. Ježiš nás na našej ceste sprevádza svojou milosťou a dvíha nás keď padáme. Netreba sa báť, že to nezvládneme. Boh nás predchádza svojou milosťou a nekonečným milosrdenstvom, ktoré je schopné zahrnúť aj lotra na kríži.

  Hoci je Boh všemohúci, jednu vec nie je schopný urobiť. Nemôže nás spasiť bez nášho pričinenia, bez toho, aby sme uskutočňovali Jeho lásku medzi ľuďmi a snažili sa o zdokonaľovanie v láske. Nie preto, že by to nevedel, alebo nemohol urobiť, ale preto že rešpektuje slobodnú vôľu človeka. Všetci sme pozvaní, ale nie všetci prijímajú Jeho pozvanie. Spása človeka skrze Krista a uskutočňovanie Ježišovho prikázania lásky sú dve strany jednej mince. To prvé je už dokonané a tým Nebo otvorené, to druhé je aj na nás, aby sme sa vošli doň „tesnou bránou“.

  Pane daj, aby som čoraz lepšie chápal Tvoje prikázania, daj mi vieru a silu svedčiť o Tebe svojim životom, aby som bol pokorný ak sa mi s Tvojou pomocou niečo podarí. Veď ma a zdokonaľuj ma vo svojej láske, aby som vedel ochotne slúžiť svojim blízkym a odpusť mi moje hriechy a nedokonalosti, aby som sa raz mohol tešiť vo večnosti s Tebou a Tvojimi svätými.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo