Modli sa k Titusovi Zemanovi. Nie, ďakujem.

Modli sa k Titusovi Zemanovi. Nie, ďakujem.

Tento článok by nebol vznikol, ak by sa neprihodila jedna vec. Pri spovedi, po vyznaní hriechov, mi kňaz ako za pokánie dal sa pomodliť k Titusovi Zemanovi.

Titus Zeman bol pozoruhodný človek, preto si zasluhuje našu úctu. Veľa vytrpel počas útlaku komunistického režimu a vedel sa mu postaviť na odpor. Prevádzal bohoslovcov za železnú oponu. Stála česť jeho pamiatke. Na takých ľudí by sme nemali zabúdať.

Avšak modliť sa k človeku, je pre mňa nepochopiteľné a nemožné. Vysvetlím prečo. Každý človek, ktorý pristupuje k spovedi, k tomu ho vedie Duch Svätý (Božia láskavosť nás vedie k pokániu, Rim 2, 4). Vyznávame hriechy Bohu, ľutujeme a robíme pokánie pred Bohom. Odpúšťa nám Boh. Je preto nepochopiteľné, aby som sa po spovedi obracal v modlitbe na človeka, prosil ho o orodovanie u Boha a obišiel samotného Boha, jeho milosrdenstvo a lásku, ktorou mi odpúšťa. Nie je to neobvyklé, veľa kňazov dáva modliť sa všelijaké modlitby za pokánie. Ale môže modlitba odčiniť môj hriech, ktorý som spáchal? Určite nie, len obeta Ježiša Krista na kríži a jeho vyliata krv mi zaisťuje odpustenie. Načo potom teda kňazi dávajú pomodliť sa modlitbu za pokánie? Má to byť vari trest na odčinenie hriechov? Je modlitba trest? Možno pre niekoho je. Modlitba je však úprimný a dôverný rozhovor s milujúcim Bohom.

Chcem preto oceniť kňazov, ktorí si uvedomujú, čo spoveď je a ako pokánie povedia: Skúste prísť na ďalšiu spoveď a mať o jeden hriech menej, ak sa dá. Alebo: Prečítajte si niečo zo Svätého Písma, napr. 1. žalm, 27. žalm, alebo nejaký list sv. Pavla... Jeden kňaz mi povedal, radujte sa v Bohu, v jeho láske a milosrdenstve.

Toto je pokánie. Pokánie je úplné odvrátenie sa od hriechu, k Bohu. S predsavzatím viac nehrešiť. Je to zmena zmýšľania a konania. Je to aktívna činnosť človeka v spolupráci s Duchom Svätým. Poddania sa Bohu, jeho láske, moci, milosrdenstvu a vzopretia sa diablovi. (Jk 4, 7)

 

Niektorí veriaci sú uväznení v myšlienkovom uvažovaní tej-ktorej cirkvi, neschopní vidieť nedostatky svojho cirkevného „zoskupenia“. Všetko pasívne preberajú a nerozmýšľajú, neporovnávajú s Písmom, či je to tak. Sú ako stádo hnané do bludu. Čo povie ich predstavený, to platí. A je ich predstavený dobrý pastier? Vieme, že dobrý pastier je Ježiš, toho máme nasledovať. Mnohí ľudia nie sú schopní vidieť ani pozitívne znaky inej cirkvi, ale všetko hneď odsúdia, zamietnu, lebo to nie je naše.

 

Ježiš založil jednu cirkev, všeobecnú (=katolícku), z ktorej všetky ostatné vznikli. Ale prečo vznikli? Lebo poukazovali na praktiky a zbožnosť nezlučiteľnú s Písmom. Niektoré zase zdôraznili jeden aspekt viery. Katolícka cirkev, ktorá na začiatku svojho jestvovania bránila vieru a bojovala proti herézam (arianizmus), sa postupom času vplyvom filozoficko-kresťanských autorov, neslávnych pápežov a duchovenstva, ktoré nemali nič spoločné s Duchom Svätým, sama dostala na hranu herézy, keď prijala niektoré sporné dogmy a začala učiť veci, ktoré nemajú svoj základ v Písme. Aby obhájili toto učenie, odvolávajú sa na Tradíciu. Tradícia, ktorá sa nedá odvodiť z Písma, je len produktom a konštruktom ľudských teologických myšlienok a uvažovania.

Všetky potrebné informácie pre vieru a spásu človeka vo Svätom Písme sú. Tradíciou teda označujeme javy a zbožnosť, na ktorú nemáme odpoveď, nedá sa vyvodiť z Písma, ale u nás to tak je, u nás to tak celé stáročia funguje. Niekedy sa príde na to, že niečo nebolo až tak dobré, tak sa to ticho a nebadane zruší, ako napríklad učenie o Limbuse - teologický konštrukt, od ktorého sa postupne upúšťa. Koľko žiaľu a smútku to spôsobilo rodičom, ktorým dieťa umrelo pred krstom.

 

*Podľa stredovekej katolíckej tradície je limbus miesto, kde budú zomreté nepokrstené deti (ďalej budem používať skratku „ZND“) večne žiť, ľudsky blažene, ale nebudú vidieť Boha z tváre do tváre. Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej vtedy predsedal kardinál Joseph Ratzinger, a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu ZND. Neskôr komisiu prevzal nový prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál William Levada. Tridsaťčlenná komisia s predsedom saleziánom D. Veliathom vypracovala 41-stranový dokument pod názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Dňa 16. januára 2007 ho kardinál Levada predložil Benediktovi XVI., ktorý ho 19. apríla 2007 podpísal pre zverejnenie. Po šestnástich storočiach sa ním mení pohľad Cirkvi na osud zomretých nepokrstených detí.

*čerpané zo zdroja: http://www.impulzrevue.sk/article.php?231

 

31. októbra 1999 luteráni a katolíci podpísali spoločnú deklaráciu o ospravedlnení z viery.

Zdá sa, že po tomto podpise by mohol skončiť dlhoročný spor v otázke spasenia.

Spasení sme milosťou skrze vieru. Nie zo skutkov. (Ef 2, 8 – 10) A zase: viera bez skutkov je mŕtva. (Jk 2, 17)

 

Tradícia je aj modlenie sa k svätým a Panne Márii. Pre vyváženosť blogu je potrebné uviesť, ako to chápe katolícka cirkev. Cirkev rozlišuje medzi úctou, ktorá patrí jedine Bohu a vzdávaním úcty, ktorá je určená Márii a svätým. Máriu neuctievame ako Boha. Podľa učenia katolíckej cirkvi môžeme však v modlitbe prosiť Máriu a svätých o modlitby príhovoru (orodovanie) rovnako, ako prosíme o modlitby príhovoru ostatných kresťanov.

Toto je teória, ďalší filozoficko-teologický konštrukt. Prax je však taká, že mnohí ľudia sa viac utiekajú k Márii a k svätým, prosia ich o príhovor u Boha, a sami pred Boha neprichádzajú, alebo len na krátko, nemajú k nemu osobný vzťah, vážia si ho, ctia ho, ale nie je pre nich ten milujúci Otec, ktorého nám predstavuje Ježiš, Boha, ku ktorému sa dá vždy v dôvere prísť v zásluhách jeho Syna na kríži.

Kľačia pred sochou alebo obrazom svätého v kostole a pritom, hľa, eucharistický Kristus je tu prítomný. Rovnako si kľakajú pred obraz, či sochu svätého, Pannu Máriu ako pred Boha, rovnako sa modlia k svätému, k Márii ako k Bohu. Otvárajú ústa, modlia sa k ľuďom rovnako, ako sa modlia k Živému a Svätému Bohu na veky vekov. Nemá to tak byť. Modlitba je rozhovor s Bohom alebo pozdvihnutie duše k Bohu. Tak učí aj katechizmus katolíckej cirkvi, 2559.

Čo ma na katolíckej cirkvi udivuje, je ich neustála snaha a povzbudzovanie k úcte svätým a Márii. Veď či nemá byť Boh a Ježiš centrom našej viery? Sme kresťania (nasledovníci Krista) a nie mariológovia alebo nasledovníci ľudí. Ja som Pavlov, ja som Apollov, ja zas Kéfasov... ( 1. Kor 1, 12)

Podľa Tridentského koncilu, ktorý nasledoval po reformácii, modlenie k svätým nie je povinné, má len odporúčací charakter, podľa katolíckej cirkvi je to dobré a užitočné. O čo teda katolíckej cirkvi ide, prečo tak masívne propaguje úctu k svätým a neorientuje sa radšej na Boha?

Neustále povzbudzovanie modliť sa k svätým môže vyústiť do extrému, aký majú v jednom mestečku v Spojených Štátoch. Tam pred vstupom do katolíckeho kostola visí tabuľa, ktorá hovorí: Modlite sa k svojim milovaným zosnulým, orodujú za vás u Boha.

 

Čo teda budeme robiť? Máriu, matku Ježišovu, budeme ctiť, milovať a blahoslaviť. Ľudské pokolenie jej bude navždy vďačné za jej pokoru a oddanosť Bohu v jej slovách: nech sa mi stane podľa Tvojho slova. Titul Bohorodička, v zmysle, že sa z nej narodil Spasiteľ - Boh Ježiš Kristus, nie je o tom, aby sme Máriu vynášali v úcte až do nebies, ale aby sa nespochybňovalo Božstvo Ježiša Krista narodeného z Panny. Ja a Otec sme jedno. ( Jn 10, 30) Rovnako si budeme ctiť mnohých svätých a nezabudneme na ich skutky a život, sú pre nás príkladom. Ale nebudeme sa k nim obracať na modlitbe.  Táto doména patrí výsostne iba Bohu.

Sväté Písmo, učenie apoštolov a  prvotná ranná cirkev nič také nepozná, aby sa niekto modlil k niekomu inému ako k Bohu. V Svätom Písme sa nikdy nikto neobracal v modlitbe na nikoho iného ako na Boha. A to máme v Skutkoch sv. apoštolov zachytených niekoľko modlitieb.

Ak sa niekto obracal v dôvere na niekoho iného ako na Boha, respektíve sa obracal na Boha a popri ňom mal aj iných pomocníkov, bôžikov, patrónov, bolo to považované za porušenie prvého Božieho prikázania. A Boh sa počas storočí nemení...

Keď apoštoli zomreli, aj Panna Mária, veriaci boli zanechaní na nasledovníkoch apoštolov. V mysliach veriacich vznikla prirodzená túžba a dúfanie, že tí svätí apoštoli a mučeníci, sa môžu prihovárať za nás žijúcich veriacich na zemi. Ale modlenie k svätým sa neprevádzalo. Až neskôr, v 4. a 5. storočí, niektoré zbory (cirkvi) začali k modlitbám pridávať krátke klauzuly k Márii a svätým. V žiadnom prípade však nejde o jednotné alebo celoplošné modlitby. Výrazne k tomu dopomohol fakt, že kresťanstvo bolo vyhlásené za štátne náboženstvo za cisára Konštantína I. a to malo za následok, že sa pohanské prvky začali vytláčať a nahrádzať kresťanskými, alebo došlo k zmiešavaniu. Mnohobožstvo bolo nahradené jedným Božstvom ale začala sa pestovať aj úcta a modlitby k svätým a Márii. Litánie k všetkým svätým vznikli až za čias pápeža Sergia I. v roku 687 až 701. K Márii až za pontifikátu pápeža Sixta V. v roku 1587. Niektoré pohanské prvky zostali dodnes: dátum slávenia Vianoc  na sviatky zimného slnovratu (Ježiš sa s veľkou pravdepodobnosťou narodil koncom septembra alebo v októbri), mitry – biskupské čiapky v podobe hlavy ryby s otvorenými ústami (uctievanie pohanského rybieho božstva Dagona, uctievaného ešte v Babylone), znak žehnania v podobe vztýčených prstov ukazováka, prostredníka a palca, pričom prstenník a malíček smeruje nadol. Žiaľ, takéto symboly a znaky sa dostali aj na písané ikony. 

 

Tradícia katolíckej cirkvi je aj učenie o odpustkoch, neslávne predávanie odpustkov najmä za pápeža Leva X, strašenie očistcovým ohňom a prísľub, že keď hodíme mincu do pokladničky, jej cengot vyslobodí dušu z očistca. Luther sa už na to nemohol pozerať, ako sa zdiera zbedačený ľud a zareagoval na najpálčivejší problém tej doby. Podobne sv. František hlásal návrat k chudobe, keď videl okázalosť a bohatstvo kléru. Ján Hus požadoval podávanie krvi Kristovej ako hlavný protest svojej doby, ešte pred Lutherom. Ten už také šťastie nemal. Upálili ho.

Nikto z týchto pánov nechcel rozdelenie cirkvi. Luthera za jeho názory exkomunikovali.

Galileo Galilei musel odvolať svoje heliocentrické tvrdenia. Hrozila mu smrť.

Svätá inkvizícia, upaľovanie tých, čo mali iný názor, aký prezentovala cirkev, mučenie a upaľovanie nevinných žien, ktoré boli označené napríklad zlomyseľnou susedou za bosorku, uvrhnutie celých regiónov a krajín do kliatby zo strany pápežov, keď sa nejaký panovník postavil  na odpor, to všetko je Tradícia. Otázka znie, chceme takú Tradíciu? Založenú na ľudskom podaní a nie na Písme?

 

Zbytočne ma však uctievajú, lebo ľudské príkazy podávajú ako náuku. Opustili ste Božie prikázanie a pridŕžate sa ľudského podania. A dodal: Šikovne rušíte Božie prikázanie, aby ste zachovávali svoju tradíciu. (Mk 7, 7 - 9)

Pozrite sa, ako vyzerá cirkev po 2000 rokoch. Stalo sa z nej náboženstvo, podobné iným náboženstvám vo svete. Ale kresťanstvo nie je len náboženstvom, je skutočnou mocou Božou, ktorá vyslobodzuje, uzdravuje a dáva spásu tým, čo veria evanjeliu. Zachovajme ho čisté.

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo