500 rokov hlúpeho nedorozumenia

Reformáciu už hodnotilo a do konca roka ešte bude hodnotiť veľa ľudí. Napriek tomu dúfam, že môj pohľad sedliackeho rozumu nebude krokom mimo. Celá podstata rozkolu mi pripadá len ako nešťastné nedorozumenie – aspoň vo vieroučnej rovine.

Trúfam si zároveň pýtať sa s mnohými ďalšími: Naozaj je dôvod sa tak radovať z výročia rozkolu? Áno, je síce krásne okrúhle... Všetci ho velebia a aj Slovenská televízia je v týchto dňoch plná programov v tom duchu - ale odpovedzte si sami, nakoľko je BIBLICKÉ oslavovať rozdelenie kresťanov, ktoré je v zjavnom rozpore s Božou vôľou:

„Dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“ (Flp 2,2),

„Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a nijaké mesto ani dom vnútorne rozdelené neobstoja“ (Mat 12:25),

„A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno... Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ...“ (Jn 17, 22-23),

„Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“ (1 Kor 1,10).

Takže Písmo nám má byť jedinou autoritou (sola scriptura) a zároveň nadšene oslavujeme, že sme nedokázali splniť želania nášho Pána, ktoré ono dosť jednoznačne obsahuje... Hm, na toto mi asi naozaj chýba teologické vzdelanie.

Jasné, že vývoj udalostí bol komplikovaný, kritika odpustkovej praxe a zlyhanie vnútrocirkevnej diskusie patria medzi dôležité príčinné momenty, chyby urobili zrejme obe strany... ale ja sa teraz pozriem len na podstatu údajného rozdielu v prístupe k viere.

Protestanti tým popleteným katolíkom, ktorí bazírujú na konaní dobrých skutkov, stále trpezlivo vysvetľujú, že spásu si nimi zaslúžiť nemožno, človek ju iba má prijať vierou – to bolo, napokon, jadro Lutherovho objavu a doktrinálneho odklonenia od rímsko-katolíkov (sola fide). Apoštol Pavol to predsa jasne vraví v Liste Rimanom 3, 21-24: „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona... Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria... sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“  A tiež 3,28: „Lebo si myslíme, že človek je ospravedlnený skrze vieru bez skutkov podľa zákona.“ Podobne Gal 2, 16: „...sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.“

Lenže, čuduj sa svete, katolíci sa nezahanbia, že nepochopili Bibliu a nepoďakujú kajúcne za to, že majú už 500 rokov šancu otvoriť si oči – možno preto, že v skutočnosti tvrdenie o skutkoch ako dostatočnom prostriedku spásy vôbec nehlásajú. To o nich len šíria niektoré protestantské cirkvi. Pritom už v roku 1547 sa pokúšali uviesť záležitosť na pravú vieru na Tridentskom koncile v Dekréte o ospravedlnení, kde sa napríklad vyhlásilo:
Sme ospravedlnení zadarmo, lebo nič z toho, čo ospravedlneniu predchádza, či viera alebo skutky, nezasluhuje milosť ospravedlnenia, pretože „ak z milosti, už nie zo skutkov, inak“ ako hovorí ten istý Apoštol, „by milosť nebola milosťou“ (Rim 11, 6).

Ak by katolíci naozaj verili, že zárukou spásy nie je Božia milosť, ktorá je zadarmo, ale spravodlivé skutky človeka, čo si treba oddrieť, potom by sa vlastne vracali späť k židovskému presvedčeniu, že človek sa spasí, keď do bodky dodrží Desatoro a ďalšie náboženské inštrukcie. Stačilo by ostať pri Starom zákone a ľudia by si dokázali pomôcť sami, keby sa posnažili. Presvedčenie o dostatočnosti skutkov pre spásu by znegovalo zmysel a podstatu celého kresťanstva! To si uvedomoval aj Pavol: „Ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel“ (Gal 2, 21). A v Liste Rimanom píše, že „zo skutkov podľa zákona nebude pred Bohom ospravedlnený nijaký človek“ (Rim 3, 20).

Ak oficiálne katolícke stanovisko chápem správne, vraví, že spása je ponúkaná zadarmo, resp. milosť sa nijako nedá ľudskými silami zaslúžiť – je to totiž priveľký dar, než aby mal vyčísliteľnú hodnotu - ale zároveň na túto ponuku treba nejako zareagovať - prijať ju a celé svoje zmýšľanie prebudovať podľa novej identity Božích detí. Je len samozrejmé, že nová identita a nové zmýšľanie (obrátenie) by sa skôr či neskôr mali prejaviť aj v správaní človeka. Advokát najatý vládou na medzinárodnú arbitráž má iné rozmýšľanie než humanitárny pracovník a iné než šialenec presvedčený, že je stolnou lampou - a následne aj správanie, kedykoľvek sa má šancu prejaviť.

Podľa mňa sa to veľmi nelíši od podstaty protestantskej doktríny sole fide, že stačí iba viera. „Iba“? To ale nie je hocijaká viera do štatistík, ale taká, ktorá zmení všetko, celý pohľad človeka na svet! Ako by skutky takého človeka mohli byť rovnaké ako pred zmenou? Určite nejde o vieru, ktorá nespôsobuje v živote zmenu – taká by sama osebe nestačila, veď „aj diabli veria“ (Jak 2, 19). Áno, verš v Rim 4, 5, kde sa píše, že „Kto ... nepracuje, ale verí v toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť“, vyznieva zdanlivo jasne: pracovať ani netreba, stačí veriť – no nemôže to znamenať iba toľko, že na prvom mieste je viera, ako najdôležitejší PRAMEŇ nového zmýšľania, a človeku sa „počíta za spravodlivosť“, aj keby nemal príležitosť pretaviť ju do skutkov? (Ako napr. lotor na kríži vedľa Ježiša.) Určite však z toho nemusíme hneď vyvodiť, že po prijatí milosti - samozrejme nezaslúženej a nezaslúžiteľnej - ju už netreba využívať v skutkovej rovine. To by sa odkláňalo aj od Biblie – Ježiš predsa vo viacerých podobenstvách jasne vyjadruje potrebu konania. Napríklad v tých o práci na poli a na vinici, čo najviac rezonuje asi v Matúšovi 21, 28-31:  „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice! Ale on odpovedal: Nechce sa mi. No potom to oľutoval a šiel.  Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: Idem, pane! Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“  Prázdna proklamácia postoja je tu v protiklade k jeho skutočnému prejavu v konaní a Ježiš sa jednoznačne stavia na stranu konania. Alebo v príbehu šomrajúcich robotníkov, ktorí pracovali na vinici od rána a dostali rovnakú plácu ako tí, čo iba hodinu (Mt 20, 1-14). Urobili síce neporovnateľne menej, ale niečo odpracovať predsa len museli!

Ak skutky nie sú z duchovného hľadiska dôležité, to vraj len katolíci sú posadnutí ich potrebou, ako mi vysvetlíte aj mnohé ďalšie Ježišove výroky? – Napríklad:

„Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú.“ (Lk 12, 47-48)

„Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ (Lk 17, 10)

Ježiš tiež v piatej kapitole Matúšovho evanjelia nekáže nedávať almužny, ale dávať ich tak, „aby tvoja almužna ostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení...“ (6, 4) Podobne: „keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár... A tvoj Otec ťa odmení...“ (6, 17-18) Nikde ani náznak, že na správaní učeníka nezáleží. Čo by to bol inak za učeníka? Mať vieru, ktorá hory prenáša, a nepoužiť ju, keď nejakú horu treba preniesť? Naozaj od nás Duch svätý prostredníctvom Pavlovho Listu Rímskym chce práve toto? Naozaj to protestanti chápu inak (a lepšie) ako katolíci?

Aj v Liste Efezským (2, 8-9) čítame: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ - čiže len toľko, že spásu nezaručia skutky, ale milosť daná cez uverenie, čo však predsa neznamená, že to nemá byť tá silná, pretvárajúca viera, ktorá sa prejavuje aj skutkami, kde treba. Boh chce, aby človek spolupracoval na Jeho diele, a nie stál opodiaľ so založenými rukami a blaženým úsmevom človeka „za vodou“ – veď inak by sa ani sám Pavol netrmácal po misijných cestách. Alebo sa v tomto naozaj rôzne kresťanské prúdy nezhodnú? Nie je potom trochu zvláštne vymedziť sa na základe filozofie obsiahnutej vo vyššieuvedenom verši z Ef. č. 9, ale už ju nedávať do súvislosti s nasledujúcim veršom č. 10: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“? Myslím, že katolícka cirkev tiež súhlasí so záverom: spása je vďaka milosti prijatej vierou, ale to nás nezbavuje úlohy v duchu tej viery aj konať. Tak potom aký rozpor?

Nepotrebnosť skutkov by nekorešpondovala dokonca ani s chápaním viery v Starom zákone – už v spomenutom kľúčovom Liste Rimanom sa uvádza aj starozákonný príklad Abráhama: „ ...uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 5, 2). Pavol síce vyzdvihuje odmenu za vieru, nie za skutky, ale pozrime sa na povahu tej Abrahámovej viery, ktorá „sa mu počítala“ - musel sa rozlúčiť s celým svojím doterajším bezpečným životom a majetkom a vydať sa putovať do neistej cudziny. Len takto splnil Božiu vôľu a zároveň reálne dokázal, že Bohu naozaj vo všetkom dôveruje. Podobne aj v prípade obety jeho syna Izáka sa čakalo až do poslednej chvíle, či naozaj bude schopný vztiahnuť naňho ruku, teda či naozaj začne konať, aby potvrdil svoju vieru.

Použime výlučnú autoritu Písma ešte konkrétnejšie... Ježiš dokonca občas explicitne podáva „návody na spásu“, a z toho, čo vraví, sa mi zdá, že viera je iba začiatkom: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? ... Poznáš prikázania: Nezabiješ Nescudzoložíš Nepokradneš (atď) Učiteľ, toto všetko som zachoval... Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal: Jedno ti ešte chýba. ...Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.“ (Mr, 10, 17-19).

Benevolentné narábanie s textom Biblie, od pridania slovka „iba“ do prekladu až po snahy o vylúčenie niekoľkých kníh Starého zákona či diferencovaním hodnoty spisov Nového zákona svedčí o tom, že ani druhý pilier protestantizmu, sola scriptura, nemusí mať taký pevný základ, ako sa prezentuje. Akonáhle si posvätný text niekto – hoci aj osobnosť ako Luther – svojvoľne prispôsobuje svojmu presvedčeniu (bez ohľadu na ušľachtilosť či neušľachtilosť motívov), povedal by som, že sám výlučnú autoritu Písma subjektívnou redakčnou úpravou podkopáva, či nie? A po druhé, je tu protirečenie, na ktoré dávno poukázali ľudia ako napr. Scott Hahn: na jednej strane radikálne odmietanie autority Cirkvi a Tradície, ale zároveň používanie zbierky textov, ktorá je dielom tej istej autority! Napokon, ani samotná zásada sola scriptura sa nikde v Biblii nespomína. Ježiš nič nenapísal a dokonca ani len nekázal písať evanjeliá! Naopak, je tam dostatok opory pre založenie a fungovanie „vonkajšej“ (viditeľnej) Cirkvi, vrátane jej hierarchizácie ( - 72 učeníkov verzus užší kruh 12 apoštolov a ešte užší kruh 3 najbližších, až po poverenie Petra „pásť Jeho ovce“ a „byť skalou, na ktorej vybuduje cirkev“ – súbežne s udelením nového mena pri udelení novej funkcie). Aj výroky ako „jeho úrad nech prevezme iný“ svedčia skôr o budovaní organizácie s pevnou vonkajšou formou než o neštrukturovanom neviditeľnom spoločenstve.

Aby sme si ušetrili zbytočné nenávistné komentáre: Cieľom článku nebolo útočiť na Luthera ani popierať prínosy vzájomných stimulov, ktoré si rozídené konfesie časom priniesli. (Ja sám napríklad na niektorých protestantských autorov, ktorí mi veľa dali, nedám dopustiť.) Išlo mi len o vyjadrenie pocitu bezmocného a smutného začudovania, ako sa západnému kresťanstvu mohlo prihodiť niečo tak nešťastné a možno zbytočné. Zdá sa mi, že nemôže ísť o nič iné než o nedorozumenie: Vari môže niekto súdny naozaj tvrdiť, že na spásu stačí proklamovať vieru a správať sa možno nekresťansky, alebo, naopak, že spása sa dá získať vykonaním určitého počtu nábožných úkonov, ale bez skutočnej viery? Tomu je ťažké uveriť – ani jedna zo znepriatelených strán určite nemôže s vážnou  tvárou tvrdiť také absurdity! Napriek tomu sú z toho často – a musím povedať, že častejšie najmä katolíci – obviňovaní. Nemusíte mi to veriť, stačí si posurfovať po internete a navštíviť pár stránok „biblických veriacich“.

Vám sa nezdá tragické, že dilemu „viera / skutky“ riešili už na začiatku prví kresťania - Jakub sa na tú téme vyjadril vo svojom liste najjasnejšie, ako sa dalo („viera bez skutkov je mŕtva“ – Jk 2, 17), a napriek tomu o pol druha tisícročia sa kvôli tomu ďalej štiepi už aj tak narušená jednota kresťanov?

Nie náhodou sa Jakubov list Lutherovi vôbec „nehodil do krámu“. Zdravému rozumu sa príklad, že hladnému a uzimenému treba dať jedlo a šaty, a nie povedať mu, aby išiel v pokoji (2, 15-16), musí zdať oveľa prijateľnejší než tvrdenie, že o milosť sa nemožno pripraviť ani tým najbezohľadnejším správaním. Jakub to objasňuje polopate (2, 14): „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?“, (2, 20): „viera bez skutkov je neúčinná“, a (2, 24): „človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery.“

Povedzte mi, že oslavujeme Bacha, Štúra, rozvoj národných jazykov, lýceá, C.S. Lewisa... a rád si na to s vami štrngnem. Ale na výročie toho, ako sme sa nedokázali v pokoji dohodnúť a ako rozhádaní kresťania sme svetu na pohoršenie? Ďakujem, ani pri tisícom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo