Pamätám si ešte ako malý chlapec som nemal problém zobudiť sa v určité dni. Dokonca som si sám ustlal posteľ a vyrazil za našimi. Malý háčik je v tom, že to náhodou padlo vždy na víkend.

Dnes ráno ma deti prišli zobudiť podobne ako po iné víkendy: prosíme si pozerať rozprááávky.

Pozrel som na mobil, bolo 5:20. Primerane mrzutý som im oznámil, že je veľmi skoro a nech sa ráčia späť do postele. Poslušne cupkali do svojej izby. Netrvalo dlho a v detskej zavládol zvyčajný ruch zvestujúci nezadržateľnosť osudu víkendového rána.

Prichádza zjednávací rituál - jeden chce pozerať toto, druhý tamto. Klasika. Deti sú radosť, vytrvalo opakovala manželkina starká. S polozalepenými očami po vzore Výchovy bez porazených moderujem názorové nezhody mladých budovateľov svetlých zajtrajškov. Dosiahnutý konsenzus, rovná čiara do postele, okamžité upadnutie do hlbín vytúženého spánku. Good job.

Nič zvláštne, keby to všetko nebolo (trochu) inak. V noci sa menil letný čas na zimný. Samozrejme, bez môjho povšimnutia. Automatické prestavenie času na mobile, ako ináč, bez môjho povšimnutia. Moja milovaná manželka len tak mimochodom hlesne: deti vstali normálne, to len čas sa posúval.

Prásk. A máš to tam bratm.

Prečo verím viac mobilu ako svojím deťom? Deti si vymýšľajú, zahmlievajú, zjednávajú, klamú. Psie očká a slzy na krajíčku sú pravidelnou ťažkou muníciou v zápasoch o hranice. 

Moje deti ma učia, že overené stratégie nefungujú vždy. Nezaťažené, so spontánnou samozrejmosťou ma nežne vyvedú z omylu mojej neomylnosti. A ešte sú pritom poslušné, chápeš?

Deti sú radosť.