Hieronymus Bosch - heretik, či konzervatívny umelec?

Hieronymus Bosch - heretik, či konzervatívny umelec?

V jeden aprílový víkend tohto roku som zavítal do Najjasnejšej republiky benátskej, priamo do jej srdca. V apartmánoch dóžovho paláca v nádherných Benátkach sa totiž konala výstava diel jedného z najfascinujúcejších maliarov a umelcov vôbec, a tak som nemohol neprísť si nie len vychutnať prostredie, ale aj popremýšľať. Tu je pár mojich laických myšlienok k jeho odkazu.

Obrazy Hieronyma Boscha sú dnes aktuálne rovnako ako pred 500 rokmi, ak nie aktuálnejšie. Prečo? V prvom rade treba poznamenať jednu dôležitú vec. Je ňou relatívne populárne deformovanie či pri najmenšom zjednodušovanie histórie, kedy je Bosch jednoducho označovaný za heretika, ezoterika alebo užívateľa drog, a následne sú v tomto svetle vnímané aj všetky jeho diela. Kto však podrobne skúma obdobie, v ktorom žil, jeho život samotný (nakoľko nám to je dovolené, keďže o ňom vieme veľmi málo) a diela (iste, tu je priestor na subjektívnu interpretáciu, ja sa opieram najmä o výklad niekoľkých kritikov a akademikov, ktorí výkladu umeleckých diel v ich historickom kontexte zasvätili život), by myslím mal dôjsť k záveru, že Bosch bol najpravdepodobnejšie konzervatívnym a presvedčeným katolíkom, a hlavne brilantným znalcom Biblie (veľký počet hrôzostrašných "príšer" zobrazených v jeho dielach má pôvod v Zjavení apoštola Jána na ostrove Patmos, Bosch preberá niektoré Jánove opisy). Ťažko vyložiť jeho životné dielo v niekoľkých riadkoch, a iste taká úloha neprináleží mne – človeku, ktorý si umenie vie vychutnať a nechať sa ním inšpirovať, ale nie je človekom dostatočne akademicky ani empiricky vzdelaným v tejto oblasti – ponúknem však pár svojich úvah.

Ako som spomenul, Bosch bol katolíkom a to v dobe, kedy Cirkev gniavili rôzne spory - často svetského a mocenského charakteru, ktoré zaiste pokrivovali a dodnes pokrivujú a zatieňujú podľa mojej mienky to pravé, jediné a podstatné učenie a dielo Cirkvi. Napokon, Bosch zomrel rok pred tým, než Luther pribil na dvere katedrály vo Wittenbergu svojich 95 reformátorských téz. V kontexte takej doby by sme teda mohli Boscha z určitého pohľadu označiť za elitára (keďže do popredia staval hriech a zvrátenosť spoločnosti a naznačoval, že tých, ktorí patria medzi ozajstnú ľudskú elitu a ktorí budú nakoniec aj spasení, je veľmi málo) a moralistu (keďže obrazmi nie len upozorňoval na dôsledky nerestí a zlého konania, ale sa snažil aj naznačiť čo bude výsledkom dobrého, cnostného života), teda minimálne niekoho, kto sa prostredníctvom svojich diel pokúšal prihovoriť vtedajším ľuďom. Ak budete ďalej pokračovať v nemravnom konaní a nerestiach, v pokrytectve a náruživostiach, ak sa budete naďalej poddávať lákavým chúťkam - budete večne zatratení. Svoje peklo (na rozdiel od raja zvyčajne plné) Bosch nevykresľoval len ako miesto, kde sa človek „škvarí“ v nemilosrdnom ohni, ale skôr ako miesto, kde dochádza k večnému psychologickému trýzneniu, ktoré je azda oveľa krutejšie ako to fyzické. Takúto teóriu podporujú detailné štúdiá jeho diel (napríklad toho azda najznámejšieho, nazvaného „The Garden of Earthly Delights“ (Záhrada pozemských rozkoší) - podotýkam, Bosch žiadne zo svojich diel nepomenoval) kritikom umenia Brianom Sewellom, spisovateľom Nicholasom Baumom či ďalšími.

Prečo je to teda dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým? Myslím si, že odpoveď na to sa núka pri pozorovaní najčastejšej povahy moderných interpretácií jeho diel. Ide o zaujímavý, (pre mňa málo prekvapivý) trend vykladať napríklad spomínané dielo „The Garden of Earthly Delights“ ako úplne jednoznačne heretické dielo z dôb vrcholnej Renesancie. Bosch je vnímaný ako kritik mravnej, a vôbec akejkoľvek „zviazanosti“ (hlásanej Cirkvou), najmä však pokrytectva (najmä Cirkvi ako inštitúcie a v tej dobe, v čom sa s týmto výkladom stotožňujem), ktorý obrazom nastoľuje „nový svet“, kde sa človek smie oddávať každej svojej túžbe a všakovakým chúťkam a je to všetko vnímané ako prirodzené - je teda vnímaný ako hrdina, "bojovník za slobodu" a "ľudskú prirodzenosť". Pre detail (ktorých je veľa) pripomeniem: nenechajme sa zmiasť napríklad nahotou, keďže tá má symbolizovať človeka v jeho najčistšej podobe, bez pokrytectva a pretvárky, teda takého, aký bude v deň posledného súdu. V tomto naratíve je však najmä akosi prehliadaná tretia časť triptychu, v ktorej človek za napĺňanie týchto bezhraničných, nekonečne individualistických a relativistických túžob a chúťok trpí – a s ním aj celý svet, teda planéta (na to napr. poukazoval vo svojom dokumente „Before The Flood“ Leonardo di Caprio, ktorý sa na môj vkus vo vzťahu k obrazu až príliš venuje samotnej realite klímatickej zmeny na planéte a naopak mi chýba stavba mostu medzi konkrétnym znečisťovaním a skazou a konkrétnymi ľudskými neresťami, hulvátstvom, egoizmom a posadnutosťou matériou, ktoré významne napomáhajú niektorým väčším či menším ekologickým katastrofám - ako napríklad v prípade kľčovania pralesov v Indonézií za účelom zisku pôdy na výrobu palmového oleja a pod.). 

Ja svojím laickým okom nedokážem vnímať Boscha inak ako velikána umenia. Majstrovsky totiž dokázal stvárniť niečo, čo človeka gniavi celé veky – podľahnúť pokušeniam (nie len morálnym, alebo „náboženským“, ale aj intelektuálnym – napr. polarizovanému zmýšľaniu, agresívnemu, či bezcharakternému radikalizmu atď.), ktoré vyzerajú na povrchu vábivo, ALEBO vytrvať v boji, dokončiť beh náročným a poctivým spoznávaním, bádaním a nazeraním, učením, premýšľaním, spájaním a nakoniec konaním, a pritom zostávať esenciálne človekom so všetkými svojimi chybami, ale aj snahou a túžbou byť stále lepším, odopierať si, vedieť sa obetovať, bojovať, milovať cnosti a nenávidieť neresti a hriech? Nemať za bôžika matériu, a snažiť sa vzdorovať idiotizácií verejného priestoru, ktorá je dnes azda najsilnejším kultúrnym aj politickým trendom. To, že je to ťažšie, než nezodpovedne vyhľadávať všetky slasti a napĺňať každú chúťku, je prirodzené. Bosch nám  iba ukazuje, kam nekonečné oddávanie sa chúťkam povedie. Dalo by sa tiež povedať, že Bosch implicitne kladie otázku: čo znamená byť dobrým, cnostným človekom? A čo vlastne znamená byť človekom?

Ja si v tomto momento k tomu dovolím pripojiť ešte jednu otázku: keď sa pozeráme na polarizáciu spoločnosti dnes, nemali by sme sa najviac zasústrediť na vzdelávanie a výchovu, ktoré (ako to krásne opísal Stanley Greenspan vo svojej knihe "Growth of the Mind") ako jediné majú moc odomykať ľudský potenciál a naučiť človeka reflektívnemu, komplexnému, a nie len polarizovanému, iba na konanie orientovanému mysleniu? Radikalizmus ani terorizmus sa nedajú zmierniť zbraňou, ani vyhrážaním, ale kvalitným vzdelávaním a odomykaním  ľudského potenciálu a talentu, ktoré vyústia do konkrétnych schnopností jednotlivcov. A ak chceme demokraciu, v ktorej ľudia na systéme participujú, mali by sme dbať na to, aby ich čo najviac bolo kvalitne vzdelaných. KVALITNE, to znamená klásť vysoké nároky a vytvoriť normy a naratívy, ktoré podporia kvalitu, nie len kvantitu. Ja vidím zmysel a budúcnosť v komunitách, ktoré budú úzko zomknuté a budú poctivo dbať na reálne vzdelávanie a rozvoj, nie len na tlač diplomov - ale o tom možno inokedy.

Späť k Boschovi. Tento maliar pre mňa celkom dystopicky zobrazuje akési novodobé „jablko“, ktoré nám je podávané – naplň všetky svoje chúťky, nemaj hraníc, všetko je individuálne, subjektívne, všetko musí byť pohodlné, jednoduché a neobmedzené. Nemaj ozajstnú úctu k sebe, k blížnemu, ani k nepriateľovi (toho, pravda, buď nesmieš mať vôbec, alebo ho nesmieš vôbec rešpektovať a argumentovať s ním - ak sa racionálne argumentovať dá). Dokonca ju nemaj ani k prírode, buď „plastový“, kupuj palmový olej a o nič sa nestaraj. Nebádaj do hĺbky, nezamýšľaj sa nad povahou vecí. Nereflektuj, polarizuj, iba konaj. A nemaj ani ozaj vlastný názor, kritický k opozícií, ale (a to najmä!) aj k „vlastným“. Neuznaj svoju chybu, nepouč sa a nezdokonaľuj.

Zabúdame na svoj vzťah k Bohu, na spytovanie svedomia, a na miesto osobnostného rozvoja do hĺbky si všetko nejak ospravedlňujeme a relativizujeme - podľa Boscha niet istejšej cesty do pekla. A ešte predtým než ta odídeme, možno stihneme zničiť aj vlastnú Zem –  tak to Bosch zobrazuje v nie jednom zo svojich diel. A posledná vec – to peklo. Malo by sa o ňom asi častejšie hovoriť (pozor, nie ním  iba strašiť ako kedysi), pretože dnes sa naň nemyslí, a samotná existencia zla sa relativizuje, či dokonca úplne spochybňuje. Ako keby to bol čas, alebo ako keby človek nedostal slobodnú vôľu, či bol azda dokonalým stvorením, schopným pochopiť v plnosti a konať vždy len dobro. Je však nezodpovedné a alibistické tvrdiť, že zlo neexistuje. Existuje. A človek dostal ako nedokonalá bytosť slobodnú vôľu, aby si vyberal medzi dobrom a oným zlom. Ako ich rozpoznať? To je, prirodzene, často to úplne najťažšie. Našťastie okrem slobodnej vôle dostal človek aj rozum, vedomie a svedomie (emocionálny kontext), ktoré mu neslúžia len na spoznávanie a udržovanie vzťahu so sebou samým, s druhými bytosťami a so svojím Stvoriteľom, ale práve aj na rozoznávanie povahy vecí. Musí ich však vedieť a chcieť využívať. Dnes sa hromadne chodí do posilňovní, aby mali chlapci veľké bicepsy, dievčatá pevné zadky (možno v dnešnej dobe už aj naopak...). Aby to však nakoniec nebolo na úkor cvičenia iných „svalov“, ktoré rovnako ako biceps či zadok strácajú svoju silu, tvar, a výkon, keď sa nepoužívajú. Investujme do výchovy vzdelania. Vráti sa nám to omnoho viac násobne, ako kadejaký bitcoin.

 

 

 

titulný obrázok: The New York Times

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo