O čom boli Lutherove tézy

O čom boli Lutherove tézy

Výročie „500.rokov od hlúpeho nedorozumenia“, viď článok Michala Šveca v denníku Postoj, ma donútili bližšie sa pozrieť na 95 Lutherových téz, ktorými sa datuje začiatok reformácie. Bol som prekvapený tým, čo tieto tézy, navzdory môjmu očakávaniu obsahujú, resp. neobsahujú.

  Poznajúc aspoň základné rozdiely medzi katolíckym a evanjelickým náboženstvom som očakával, že v tézach nájdem aspoň základné ideové myšlienky, na ktorých je dnes postavené učenie ECAV. Nielenže som ich v tézach nenašiel, naopak, znenie téz svedčí naozaj skôr o tom, že išlo o hlúpe nepochopenie z oboch strán, dôsledky ktorého pretrvávajú dodnes. Nepochopenie a neochota vnímať argumenty z oboch strán zrejme neskôr viedli Luthera k odklonu od učenia katolíckej viery a formovaniu nového náboženstva. Aj keď na plné chápanie významu Lutherových téz by bolo potrebné detailnejšie poznať dejinné a náboženské súvislosti začiatku 16.storočia, jazykové vyjadrovacie odlišnosti tej doby a možno aj iné Lutherove diela, ktorými by sa dalo aspoň trochu spoznať jeho osobu a zmýšľanie, predsa si dovolím pár laických poznámok k niektorým tézam, ako sa javia mne. Samozrejme bez nároku, že sa v mojom chápaní nemôžem mýliť a že tézy mohli byť myslené inak. Budem naopak rád, ak ma v diskusii niekto poopraví, či doplní. Posúďte sami...

1. Keď náš Pán a Majster hovorí: "Pokánie čiňte" atď., tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.

2. A takéto slovo nemožno chápať z hľadiska sviatosti pokánia, to jest ako spoveď a zadosťučinenie udeľované kňazským úradom.

3. Nerozumel tým ani vnútorné pokánie; veď vnútorné pokánie nie je nanič, nie je nijakým pokáním, ak nepôsobí navonok všelijaké umŕtvovanie tela.

4. Preto Boží trest trvá, kým človek má v nenávisti sám seba, to je pravé vnútorné pokánie, totiž až po prechod ztohto do večného života.

Pozn.: Luther chápe pokánie ako celoživotný údel človeka, veriaci nemá chápať pokánie výlučne ako občasnú spoveď (sviatosť pokánia). Pokánie sa podľa neho musí odrážať aj navonok, rôznymi formami umŕtvovania tela. Vnútorne má človek sám seba “mať v nenávisti” ako postoj pravého pokánia voči Božiemu trestu. Na týchto tézach sa odzrkadľuje asketický prístup k pokániu Luthera ako pôvodne augustiniánskeho mnícha.

 

5. Pápež nechce ani nemôže nijaké iné tresty odpustiť než tie, ktoré uložil zo svojej vôle alebo podľa cirkevných ustanovení.

Pozn.: Pápež sám za seba vo svojom mene nemôže odpušťať tresty (za hriechy), lebo je človek… Luther podľa mňa nemá celkom jasno v tom, čo je odpustenie viny (hriechov), a čo sú odpustky, čo môže robiť ako osoba (testy cirkevné) a čo robí v mene Boha ako jeho prostredník. Súdim tak podľa niektorých téz, ktoré sa mi zdajú nejasné až protirečivé. Treba ale povedať, že v tom nemali jasno zrejme ani niektorí predstavitelia rkc, čo vyplýva z niektorých Lutherových téz.

 

6. Pápež nemôže nijakú vinu za hriech inak odpustiť, len tak, keď vyhlási a potvrdí, že Boh ju odpustil; alebo keď to činí v prípadoch, ktoré si vyhradil pre seba, a v tých, ak nimi človek pohrdne, vina ostáva nezrušená a neodpustená.

Pozn. Pápež v Božom mene môže (podľa Luthera) odpustiť vinu za hriech za určitých okolností, vina zostáva, ak tým človek pohrdne. Tu nie je jasné, či má na mysli odpustky, alebo spoveď, pri ktorej Boh skrze kňazov odpúšťa hriechy.

 

7. Boh nikomu neodpúšťa vinu, koho by súčasne celkom nepokoril a nepodriadil kňazovi ako svojmu

zástupcovi.

Pozn.: Odpustenie viny má vraj byť podľa Luthera spojené s úplným pokorením hriešnika, s úplnou podriadenosťou kňazovi.

 

8. Cirkevné ustanovenia, ako sa treba spovedať a kajať, sú uložené iba živým a nič sa podľa nich nesmie ukladať umierajúcim.

Skutky pokánia, resp. vykonanie zadosťučinenia po spovedi sa nemajú ukladať umierajúcim. Vtedajšia prax bola ukladanie rôznych skutkov pokánia ako vykonanie púte na sväté miesta a pod., ktoré umierajúci nemohli vykonať, čím sa zadosťučinenie za odpustenie vín za hriechy “odkladalo” pre očistec, viď téza 10

9. Je teda dobrodením Ducha Svätého v pápežovi, keď on všade v svojich nariadeniach vyníma prípad smrti a najvyššej biedy.

Pozn: Chváli pápeža za nariadenia, ktoré sú v súlade s jeho tézou č.8?

 

10. Kňazi konajú nerozumne a zle, keď umierajúcim ľuďom zadržujú cirkevné pokánie až pre očistec, aby až tam učinili zadosť.

11. Táto burina, že cirkevné pokánie alebo zadosťučinenie menia na tresty očistca, bola zasiata, zatiaľ čo biskupi spali.

Poz.. 10-11 Ide o kritiku niektorých biskupov za upieranie možnosti úplného vykonania zadosťučinenia po spovedi pre umierajúcich.

 

12. Kedysi za "kanonické tresty", to jest pokánie a zadosťučinenie za spáchané hriechy ukladali nie po, ale pred rozhrešením, aby sa skúmalo, či je ľútosť opravdivá.

Pozn.: Odpustenie hriechov je vždy podmienené opravdivou ľútosťou za spáchané hriechy. Luther sa obáva, aby sa rozhrešenie neudeľovalo bez skutočnej ľútosti, čoho dôkazom mali byť viditeľné pokánie a skutky zadosťučinenia.

 

13. Umierajúci už za všetko pykajú svojou smrťou a už odumreli trestom cirkevných zákonov, a tak právom sú od nich oslobodení.

Pozn.: umierajúci sú oslobodení od prípadných cirkevných trestov, smrť ich neoslobodzuje od neodpustených trestov za ich hriechy.

 

14. Nedokonalá pobožnosť alebo nedokonalá láska umierajúceho nutne prináša so sebou veľké obavy, áno, o čo je ľáska menšia, o to je väčší strach.

15. Tento strach a hrôza samy osebe - nehovoriac o iných veciach - stačia na to, aby dali pocítiť biedu a súženie očistca, pretože sa približujú úzkostiam a zúfalstvu.

Pozn.: Tézy 14-15 sú Lutherovou úvahou o nutnom zúfalstve človeka pred smrťou, ktorý, vedomý si svojej “nedokonalosti v láske” prežíva obavy a duchovné utrpenie pred očistcom.

 

16. Peklo, očistec a nebo sa asi tak líšia od seba, ako úplné zúfalstvo, temer zúfalstvo a istota spasenia.

17. Ako sa zdá, duše v očistci potrebujú, aby sa strach a hrôza umenšili, ale súčasne, aby pri nich rástla a zveľaďovala sa láska.

Pozn.: Luther učenie očistci pôvodne neodmietal…

18. Zdá sa však, že nemožno dokázať ani rozumnými dôvodmi ani Písmom, že by sa duše v očistci nenachádzali v stave zásluh alebo pribúdania lásky.

19. Zdá sa, že ani to sa nedá dokázať, že by duše v očistci, aj keď nie všetky, si boli isté svojou blaženosťou a bez obáv o ňu, hoci my v tom istotu máme.

Pozn.: Nie je jasné s kým Luther v tézach 18-19 polemizuje. Tvrdenia, že:” duše v očistci sa nenachádzajú v stave zásluh a pribúdania zásluh a tiež” duše v očistci (nie všetky) sú isté svojou blaženosťou, bez obáv o ňu” sú špekuláciami a Cirkev to takto nikdy neučila.

 

20. Preto slovami: "Úplné odpustenie všetkých trestov" nemyslí pápež, že sa vôbec všetky tresty odpúšťajú, ale len tie, ktoré on sám uložil.

Pozn.: súvis s tézou 6 a 7, kde je isté protirečenie. Cirkev vždy učila, že odpustenie trestov za hriech sa viaže na na vyznané hriechy, t.j. Boh môže odpustiť tresty len za vyznané hriechy, teda nie “všetky”

 

21. Mýlia sa teda všetci tí kazatelia odpustkov, ktorí hovoria, že pápežovým odpustkom je človek zbavený každého trestu a získa spasenie.

Pozn.: Ak to naozaj takto nejaký kazatelia tvrdili, tak má Luther pravdu. Nie “každého trestu” -viď 20, a istota “spásy” tým nie je zaručená. Človeku sa totiž neodpúšťajú všetky tresty za budúce hriechy, teda hriechy spáchané po udelení odpustkov. Oficiálna Cirkev nikdy nespájala udelenie odpustkov s definitívnou spásou človeka.

 

22. Áno, pápež dušiam v očistci neodpúšťa ani jeden jediný trest, ktorý by si v tomto živote boli museli podľa cirkevných ustanovení odpykať.

Pozn: Z tézy nie je jasné o čom Luther hovorí. Smrťou človeka sa samozrejme končí aj cirkevne udelený trest, takže či ho pápež odpustil je bezpredmetné. Odpustenie trestov za hriechy pri odpustkoch je podľa mňa o niečom inom.

 

23. Veru, ak je možné niekomu udeliť odpustenie všetkých trestov, tak určite len tým najdokonalejším, to značí len máloktorým.

24. Preto musí byťčšina ľudí oklamávaná tými najnevyberanejšími a vystatovačnými sľubmi, že sú

oslobodení od všetkých trestov.

Pozn. 23-24 Opät dôraz a nesúhlas Luthera s tvrdením o odpustení “všetkých” hriechov. Ak to naozaj niektorí kňazi takto tvrdili, tak súhlasím s Lutherov. Vysvetlené v komentári ku 21.

 

25. Tú istú moc, ktorú má nad očistcom pápež vo všeobecnosti, má aj každý biskup a duchovný pastier vo svojom biskupstve a vo svojej farnosti osobitne.

Pozn.: Nie je jasné o akej “moci nad očistcom” u pápeža ide. Pápež môže vyhlásiť podmienky a spôsob, kde a ako je možné získať úplné alebo neúplné odpustky, táto právomoc neprislúcha biskupom ani kňazom. Oni sú však udeľovania odpustkov zúčastnení tým, že vysluhujú sviatosť zmiereni (spoveď), ktoré je základnou podmienkou udelenia odpustkov. Tu je treba ale zdôzarniť, že žiadny pápež ani kňazi nerozhodujú o odpustení trestov za hriechy, ani o miere v akej sú kajúcnikovi odpustené. To môže iba Boh na základe vyznania hriechov a úprimnej ľútosti. Keďže nikto okrem Boha nevie posúdiť nakoľko kajúcnik vyznal “všetky hriechy” a naozaj ich úprimne oľutoval a prejavuje snahu ich neopakovať, účinnosť odpustkov je výlučne Božia právomoc.

 

26. Pápež veľmi dobre robí aj tým, že udeľuje dušiam odpustenie nie na základe moci kľúčov (ktorú v tomto rozsahu nemá), ale pomocou príhovorných modlitieb. 

Pozn.: verím, že to Luther myslel tak, že Boh na príhovor pápeža “udeľuje” dušiam (v očistci) odpustenie. Cirkev tvrdí, že túto možnosť získania odpustkov pre duše v očistci majú aj veriaci, ktorí splnia stanovené podmienky pre získanie odpustkov. V katolíckej Cirkvi sa tak deje v týždni sviatku všetkých svätých.

 

27. Ľudské rečičky kážu tí, čo tvrdia, že len čo groš vhodený do truhlice zazvoní, duša vyletí z očistca.

28. Isté je to, že len čo groš zazvoní v truhlici, narastá zisk a lakomstvo, avšak pomoc a príhovorná modlitba cirkvi závisí jedine na  Božej dobrej vôli.

Pozn.27-28 : súhlasím s Lutherom. Cirkev bohužiaľ v tom čase ako skutok pokánia a zadosťučinenie za odpustenie trestov za hriechy udeľovala odovzdávanie peňažnej čistky (na výstavbu chrámu sv.Petra). Vznikal tým mylný dojem, zrejme aj na základe výkladu mnohých kňazov, že sa odpustky kupujú. V téze… Luther finančný príspevok nezavrhuje, ale mal by byť na báze dobrovoľnosti.

 

29. Kto vie, či aj všetky duše v očistci chcú byť vykúpené, ako sa vraví, že sa stalo sv. Severínovi a Paschálovi.

30. Nikto nie si je istý, že je jeho ľútosť úprimná; ešte menej si môže byť istý, že dostal úplné odpustenie

hriechov.

31. Ako sú zriedkaví tí, čo majú opravdivú ľútosť, práve tak sú zriedkaví aj tí, čo získajú opravdivé odpustenie, to značí, že sú veľmi zriedkaví.

Pozn.30-31 Súhlas a súlad s učením rkc. Vysvetlené v 21. Tézy 30-31 sú akoby opakovaním niektorých téz (21,23,24)

 

32. Tí budú aj so svojimi učiteľmi zatratení, čo sa nazdávajú, že pomocou odpustkov majú istotu spásy.

33. Veľmi sa treba varovať tých, čo hovoria, že pápežov odpustok je najvyšším a neoceniteľným darom Božím,

ktorým je človek zmierený s Bohom.

Pozn. 32-33 Istota spásy s (len) odpustkami naozaj nesúvisí, ani odpustky nie sú “najvyšším” darom Božím. Či sú tí kňazi, čo to v Lutherovej dobe takto tvrdili zatratení neviem😊, ale tu sa zrejme Luther snažil poukázať na zlé učenie tých, čo takto prepiato zdôrazňovali dôležitosť odpustkov.

 

34. Lebo odpustková milosť sa vzťahuje len na tresty sviatostného zadosťučinenia, ktoré uložili ľudia.

35. Nekresťansky kážu tí, čo si chcú duše z očistca vykúpiť alebo získať spovedné lístky, nepotrebujú ľútosť.

36. Každý kresťan, ktorý pociťuje pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, má úplné odpustenie trestu aj viny, ktoré mu patrí aj bez odpustkov.

Pozn.: tu je protirečenie s inými Lutherovými tézami. V jednej téze chce rozširovať pôsobnosť rozhodovať o odpustkoch okrem pápeža aj na biskupov a kňazov (25), v tejto už akoby odpustenie trestov za viny podmieňoval “pravou ľútosťou”

 

37. Každý opravdivý kresťan, či živý alebo mŕtvy, má účasť na všetkých duchovných pokladoch Krista a cirkvi z daru Božieho, aj bez odpustkov. 

38. Predsa však pápežovým odpustením a udeľovaním sa nemá pohŕdať, lebo (ako už bolo povedané) jeho odpustenie je vyhlásením Božieho odpustenia.

Pozn.: Kto sám o sebe môže povedať, že je “opravdivý kresťan”, ktorý nepotrebuje odpustenie, lebo už má účasť na všetkých duchovných pokladoch? Toto Luther nevysvetľuje…

 

39. Je nesmierne ťažké aj pre najučenejšieho teológa chváliť pred ľudom súčasne márnotratné udeľovanie odpustkov a pravú ľútosť.

40. Opravdivá ľútosť vyhľadáva a miluje trest; plnosť odpustkov však zbavuje trestu a pôsobí, že človek naň zanevrie, aspoň vtedy, keď je na to príležitosť.

Pozn.: Zdá sa, že Lutherovi viac ako odpustky ako také vadilo najmä to, že neboli spájané s trestami, ktoré by lepšie vyjadrovali opravdivú ľútosť nad hriechmi.

 

41. O pápežových odpustkoch treba opatrne kázať, aby sa prostý človek nesprávne nedomnieval, že majú prednosť pred ostatnými skutkami lásky.

Pozn.: Ak sa odpustky chápu ako Božia milosť, keď Boh zo svojej moci odpúšťa kajúcemu človeku tresty za hriechy, potom táto téza je v rozpore s tým, čo vzniklo z nového Lutherovho učenia. A to, že skutky nemajú žiadny význam pre človeka. Luther tu uprednostňuje skutky lásky pred niečím, čo je Božou milosťou.

 

42. Kresťanov treba poučovať, že nie je pápežovou mienkou, aby sa kupovanie odpustkov rovnalo nejakému skutku milosrdenstva.

43. Kresťanov treba poučovať, že ten, kto chudobnému dáva, núdznemu požičiava, lepšie robí, ako keby si kúpil odpustky.

Pozn.: Luther opäť kritizuje, že sú odpustky spájané s pokáním peňažného charakteru pre Cirkev, je lepšie, aby sa peniaze radšej dávali núdznym a chudobným, alebo nahradili radšej nejakým skutkom lásky. Nedá sa s tými tvrdeniami nesúhlasiť, napriek okolnosti, že to boli peniaze určené na stavbu chrámu sv.Petra.

 

44. Lebo skutkami lásky rastie láska a človek sa stáva lepším. Odpustkami sa však nestáva lepším, ale len zbaveným trestov.

Pozn.: Súhlas

 

45. Kresťanov treba poučovať, že kto necháva svojho blížneho trpieť biedu a bez ohľadu na to si kúpi odpustok, nezískal pápežovo odpustenie, ale privodí na seba Božiu nemilosť.

46. Treba učiť kresťanov, že keď neoplývajú nadmerným bohatstvom, povinní sú ponechať si to, čo patrí ku každodenným potrebám pre svoj dom, a nie premárniť to za odpustky.

47. Kresťanov treba poučovať, že kupovanie odpustkov je dobrovoľné, a nie nariadené.

48. Kresťanov treba poučovať, že keď pápež udeľuje odpustky, viacej potrebuje nábožnú modlitbu a ju aj väčšmi požaduje než peniaze.

49. Kresťanov treba učiť, že pápežove odpustky sú dobré, kým sa človek na ne nespolieha, naproti tomu nič nie je škodlivejšie, ako keď následkom toho stratí človek bázeň Božiu.

Pozn.: 46-49 Luther v týchto tézach okrem povinného vyberania peniazov v odpustkovej praxis poukazuje na vtedy rozšírené správanie najmä bohatých ľudí, ktorí sa mylne domnievali, že bohatými príspevkami do pokladnice majú odpustené hriechy a zaručenú spásu.

 

50. Kresťanov treba poučiť, že keby pápež vedel o vydieračstve predavačov odpustkov, mal by radšej chcieť, aby Chrám sv. Petra zhorel na popol, než aby ho stavali z kože, mäsa a kostí jeho ovečiek.

51. Kresťanov treba poučiť, že pápež, ako je povinný, by aj svoje vlastné peniaze rozdelil tým mnohým ľuďom, ktorých teraz niektorí predavači odpustkov pripravili o ich peniaze, aj keby sa na to mal predať Chrám sv. Petra.

52. Získať spasenie odpustkami je márnou nádejou, aj keby odpustkový poverenec, ba sám pápež, vlastnú dušu dal za to do zálohu.

Pozn.50-52: Je prekvapujúce ako sa Luther vo viacerých tézach akoby staval na obranu pápeža a hľadá pre neho “ospravedlnenie” že nevedel o tom, ako kňazi zneužívajú a zužujú odpustky na vyberanie peňazí, dokonca aj od tých chudobných.

 

53. Nepriateľmi Kristovými a pápežovými sú tí, čo kvôli kázaniu odpustkov celkom zakazujú v iných kostoloch zvestovať slovo Božie.

54. Krivdí sa slovu Božiemu, keď sa v kázni venuje práve toľko času, ba ešte viacej, vyhlasovaniu odpustkov, ako slovu Božiemu.

55. Pápežovou mienkou nemôže byť nič iné, než keď za odpustky, ktoré majú malú hodnotu, jedným zvonom, prostou okázalosťou a slávnosťou hlásajú, aby sa naproti tomu evanjelium ako najcennejšie ctilo a slávilo so sto zvonmi, stonásobnou okázalosťou a obradmi.

Pozn.53-56 Lutherovi vadí, že sa kvôli častému kázaniu o odpustkoch akoby zabúdalo na hlásanie Božieho slova, ktoré má “stonásobne” väčšiu hodnotu ako odpustky.

 

56. "Poklady" cirkvi, z ktorých pápež udeľuje odpustky, nikto zboru Kristovmu ani dostatočne neoznačil, ani neoznámil.

57. Že to nie sú časté poklady, možno poznať podľa toho, že mnohí kazatelia tieto poklady tak ľahko

nevydávajú, ale skôr sa snažia ich hromadiť.

Pozn.56-57  Luther naznačuje, že nie všetky peniaze vyzbierané pri odpustkoch končia kde boli pôvodne určené..

 

58. Nie sú to ani zásluhy Kristove a svätých, lebo tie pôsobia stále, aj bez prispenia pápeža, vnútornému človeku milosť, a súčasne zovňajšiemu človeku kríž, smrť a peklo.

59. Sv. Laurencius nazval chudobných v cirkvi pokladmi cirkvi; pritom však použil toto slovo v zmysle svojej doby.

60. My hovoríme z dobrého dôvodu a bez ľahkomyseľnosti, že tento poklad je mocou kľúčov cirkvi, ktorá jej bola darovaná zásluhami Kristovými.

61. Je totiž jasné, že na odpustenie trestu a na rozhrešenie v prípadoch pápežovivyhradených stačí mu jeho moc sama osebe.

62. Opravdivým pokladom cirkvi je však sväté evanjelium o Božej sláve a milosti.

63. Tento poklad je však, prirodzene, vo veľkej nenávisti, lebo pôsobí, že prví budú poslednými.

64. Poklad odpustkov je naproti tomu prirodzene najpríjemnejší, lebo z posledných robí prvých.

65. Preto sú poklady evanjelia sieťou, ktorou kedysi lovili bohatých ľudí.

66. Avšak poklady odpustkov sú sieťou, ktorou v dnešnej dobe lovia bohatstvo ľudí.

 

Pozn.63-66:  Podľa Evanjelia budú poslední (teda chudobní, trpiaci a prenasledovaní) prvými, odpustková prax ako naopak robila prvými tých bohatých, ktorí sú podľa Evanjelia tými poslednými.

 

67. Odpustky, ktoré kazatelia vyhlasujú za najväčšiu milosť, treba naozaj za veľkú milosť pokladať, lebo

prinášajú veľký zisk a úžitok.

Pozn.: Luther ironizuje, že odpustky, resp. získané peniaze prinášajú veľkú “milosť” a úžitok

 

68. Takéto odpustky sú však skutočne najnepatrnejšou milosťou, keď ich porovnávame s milosťou Božou a blaženosťou kríža.

69. Biskupi a duchovní pastieri sú povinní poverencov apoštolských odpustkov pripustiť so všetkou poctou.

70. Avšak oveľa viac sú povinní očami a ušami pozorovať, aby títo poverenci nekázali svoje vlastné výmysly namiesto pápežovho nariadenia.

71. Kto hovorí proti pravde pápežských odpustkov, nech je prekliaty a zlorečený.

72. Komu však robia starosti svojvoľné a drzé slová kazateľa odpustkov a trápia ho, nech je požehnaný.

73. Ako pápež ľahko postihuje svojou nemilosťou a kliatbou tých, čo sa proti odpustkom dopúšťajú rozličných ľstivých útokov,

74. tak tým viac chce zasiahnuť svojou nemilosťou a kliatbou tých, čo pod zásterkou odpustkov, na úkor svätej lásky a pravdivosti, páchajú ľstivé podvodu.

Pozn.: 68-74 Napriek všetkému sa z týchto téz zdá, že Luther nie je proti odpustkom ako takým, len vystríha pred tými, ktorí namiesto pápežovho naridenia kážu “vlastné výmysly” a pod zásterkou odpustkov páchajú podvody

 

75. Pápežské odpustky pokladať za také účinné, že môžu človeka zbaviť hriechu, aj keby matku Božiu zneuctil - keď už hovoríme o čomsi takom nemožnom - je nezmyslom.

76. Naproti tomu tvrdíme, že pápežské odpustky nemôžu zrušiť ani ten najmenší všedný hriech, keďže sa to týka viny toho hriechu.

Pozn.: 75-76 Odpustkami sa neodpúšťajú hriechy, ale viny za hriechy, ktoré už boli odpustené pri spovedi

 

77. Hovoriť, že aj keby sv. Peter bol teraz pápežom, nemohol by udeliť väčšiu milosť, je rúhaním sa proti sv. Petrovi a pápežovi.

78. Naproti tomu hovoríme, že aj tento, aj každý iný pápež má oveľa väčšiu milosť, a to evanjelium, duchovnú moc a dar uzdravovať atď., o ktorých je reč v 1K 12.

Pozn. 77-78 Luther poukazuje na to, že udeľovanie odpustkov Petrom či akýmkoľvek pápežom nie je tá najväčšia milosť, poukazuje na väčšie dary

79. Tvrdiť, že kríž, nádherne ozdobený pápežovým znakom, dokáže toľko ako kríž Kristov, je rúhaním sa Bohu.

80. Biskupi, duchovní pastieri a teológovia, ktorí si dovolia pred ľudom takéto reči hovoriť, musia z toho vydať počet.

Pozn.: 79-80  Ak to takto naozaj niekto tvrdil, tak Luther má pravdu

 

81. Takáto drzá a nehanebná kázeň o odpustkoch pôsobí, že aj učeným bude zaťažko ubrániť pápežovu česť a hodnosť voči ohováraniu alebo vôbec proti nepopierateľne ostrovtipným otázkam prostého človeka.

82. Ako napríklad: Prečo nevyslobodí pápež z očistca všetky duše kvôli najsvätejšej láske a pre najvyššiu biedu duší, teda z dôvodu pre neho najľahšieho, keď už nespočetné duše vyslobodzuje kvôli najbiednejšiemu peniazu na stavbu Chrámu sv. Petra, teda z dôvodu naozaj ľahkovážneho?

Pozn.82  Otázka je úmyselne postavená takto nie celkom korektne. Luther predsa vedel, že platenie peňazí ako výraz pokánia a zdosťučinenia za odpustenie hriechov neboli tou podmienkou, kvôli ktorej sa Boh /nie pápež) odpúšťal tresty za hriechy. Chcel tým zrejme povedať, že úplne postačuje pápežovi sama podstata lásky, aby vyprosil u Boha odpustenie trestov za hriechy.

 

83. Alebo: Prečo zostávajú v platnosti platené modlitby za zosnulých a výročné spomienky úmrtia,a prečo pápež nevracia alebo nedopraje vziať späť obročia, založené v prospech mŕtvych, keď je predsa nesprávne modliť sa ešte i naďalej za vykúpených?

Pozn.: Luther predpokladá, že jeden odpustok za dušu zomrelého postačuje a nie je potrebné každoročne opakovať odpustok spojený s “vyberaním peňazí”. Cirkev učí, že ak je duša, za ktorú chce veriaci získať odpustky už u Pána, potom sú odpustky využité za iné duše v očistci.

 

84. Alebo: Aká je nová zbožnosť Božia a pápežova, že aj bezbožnému a nepriateľovi za peniaze doprajú vykúpiť pobožnú, bohabojnú a Bohom milovanú dušu a nechcú skôr ich vyslobodiť z lásky a zdarma pre veľkú biedu a kvôli bohabojnej a milovanej duši?

85. Alebo: Prečo sa majú ešte staré ustanovenia o pokání, ktoré už dávno fakticky musia platiť za mŕtve a zrušené, lebo sa neužívajú, zaplatiť peniazmi v súvise s odpustkami, akoby boli ešte živé a účinné?

86. Alebo: Prečo teraz pápež nestavia radšej Chrám sv. Petra za svoje vlastné peniaze, než za peniaze

chudobných kresťanov, keďže jeho majetok je väčší ako majetky najbohatšieho Crassa?

87. Alebo: Čo odpúšťa pápež alebo čo udeľuje tým, ktorí sú už oprávnení mať účasť na všetkých duchovných pokladoch svojím dokonalým pokáním na úplné odpustenie?

88. Alebo: Čo lepšieho by sa mohlo cirkvi stať, keby pápež to, čo teraz iba raz robí, stokrát denne každému veriacemu daroval toto odpustenie a tento podiel?

89. Ak teda ide pápežovi pri odpustkoch viacej o spásu duší než o peniaze, prečo zrušil predtým povolené listy o odpustkoch, keďže boli práve také účinné?

Pozn.: 82-89 Luther formuluje “ostré a povážlivé” námietky laikov ale zrejme aj jednoduchých veriacich ľudí, na ktoré by mala Cirkev odpovedať a nielen násilím potlačiť…viď (90)

 

90. Chcieť tieto ostré a povážlivé námietky laikov iba násilím potlačiť a neutíšiť ich udaním dôvodov značí vydať cirkev a pápeža napospas posmechu nepriateľov a kresťanov robiť nešťastnými.

91. Keby odpustky boli bývali hlásané v duchu pápežovom a podľa jeho mienky, bolo by na tieto námietky  ľahko odpovedať, ba vôbec by nikdy neboli vznikli.

Pozn.: zajvne sa Luther nevymedzuje a neobviňuje z pochybení pápeža a Cirkev ako takú

 

92. Nech teda zmiznú všetci tí proroci, ktorí cirkvi Kristovej hovoria: "Pokoj, pokoj", a pokoja niet.

93. Avšak iba tým prorokom sa musí dobre vodiť, ktorí cirkvi Kristovej vravia: "Kríž, kríž", a kríža predsa niet.

94. Kresťanov treba napomínať, aby sa usilovali nasledovať svoju hlavu - Krista - aj cez kríž, smrť a peklo.

95. A nech sa viacej spoľahnú na to, vchádzať skrze mnohé súženia do kráľovstva nebeského, než na

bezstarostný prelud, že je pokoj.

Pozn.92-95 Niet vieroučných sporov k týmto tézam

  Tým, ktorí mali trpezlivosť dočítať tento blog až k týmto riadkom ďakujem za trpezlivosť. Na záver si dovolím niekoľko laických a osobných konštatovaní na záver.

Luther týmito tézami chcel predovšetkým vysloviť kritiku voči nesprávnemu chápaniu odpustkov, najmä ukladaniu pokánia a zadosťučinenia za odpustené tresty za hriech peňažnou formou. Nesprávne chápanie a vysvetľovanie odpustkov aj z radov mnohých kňazov bolo dosť rozšírené, uvádzalo ľudí do omylu a mylného presvedčenia o svojom spasení. Luther odpustky ako také neodsudzoval. Veľká väčšina jeho téz nie je v rozpore s učením Cirkvi, kritika je často oprávnená. V tézach nie je ani len náznak pre neskoršie teologické názory, ktoré sa stali základom učenia ECAV. Naopak, zdá sa, že Luther sa snaží byť v línii s pápežom a Cirkvou. O „Sola scriptura“ nie je v tézach ani náznak, tézy o poklade Evanjelia k tomuto nesmerujú. O ospravedlnení z viery a nie zo skutkov (Sola fide) v tézach taktiež nie je zmienka. Naopak, Luther paradoxne hovorí o väčšom účinku skutkov lásky, než vykonaniu (zaplateného) odpustku. O očistci a dušich v očistci sa taktiež v tézach viackrát vyjadruje a podľa všetkého s týmto učením nemá žiadny problém. O pápežovi často hovorí úctivo, stavia sa na jeho obranu a nepopiera jeho úlohu, ktorú má v Cirkvi.

   Nazývať uverejnenie týchto téz ako začiatok reformácie v zmysle vytvárania novej Cirkvi sa mi preto zdá nedôvodný. Tézy nesvedčia o tom, že by mu išlo o vytvorenie novej Cirkvi. K vymedzovaniu sa voči Cirkvi došlo zrejme až neskôr, pretože jeho tézy bohužiaľ nenachádzali pochopenie u tých, ktorých správanie kritizoval, tiež pre jeho svojskú povahu a vtedajšie spoločenské pomery. Takže pre mňa je začiatok reformácie, ako procesu (ďalšieho) bolestného delenia Cirkvi skôr moment, že sa pred 500 rokmi nedokázali učené hlavy v Cirkvi tej doby v pokore a bratskej láske dohodnúť a vysvetliť si svoje postoje. U Luthera to žiaľ viedlo až k formovaniu nového náboženstva, v ktorom preformuloval už spomínané teologické pravdy. Keďže sa tým dištancoval od Cirkvi, ktorú založil Ježiš, hoci plnú hriešnych a omylných ľudí a spôsobujúcu vo svojej histórii aj skutky na ktoré nie je hrdá, musel Luther niečím akoby teologicky podoprieť svoje nové učenie. Jediné, čo sa logicky ponúkalo je tvrdenie, že základom jeho učenia je jedine Písmo – „Sola scriptura“. Bohužiaľ, takéto tvrdenia o „Sola scriptura“ zazneli a budú zaznievať z úst mnohých novodobých „prorokov“, samozvaných kazateľov a znamenajú iba ďalšie delenie kresťanov, nekonečne rôzne výklady citátov z Písma a ich prekrúcanie podľa potreby každého nového spoločenstva. Ale o tom snáď niekedy inokedy.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo