Darovala svoje dieťa

Darovala svoje dieťa

– Aspoň jedného, Pane – modlila sa denne, – aspoň jediného syna. S týmto želaním prišla ku mne. Veľmi som sa nad toto jej žiadosťou potešil. Veď ako často v Európe počujeme: „Daj mi, Pane, ešte šieste dieťa!“? Naopak, koľko odporného sebectva vychádza zo starého kontinentu voči Pánovi aj v tejto oblasti. Koľko bohatstva doma máme (napríklad v porovnaní s týmito biednymi ľuďmi v Ázii a to ešte neberieme Afriku) a aj koľko výhovoriek: „Teraz nie, Pane. Ešte musíme stihnúť to a ešte ono. Vzdelanie. Kariéra. Deti by nám prekážali.“ A vieme si to zariadiť. Po tridsiatke, tridsaťpäťke počuť: „Už môžeš, Pane. Ale len jedno, nanajvýš dve! Teraz sme pripravení.“ Boh však už nie je.

Bol pokojný večer. Končil som svoju službu v Pakistane a srdce som mal naplnené radosťou. Naplánované misijné výjazdy k bratom kresťanom na vidiek sme už absolvovali. Cítil som, že všetko, čo Pán odo mňa chcel, bolo dokonané. V mysli som si premietal včerajšiu oslavu svojich narodenín v kruhu týchto skromných a pohostinných ľudí. Nespomínal som im výročie, ale nejako sa dozvedeli, že na konci februára dovŕšim štyridsaťšesť rokov. Jednoduchá oslava s tortou, ktorú pre mňa pripravili, bola od nich veľmi milá. Dokonca ma obdarovali vlastnoručne urobenými vecami a nezabudli ani na manželku a naše deti.

Sedel som vo svojej izbe, keď za mnou prišla sestra domácej.

„Je mi to tak ľúto,“ prekladali mi, „môj brat nemôže mať deti. Sú už tak dlho manželmi, ale sú bezdetní.“

Rubína bola žena, ktorá už všeličo prežila. Nebola „v živote nováčikom“. Zažila od neho pohladenia i kopance. Stála nohami pevne na zemi, nelietala v oblakoch. Ako iné ženy v Oriente, pomáhala manželovi, starala sa o domácnosť, vychovávala svojich päť detí, modlila sa za rodinu. Tu ženy „nechodia do práce“ a nebudujú si svoju kariéru. Bola kresťanka a život prežívala ako vďačnosť voči Bohu na svojom mieste.

Pozoroval som jej život i život ostatných žien a dievčat. Či nie sú sklamané, frustrované, či nemajú pocit, že žijú prázdny život, keď sa nemôžu „realizovať“ v práci a spoločnosti ako muži. Nič také som tu nezistil. Ich svet tvorili deti, manžel, rodina, príbuzní, Boh. Žili s otvoreným a načúvajúcim srdcom, či niekto niečo nepotrebuje. Kde by som mohla pomôcť? Stretávali sa napríklad pri príprave jedla svojim blízkym; videl som takto tri sestry v pokojnom rozhovore a hlboko to na mňa zapôsobilo.

V ten posledný večer pred odletom ma požiadala o modlitbu. Rubína mala totiž päť dcér a dlho vo svojom srdci skrývala túžbu po synovi.

– Aspoň jedného, Pane – modlila sa denne, – aspoň jediného syna.

S týmto želaním prišla ku mne. Veľmi som sa nad toto jej žiadosťou potešil. Veď ako často v Európe počujeme: „Daj mi, Pane, ešte šieste dieťa!“? Naopak, koľko odporného sebectva vychádza zo starého kontinentu voči Pánovi aj v tejto oblasti. Koľko bohatstva doma máme (napríklad v porovnaní s týmito biednymi ľuďmi v Ázii a to ešte neberieme Afriku) a aj koľko výhovoriek: „Teraz nie, Pane. Ešte musíme stihnúť to a ešte ono. Vzdelanie. Kariéra. Deti by nám prekážali.“ A vieme si to zariadiť. Po tridsiatke, tridsaťpäťke počuť: „Už môžeš, Pane. Ale len jedno, nanajvýš dve! Teraz sme pripravení.“ Boh však už nie je.

Koľko krát som niečo podobné zachytil medzi neveriacimi, ale čo ma vždy šokuje, že to počujem aj od mnohých kresťanských párov doma, ktorí si vytvorili svoju teológiu manželstva. Deti už neberú ako najväčšie požehnanie pre seba. Sú ratolesti chorobou, ktorej sa treba brániť? Tie nahradil konzum, služba sebe. Škoda. Náš Boh je Bohom života, ale nie je náš sluha.

Tak som ju požiadal, aby zavrela oči a sústredila sa na Pána.

„Ježiš, chválim ťa, že si ma sem priviedol a že som sa tu stretol s touto sestrou a že sa teraz môžem za ňu prihovárať. Naplň jej šľachetnú túžbu,“ vrúcne som sa modlil a žehnal jej. „Ty vidíš, aká je Rubína otvorená voči životu. Deti berie ako požehnanie a nie ako príťaž. Ako naplnenie svojho poslania matky. Poslania na tejto zemi. Ty si Pánom života. Buď k nej milosrdný a dotkni sa jej lona. Ty si Boh života, z ktorého život pramení a do ktorého ústi. Ty, ktorý dávaš plodivú silu manželom, lebo si povedal „Ploďte sa a množte a naplňte [moju] zem!“ (Gn 1:28), a tvoríš duše, ukáž jej svoje milosrdenstvo. Ona bude dobrou matkou svojmu synovi.“ Obrátil som sa v dôvere aj na Matku Cirkvi. „O príhovor prosím aj teba, Kráľovná neba, aby si u svojho Dieťaťa vyprosila dar syna. Tebe Ježiš nič neodmietne. Prihovor sa za túto tvoju služobnicu, ktorá s túžbou očakáva odpoveď Neba.“

Po modlitbe sme ešte zostali v rozhovore, do miestnosti sa natrúsili aj iní ľudia. Ona sedela počas príhovoru na stoličke, ja na posteli, lebo viac priestoru (napríklad pre stôl) tam jednoducho nebolo. Príbytky kresťanov sú tu veľmi malé. Ani neviem ako, dostali sme sa k jej bratovi. Cez jej tvár preletel tieň smútku.

„Ženil sa pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Je mi ich ľúto.“

„Áno?“ zaujímal som sa. „Čo sa stalo?“

„S manželkou nemajú deti. Sú dvadsaťdva rokov spolu a... žiadne dieťa.“

„To mi je ľúto.“

„Aj ich to veľmi trápi. A tak som si povedala...“ hovorila o tom ako o tej najobyčajnejšej veci. „Keď som videla ich smútok... Po dlhšom zvažovaní a modlitbách som sa rozhodla darovať bratovi dieťa.“

Obr. V oranžovej knihe "kompletná správa" z misijnej cesty: ako žijú kresťania v moslimskom štáte?

„Prosím?“ overoval som, či som dobre počul. „Ty si sa rozhodla dať tomu neplodnému manželskému páru jednu zo svojich dcér? Vzdala si sa ho a obetovala ho im?“

„Áno,“ prekladali mi ďalej z jazyka pandžábí, po anglicky nevedela, „bolo mi ich tak ľúto... že oni nemajú žiadne dieťa a ja mám päť dcér.“

Priznám, vyrazila mi dych. Hneď som si predstavil, čo by som ja robil, keby ma Boh postavil pred takúto vec. A ktoré z našich piatich detí by som im dal? Vyznávam, že som si to vlastne ani nedokázal predstaviť, nieto ešte uskutočniť.

Neuveriteľný skutok lásky – darovať svoje dieťa bratovi. Bol som dojatý. Nenachádzal som slov.

Ale presne toto urobil Boh Otec! Daroval svoje Dieťa svetu – aby ho obetoval. Vzdal sa ho. Dal ho nám. Zriekol sa Miláčika, aby sme mali život, a to z lásky k ľuďom, svojim stvoreniam. A čo sme my s ním urobili?! Potupili, ukrižovali. A on to vedel, že ho tak prijmeme! A predsa svoj Dar ľudskej rodine nezrušil, neodvolal, nerozmyslel si to. Aká láska! Aký oheň! Aká obeta! Aká dokonalosť Rodiča!

Bolo mu nás ľúto (ako Rubíne stav rodiny jej brata), vedel sa Syna vzdať, aby sme my neboli neplodní. Bolo mu tak smutno, že nemáme život, nemáme plody života, nemáme nič! Nevedeli sme milovať, tak si Otec hovoril: „On ich to naučí.“

Naučil nás to už? Už sme sa to od neho naučili?

Človek, naučil si sa už najdôležitejšiu vec?

Naučil si sa už milovať? Alebo stále ideš po ceste nenávisti?

Kto sa naučil milovať, už vie všetko.

Rubína to dokázala. Myslím, že aj svojím obdivuhodným činom pritiahne Ježišovu milosť, aby jej splnil túžbu jej srdca. Aj tá je šľachetná. Chce byť šiestykrát matkou. Som o tom presvedčený. Tak ja poznám svojho Pána.

Chcel som jej niečo venovať. Všetky darčeky od kresťanov z Európy boli však rozdelené. Ale dozvedel som sa, že má ťažkosti dostať sa v nedeľu na bohoslužby a veľmi túži po Eucharistii. Totiž tu žena sama nemôže chodiť – a, povedzme si pravdu, je to aj nebezpečné (pred misijnou cestou a najmä po nej som čítal o mnohých útokov moslimov na kresťanské dievčatá a ženy). Manžela mala vlažného, takého poloneveriaceho. Tak som oslovil jej otca, ktorý bol na odpočinku (dôchodky tu nemajú), aby sa jej ujal on. Stál tam vtedy pri nás. (Zaujímavé, on aj najviac plakal, keď jeho dcéra prichádzala o dieťa.)

Vyslovene som si od neho vyžiadal sľub, že ju v Deň Pána a inokedy bude osobne vodiť a odprevádzať do chrámu (v moslimskej krajine to s tými kostolmi nie je také ľahké ako u nás; na vidieku nemajú ani kňazov, takže majú len bohoslužbu Slova, chýba bohoslužba obety). A jeho tam Pán volá tiež, aby sa mu poklonil. Prisľúbil to.

Vďaka ti, Ježiš! Nech je tvoje sväté Meno oslávené aj tu, v Pakistane, ako všade na zemi!

Pociťujeme hlbokú vďačnosť voči Otcovi za čin záchrany, ktorý dokázal urobiť? Vzdal sa svojho Syna, aby ho daroval ľudskej rodine. Teraz sa blížia Vianoce. Dokážme si to oceniť? Ako veľmi? Vieme, koľko to Otca stálo? A  keď sa musel pozerať, čo s jeho Dieťaťom robíme? To ho neumučili „tí Židia vtedy tam“, to ho trýznime my svojimi hriechmi. Ale pre Otca je ešte jedna smutnejšia vec. Pýtate sa aká? Musí sa pozerať nato, že jeho čin nesmiernej lásky bol pre mnohých zbytočný.

P.S. Kto by sa chcel pozrieť do tváre Rubíny, môže tak urobiť na str. 262 v práve vyjdúcej knihe "Život kresťana u moslimov v Ázii" (ver.sk, martinus.sk).

Štefan Patrik Kováč, ThLic

((Prosím o zdieľanie, priatelia.))

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo