V jeden aprílový večer roku 1992 som sa modlil k Bohu, že by som veľmi chcel prísť bližšie k Ježišovi, túžim po jeho blízkosti, po jeho dotyku. O niekoľko dní, v sobotu, na veľkonočnú vigíliu, som šiel do kostola na obrady. Veľmi intenzívne som prežíval túto svätú omšu, zvlášť časť vzkriesenia. Cestou domov som cítil akoby sa celá cirkev na zemi radovala spolu s anjelmi a svätými v nebi zo vzkrieseného Baránka, Ježiša Krista. Keď som prišiel domov, vôbec sa mi nechcelo spať, bol som naplnený takou radosťou... Začal som sa modliť, ďakovať Bohu za Ježiša, víťazného Božieho Baránka, ktorý porazil hriech, smrť a všetko zlo nepriateľa. Chválil som ho a modlil sa v jazykoch Ducha Svätého.

Odrazu zostúpil nadprirodzený, hustý až hmotný Boží pokoj do mojej izby a rozľahol sa všade ako hmla. Ten pokoj sa dal krájať. Pocítil som prítomnosť Ježiša Krista, vnímal som presne kde stojí a čo má oblečené. Postavil sa vedľa mňa v bielych šatách.

Sestra Faustína videla Pána Ježiša a On jej povedal, aby dala namaľovať obraz tak, ako ho vidí. Ten obraz najviac vystihuje skutočného Ježiša.

Ježiš stál pri mne, potom zodvihol pravú ruku a položil mi ju na chrbát. Vtedy som fyzicky pocítil jeho dotyk. Nie, že by som len niečo prežíval, ale skutočný dotyk jeho ruky. Pri tomto dotyku som pocítil veľkú silu a moc, až som sa odtiahol.

Slzy mi vyšli do očí. Ježiš prišiel. Ježiš je živý.

Po tejto udalosti sa život vrátil do normálu. Chodil som do školy, dni ubiehali. Neskôr som sa pri modlitbe pýtal Ježiša, to ty si sa ma dotkol? Odpovedal mi silným hlasom s autoritou: Či si nepocítil moju silu a tlak? Čo pochybuješ, ty maloverný? Zahanbil som sa. Ach, odpusť mi Ježišu, že som sa pýtal, prosím, nehnevaj sa. Nehnevám sa, odpovedal.

Prišlo mi na myseľ, že som pochyboval ako Peter, keď mal prísť k Ježišovi po vode, alebo ako Ján Krstiteľ, keď poslal svojich poslov k Ježišovi s otázkou: Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného?

Píšem to preto, aby sme si uvedomili, že Ježiš naozaj počuje naše modlitby a volanie o pomoc, že je skutočný a živý. Len nech nie je prekážka hriechu medzi nami a ním. Ak sa niečo vyskytne, vyznajme a oľutujme to pred jeho tvárou na začiatku modlitby. Modlime sa vrúcne, zo srdca, rozprávajme sa s ním. Vtedy sa nestane, že by sme boli pri modlitbe nesústredení, lebo komunikujeme so skutočnou osobou, Bohom, Ježišom Kristom. Boh má city. Náš život, naše skutky a naša modlitba ho môže potešiť. Buďme tými, ktorí Boha potešujú a nie zarmucujú.

Predstavte si, že pozvete niekoho na kávu a viete, že ten človek vás miluje a že sa dlho tešil na stretnutie s vami. Po chvíli vyberiete z tašky alebo kabelky papier a budete mu čítať text, ktorý napísal pre vás váš brat. Potom dočítate, papier poskladáte a poviete osobe, čo sedí s vami pri stole: Už je čas ísť. Tešilo ma. Pritom sa pozriete do diára, čo máte ešte na dnes naplánované, vstanete a odídete.

Presne tak vyzerajú niekedy naše modlitby. Čítame alebo recitujeme naučený text. Po chvíli vstaneme spokojní, že máme pomodlené. Pokiaľ sa nejedná o spoločné modlitby, kde sa ako spoločenstvo modlíme jednotné modlitby, uprednostnime radšej modlitbu vlastnými slovami. Rozprávajme sa s Bohom, trávme s ním čas v jeho prítomnosti, v jeho blízkosti. Naše slová nemusia byť ani kvetnaté, ani vznešené, ale naše, zo srdca. Uvedomme si, že raz budeme s ním tráviť celú večnosť (aspoň by sme to chceli), vytvorme si s ním vzťah už teraz. V nebi budeme oslavovať Boha celú večnosť, naučme sa ho uctievať už tu na zemi.

Mnohokrát keď sa modlíme, Ježiš prichádza medzi nás, len ho nevidíme. Stojí pri nás, dotýka sa nás, počúva nás. On povedal, že kde sa zhromaždia dvaja alebo traja v jeho mene, tam bude prítomný. (Mt 18, 20) A ak to Božia milosť dovolí, môžme ho aj vidieť. Vtedy si spomenieme na slová Ježiša Krista z Písma: Ešte máličko a svet ma už viac neuvidí. Ale vy ma uvidíte, pretože ja žijem, aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi a vy ste vo mne a ja vo vás. Kto prijal moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. (Jn 14, 19 – 21)

Pri modlitbe vstupujeme aj do Božieho odpočinku. Moja mama raz prišla z práce veľmi unavená. Kľakla si na zem a vravela Ježišovi: Som tak veľmi unavená, nevládzem sa modliť tak ako inokedy, ale ten čas, ktorý mám vyhradený na modlitbu, ti venujem, ten čas chcem tráviť s tebou. O niekoľko minút videla jasne svojimi očami stáť pred sebou Pána Ježiša. Položil jej na ramená svoje ruky, jeho dlhé biele rukávy voľne viseli. Mama sklonila hlavu a oprela si ju o jeho ruky a mlčala. Zotrvali tak dosť dlhú chvíľu. Keď mi potom opisovala svoj zážitok, hovorila, že jej duša jasala v ohni jeho lásky a cítila ako pomaly prúdi do nej sila a vnútorne odpočíva.

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. (Mt 11, 28)

Inokedy viac ako týždeň mali v škole rôzne akcie, ktoré trvali do neskorého večera (mama pracovala ako učiteľka). V ten deň mala poobede pedagogickú poradu a potom večer ešte rodičovské združenie. Večer bola taká vyčerpaná, že sa nevládala modliť. Sadla si a snažila sa aspoň mysľou spojiť s Bohom. V tom mala videnie a opisuje to takto: Videla som, ako sa z neba spúšťa ku mne kytica nádherných kvetov, aké som dosiaľ nevidela. Kvety boli rôznych ružových odtieňov – farby, ktorú obľubujem. Pozrela som sa na hodiny, bolo deväť hodín večer. Pomyslela som si, môj Pán vie i aké farby sa mi najviac páčia. Ako rád nám spôsobuje radosť. A tak málo od nás chce, aby nám dal veľa...

Raz nám Pán na modlitbách povedal: Čas strávený so mnou, nie je strateným časom. Mám zaľúbenie v chválach z čistého srdca. Dôverujte mi a vaše kroky budú požehnané.

Niekedy je ťažké uprostred bolesti a protivenstiev chváliť Boha, oslavovať ho. Ale práve v tom je sila, ktorá láme reťaze zla a patrí medzi najsilnejšie modlitby. Uvoľňuje Božiu moc a všetko sa začína obracať k nášmu dobru. V Svätom Písme sa hovorí: za všetko ustavične vzdávajte vďaky Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista. (Ef 5, 20)

Tento citát z Písma nás vyzýva, aby sme vzdávali Bohu vďaku za všetko. Za dobré, menej dobré i keď príde niečo zlé. Nezáleží na tom, ako sa cítime, cez čo prechádzame, aké zmeny sa okolo nás dejú. Vzdávajme mu vďaku. Keď Boh uvidí našu nezlomnú oddanosť, vernosť, veci sa začnú meniť k lepšiemu. On sám vstúpi do nášho problému a všetko obráti na dobré v našom živote. Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. (Rim 8, 28)

Spomeňme si aj na Pavla a Sílasa ako sa modlili a spievali Bohu chvály v žalári. (Sk 16, 25)

Využívajme meno Ježiš pri modlitbe.

Ježiš nám 14.kapitole evanjelia sv. Jána zdôrazňuje modlitbu v jeho mene: a urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím. (Jn 14, 13 – 14)

Meno Ježiš je nad každé iné meno. Pred menom Ježiš sa skloní každé koleno, každá choroba, každý neduh, každé prekliatie, každá duchovná poviazanosť. (Fil 2, 10) Využívajme to. Máme na to právo ako kresťania.

Boh miluje stretávať sa so svojím stvorenstvom - človekom na modlitbe. Je všade. Nemusíme ho vidieť, nemusíme ho cítiť. Je skutočný a živý. Jeho ucho je pripravené počuť našu modlitbu. Jeho ruka je pripravená pomôcť. Môžme k nemu hovoriť (modliť sa) kdekoľvek, na ulici, doma, v práci, na prechádzke v prírode, stačí jedna – dve vety. Byť spojený s ním. Dáva nám to ochranu a moc.

Niekto možno uprednostňuje modlitbu v kostole. Stretnutie s eucharistickým Kristom. Nech je to kdekoľvek a nech robíme čokoľvek, hľadajme Boha.

Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú.(Hebr 11, 6)

©Mgr. Dario Máček