17. November 1989 - konšpirácie versus biskup Václav Malý

Niekoľko rokov po „Nežnej revolúcii" sa začali šíriť správy, že vtedy všetko zorganizovala nejaká skupinka komunistov a eštebákov. Tieto dedukcie pripomínajú konšpiračné teórie a zdanlivo vysvetľujú to, že väčšina majetkov a moci zostala u bývalých komunistov. Iný názor na 17. november 1989 a vývoj po ňom má napríklad bývalý disident a dnešný biskup Václav Malý, ktorý bol vtedy v centre diania.

Správy, že „Nežnú revolúciu" zorganizovala nejaká skupinka komunistov a eštebákov, ktorí potom manipulovali ľudí na tribúnach a námestiach majú niekoľko spoločných znakov. Hlavne v nich nad overiteľnými faktami vysoko prevažujú tvrdenia väčšinou neznámych osôb, a dedukcie pripomínajúce konšpiračné teórie.

Najviac ich šíria ľudia, ktorí majú komunistickú minulosť, alebo negatívny postoj k V. Havlovi či iným disidentom. To možno vysvetliť aj ako snahu znížiť ich dôveryhodnosť, alebo prepisovať dejiny, čo robili komunisti vo svoj prospech už pred vojnou za Stalina ( https://blog.postoj.sk/28192/100-rokov-vosr-a-cerveni-kapitalisti ) Väčšina z tých, čo to tvrdia a šíria podstatne viac kritizuje Havla či KDH než Mečiara, Slotu a Fica, niektorí podporujú Kotlebu. To tiež niečo naznačuje. Cieľom a dôsledkom je zníženie kreditu a hodnovernosti tých, ktorí usilovali o zmenu režimu, relativizovanie hodnoty obetí režimu, chaos v hodnotách i nahlodanie úsilia tých, čo sa ešte snažia dokončiť to, čo sa z ideálov 17. novembra podnes nenaplnilo alebo deformovalo, zakryť skutočné dôvody prečo to takto dopadlo.

Najkonkrétnejšie to dokazujú prípadom neexistujúceho študenta Martina Šmída, o ktorého údajnej smrti sa v prelomovej chvíli rozšírila informácia. To môže naznačovať, že niekto chcel situáciu manipulovať, ale nedokazuje, že „Nežnú revolúciu" naplánovali a zrealizovali bývalí komunisti a eštebáci s niekoľkými zapredanými disidentmi.

Naplánovali pád vlastnej vlády?

V Komunistickej strane iste existovali rôzne názory napríklad na Gorčbačovovu „perestrojku". Aj tvrdý zásah proti sviečkovej manifestácii v marci 1985, a študentom v novembri 1989 však jasne ukazuje kto vládol, a ako sa vedenie držalo pri moci. Vieme že na Slovensku niekoľko dní po 17. 11. vyšli pre kraje iné vydania denníkov než pre Bratislavu, ktoré o dianí v hlavnom meste neinformovali. Bola aj pripravená špeciálne jednotka, ktorá mala zabrániť riadnemu vysielaniu televízie. Aj vo vtedajších televíznych debatách komunisti niekoľko týždňov predovšetkým obhajovali ich režim a oponovali snahám meniť ho. Podstatné je že niet dôkazov, že by impulz k manifestácii 17. novembra dali komunisti, ktorí tým chceli dosiahnuť pád vlastnej diktatúry.

Že sa schyľuje k otrasu režimu cítili viacerí, a niektorí sa k tomu aj snažili prispieť. Aj ja som už pred r. 1988 povedal, že režim padne vtedy, keď do ulíc vyjde dostatočné množstvo ľudí a Moskva nezasiahne silou. To však nie je dôkaz prorockých schopností ani uvedených teórií.

Tvrdeniam, že 17. november pripravili komunisti veria niektorí preto, lebo to považujú za najlepšie vysvetlenie toho aký veľký vplyv na riadenie štátu nechali „revolucionári" komunistom. Prečo komunisti a eštebáci v takej miere zostali vo vedení štátu, prečo nikto z nich za nič zlé neniesol zodpovednosť, prečo mohli rozkradnúť toľké majetky. Nepripúšťajú že mohlo ísť o naivitu, nepripravenosť revolucionárov, alebo aj neochotu niektorých z nich prevziať po revolúcii zodpovedne moc a riadenie štátu. Rovnako viacerí z tých, čo šíria tieto názory nie sú ochotní pripustiť, že na Slovensku tomu výrazne výrazne prispeli aj tí, čo v mene budovania samostatnej štátnosti podporovali Mečiarovu koalíciu nacionalistov a bývalých komunistov. Aj liberáli, ktorým boli exkomunisti milší ako kresťania, a verili že najdôležitejľie je zaviesť „kapitalizmus" a všetko ostatné je druhoradé alebo to vyrieši neviditeľná ruka trhu.

Skúsenosti a svedkovia

Súhlasím s tými, ktorí sú nespokojní s vývojom Slovenska po Novembri 1989. Už dávno som napísal, že jednou z hlavných príčin je politika hrubých čiar za minulosťou. ( https://www.postoj.sk/18925/po-prilis-neznej-revolucii-nam-chyba-norimbersky-proces ) Tá okrem iného priniesla aj zhrubnutie mravov, ako povedal napríklad arcibiskup C. Vasiľ. Málokto si prizná, že časť viny má aj väčšina „obyčajných ľudí", ktorá s touto politikou súhlasila a zle využila slobodu, ktorú sme si „vyštrngali". Lebo od r. 1990 máme na rozdiel od komunistickej diktatúry slobodné voľby, a každá vláda robí to, čo chce alebo jej dovolí väčšina občanov:

Všetky moje informácie a skúsenosti z tej doby svedčia proti tejto spikleneckej teórii. Samozrejme viem, že mnohé sa odohráva v zákulisí, kam väčšina nevidí. Keď však medzi potenciálne viac informovanými stoja názory či svedectvá neznámych osôb či eštebákov proti disidentovi, ktorý za slobodu sedel v base, je jasné komu treba veriť.

Na výročnej spomienke bratislavskej Sviečkovej manifestácie sa 25. marca 2010 zúčastnil aj pražský biskup Václav Malý. Po nej sa v pastoračnom centre Quo vadis uskutočnila moderovaná diskusia s bývalým disidentom V. Malým. Nasledovný text je trochu „skultivovaný“ a po pamäti doplnený prepis mojich poznámok, ktoré som si spravil doslova na kolene počas diskusie. Uverejnil ho týždenník ZRNO 20/2010.

Václav Malý o Slovensku

- Jednu zo svojich prvých ciest na Slovensko podnikol V. Malý, keď sa dozvedel, že ešte žije člen slovenského snemu, ktorý 14. marca 1939 vyhlásil samostatný Slovenský štát – Pavol Čarnogurský, a chcel sa s ním stretnúť. Tak sa postupne zoznámil a viac krát stretol aj s J. Čarnogurským, F. Mikloškom i (vtedy) „tajným“ biskupom J. Ch. Korcom. Veľká hodnota a význam Sviečkovej manifestácie bol v tom, že „lidé se postavili rovně a byli ochotni něco obětovat“. Sám sa jej nezúčastnil, lebo komunistická „Štátna bezpečnosť“ (ŠtB) ho, tak ako niekoľko krát do roka pri podobných príležitostiach, preventívne zadržala.

Z jeho iných slov o Slovensku sa mi páčilo vyjadrenie že má rád Radošinské naivné divadlo, a keď môže vždy si rád pozrie jeho vystúpenie.

Normalizácia, 1970-89

- Na tému „normalizačného“ obdobia po okupácii Československa v auguste 1968 : „Husákův režim byl mazaný, žil se dvojí život, všichni byli rukojmí...“ „režim už nechcel získať dušu ale poslušnosť“. Nekonali sa veľké politické procesy ako v 50-tych rokoch, ale režim sa usiloval ľudí skôr skorumpovať, aby za „pokoj“ a mierne zvýšenie životnej úrovne nechali komunistický a štátny aparát robiť čo chce. „Nejhorší bylo uvést všechny do pasivity“. Ľudia chodili voliť a mlčali.... Násilné metódy, šikanovanie aj väznenie realizovala Štb voči tým, ktorí sa opovážili režim kritizovať, alebo vyvíjať nezávislé kultúrne, vzdelávacie a informačné aktivity, ako napr. Charta 77. V. Malý ocenil ako dobrý opis týchto postupov knihu M. Šimečku „Obnovenie poriadku“. Povedal, že po novembri ´89 nedobrý postoj zaujal V. Klaus tým, že naznačil, že vlastne všetci občania vtedy svojou pasivitou istým spôsobom „bojovali proti režimu“. Tak ich „vyvinil“ aby sa nemuseli dostatočne pozrieť sebe do tváre a poctivo zhodnotiť svoje postoje. (tu nemôžem nepripomenúť, že slovenská spoločnosť sa „sebe pozerá do tváre“ z tohto hľadiska ešte výrazne menej ako česká). Negatívne stránky vývoja za komunistickej vlády, od politických procesov až po všeobecný úpadok morálky vyplývali zo samej podstaty systému.

O nežnej revolúcii

- K udalostiam „nežnej revolúcie“ v novembri 1989: Po Gorbačovovej perestrojke a udalostiach v Maďarsku a východnom Nemecku sa už aj čakalo, kedy a ako sa nejaké uvoľnenie spustí aj v Československu. Brutálny zákrok proti pražskej študentskej manifestácii 17. novembra ´89 (podobne ako predtým pri bratislavskej „Sviečkovej“) však dokazuje, že politické vedenie štátu sa tak ľahko nechcelo vzdať moci. Keď to začalo, vývoj bol rýchly, situácia sa menila zo dňa na deň, nebolo možné robiť taktické plány, reagovalo sa podľa intuície.- hovorí V. Malý, ktorý bol v centre diania a v styku s „vodcami revolúcie“. Prvé základné požiadavky boli prepustenie politických väzňov a potrestanie tých, čo boli zodpovední za násilné potlačenie študentskej manifestácie.

- O predstaviteľoch mocenského aparátu, s ktorými rokovali V. Malý povedal, že si mysleli, že v KS sú gorbačovovci ktorí majú záujem o reformu. Zhŕkli sa však takí, čo nemali koncepciu, ale vycítili príležitosť, pragmatici, ktorým išlo o vlastné dobré postavenie. Ich pozitívna úloha bola v tom, že mali v rukách aparát a utlmili armádu a Štb, ktoré boli pripravené násilne zasiahnuť.

Revolucionáiri a komunisti

- S V. Havlom a ďalšími vedúcimi osobnosťami „Nežnej revolúcie“ sa poznal z predchádzajúcich disidentských aktivít, zvlášť z činnosti Charty 77, ktorej bol V. Malý aj hovorcom. S Havlom bol aj vo väzení. K úlohe jedného z „hovorcov“ revolúcie na pražských námestiach a styku s novinármi ho vyzvali slovami „ty si farár, ty vieš hovoriť“. Vtedajší vývoj a svoju úlohu v ňom považuje za božie riadenie. Po nejakom čase, keď sa situácia trochu stabilizovala a začalo sa hovoriť aj o rôznych funkciách, vrátane jeho postavenia, sa rozhodol odísť z centra politického diania. Povedal že toto pokušenie moci bolo jedným z najväčších pokušení jeho života.

- Vtedajšie rozhodnutie „revolucionárov“ využiť schopnosti bývalých komunistov pri riadení štátu a budovaní nového aparátu považuje za chybu. „Z principu je to špatné“. Ich postoje sa nezmenili ani v postoji voči Cirkvi. „U nás je obrovská korupce a politická situace zhrubla“. Ľudia sú príliš pasívni a nie je dobré, že tým „nahoře“ všetko dovolia. Mala by byť skupina angažovaných ľudí z rôznych oblastí, ktorí by sa ozvali, keď treba. Začať by sa malo na miestnej úrovni. Pochválil nevládne organizácie. Chybou je slabá koordinovanosť a spolupráca ľudí. Zvlášť keď internet umožňuje omnoho lepšiu komunikáciu.

V hodnotení ponovembrového vývoja povedal, že V. Klaus myslí v podstate marxisticky, a to v tom, že verí či hlása, že zmenou ekonomiky sa zmení spoločnosť. (moja poznámka – aj na Slovensku, zvlášť v Dzurindovej reformnej koalícii prevážil názor, že podstatné je zrealizovať ekonomickú reformu a ostatné príde potom takmer automaticky, alebo nie je také dôležité). Skutočný konzervativizmus spája mravné princípy so slobodným podnikaním.

Disident a biskup

- V. Malý, ktorý bol za komunizmu 7 mesiacov vo väzení, sa v súčasnosti popri biskupskej službe angažuje v oblasti ľudských práv. Povedal, že vtedy aj nám pomohol tlak na komunistickú vládu zo strany nevládnych organizácii a aktivity jednotlivcov solidárnych s nami. Ako súkromná osoba cestuje do krajín, kde sú porušované ľudské práva rôznych skupín obyvateľov, ako napr. Kuba, Čína, Irán, Bielorusko. Stretáva sa tam s kresťanmi, rodinami politických väzňov. Má „úžasné zážitky se statečnými“. V Iráne sú skvelí ľudia s vysokou kultúrou, ale neblahý režim. V Číne pri ekonomickom rozvoji veľké ničenie životného prostredia, a prenasledovanie kritikov režimu. Stretol sa aj s predstaviteľmi moslimov a budhistov. Na otázku diskutujúceho aké má pri tom postavenie taká osobnosť ako on, odpovedal „Václav Malý není osobnost, ale obyčejný biskupíček“. Povedal, že pri takýchto stykoch s diskriminovanými riskuje v týchto krajinách každý, a sám by sa po predchádzajúcich skúsenostiach už nerád dostal do väzenia. To, že je biskupom uľahčuje jeho činnosť iba tým, že je pravdepodobné, že keby ho takýto režim uväznil, vo svete by to vyvolalo silnejšiu odozvu ako keď zavrú „obyčajného“ človeka.

O viere a Cirkvi

- Otázka poslucháča o „odkresťančovaní v Česku“ zaviedla diskusiu aj na tému konvertitov, a pastorácie v súčasnej spoločnosti. V spoločnosti je hlad po duchovných hodnotách, ale chýba poučenosť a ochota viazať sa. Názory, že medzi rôznymi náboženskými a filozofickými smermi niet podstatných rozdielov a možno si z nich podľa chuti vyberať a meniť ich, sú falošnou toleranciou. Zakotvenie nie je fanatizmus. Časť ľudí hľadá, a aj v Česku sú aj konvertiti. S konvertitmi je ale niekedy problém, že ustrnú v predstavách a predstavujú si Cirkev idealizovanú. Keď vidia realitu skutočných ľudí v cirkvi, majú z toho problém. Niekedy im chýba starostlivosť a sprevádzanie na ich duchovnej ceste. Budúcnosť má cirkev vzdelaných, ktorí vedia, prečo veria. Dôležité sú malé skupiny a skúsenosť s Bohom. Je potrebné nezačať hneď poučovať, a uniesť hľadanie.

Rozhovor s biskupom Václavom Malým

Po stretnutí v Quo vadis. som v krátkom rozhovore oslovil V. Malého aj s prosbou či môže odpovedať na niekoľko otázok pre Zrno. Dohodli sme sa, že mu internetom pošlem otázky. Po týždni som dostal nasledovné odpovede:

- O udalostiach okolo 17. novembra 1989 už bolo zverejnených mnoho informácií, aj Vás sa už na to iste často pýtali. Preto k nim len jednu otázku: čo si ako priamy účastník udalostí z centra diania myslíte o tézach, že „Nežnú revolúciu“ pripravilo nejaké reformné krídlo Komunistickej strany či ŠtB?

- Něžná revoluce nebyla nikým naplánována. K listopadovým událostem došlo díky souhře vnitropolitických a mezinárodněpolitických událostí. Ke změnám došlo v Polsku, SSSR a Maďarsku. I v tehdejším Československu začalo stále více lidí zvedat hlavy.

- Po páde totalitného komunistického režimu niektorí komunisti sa naďalej priamo hlásia ku KS, a v Česku sú pod týmto názvom aj v parlamente. Iní využili a zneužili svoje možnosti a štruktúry na získanie obrovských majetkov a dnes sú z nich „kapitalisti“, ďalší sa hlásia k liberálom, iní za modernú sociálnu demokraciu. Vo viacerých postkomunistických krajinách sa niektorí zmenili na nacionalistov.

Myslíte že z hľadiska negatívneho vplyvu na vývoj spoločnosti je medzi nimi rozdiel? Ak ano, tak aký?

- Mnohem nebezpečnější byli a jsou bývalí komunisté, kteří po listopadu vycítili příležitost, jak využít nový systém ke svému obohacení. Ovládli ekonomickou sféru a rozkradli, co se dalo. Současní členové komunistické strany jsou viditelní a čitelní, i když vůbec nelze o nich tvrdit, že jsou bezúhonní.

- Je z hľadiska zdravého rozumu, kresťanskej morálky a učenia Katolíckej Cirkvi dobré, aby kresťania v súčasnosti vo voľbách alebo ináč podporovali (bývalých) komunistov?

- Ne.

- Čo považujete za najväčšiu chybu či omyl civilnej spoločnosti a Cirkvi za uplynulých 20 slobodných rokov? (myslím u nás, v Československu, prípadne Česku a postkomunisickej časti Európy)

- Dosud v ČR není rozvinuta občanská společnost. Bohužel nedošlo k potrestání těch, kteří se průkazně v době komunismu dopustili trestných činů proti lidskosti. Chyběl právní rámec překotné ekonomické transformace. To podlomilo právní vědomí celé společnosti. My v církvi jsme podlehli iluzi /alespoň v ČR/, že v duchovním porevolučním vakuu se naši váhající a na krátkou dobu euforičtí souputníci přimknou ke křesťanství. Dosud se těžko vyrovnáváme s pluralitou duchovních nabídek, mezi nimiž je evangelium hledajícími vnímáno jako jedna z možností.

- Čo je najväčším úspechom, hodnotou či pokrokom po 17. novembri 1989?

- Demokratický systém, i když v mnohém ohledu kulhající a velmi nedokonalý.

- Aké sú podľa Vás hlavné úlohy katolíckeho časopisu pre širšiu čitateľskú obec?

- Povzbuzovat ve víře. Zároveň dobře informovat o dění ve světové církvi, abychom nebyli zahleděni jen sami do sebe. Stavět se čelem k otázkám, na něž není odpověď snadná - otázky bioetické i nové poznatky vědy ap.

- Má sa takýto týždenník venovať aj „civilným“ spoločensko-politickým alebo kontroverzným „cirkevným“ témam? Je lepšie keď sa im vyhýba, alebo keď uverejní diskusiu aj za cenu, že sa tam občas objaví aj názor kritický či taký, ktorý v niečom nesúhlasí s učením cirkvi? Keď sa to stane mal by kňaz zrušť predávanie takého časopisu v kostole, alebo uverejniť kvalifikovanú odpoveď?

- Není dobré, aby byly předem vylučovány kritické názory. Nesmí však být vyjádřovány s úmyslem zlehčovat tradici a učení církve. Dávat vždy přednost kvalifikované odpovědi před povrchním odsouzením.

- Aké sú v našich končinách hlavné úlohy Cirkvi, ako by mala vyzerať spolupráca duchovných a laikov?

- Všichni pokřtění tvoříme Boží lid - laici i kněží, biskupové. Každý dostal nějaký duchovní dar, který by měl rozvíjet a přispívat k věrohodnému svědectví celé církve. Je třeba brát vážně všeobecné kněžství všech pokřtěných. Posláním kněze resp. biskupa je objevovat, podporovat a dát prostor těmto obdarováním.

- Čo bolo pre Vás od biskupskej vysviacky najväčším sklamaním, ťažkosťou alebo námahou, čo najlepším prekvapením alebo radosťou?

- Trápí mne nedostatek mladých mužů, kteří by měli odvahu kráčet cestou ke kněžství. Radostí jsou pro mne neformální, otevřená a velmi srdečná setkání ve farnostech bez jakékoli pompy a zbytečných obřadností.

Ďakujem za Váš čas o odpovede.

Pavol Martinický

ZRNO 20/2010

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo