Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. október 2017

Na počiatku bolo vedomie 2

Z predchádzajúceho článku vyplýva, že nadobudnutie nášho vedomia bolo predpokladom toho, aby sme sa stali slobodnými a mohli sa z vlastnej vôle rozhodnúť pre Stvoriteľa. Zlo je v tomto prípade druhá možnosť voľby, niečo, čo je sa javí ako nevyhnutná podmienka – akoby muselo existovať, aby sme mali možnosť výberu. Je teda možné, aby raz zaniklo? Nezanikla by spolu s ním aj naša sloboda? Pravdepodobne áno.

Vezmime si ako príklad zase ženu z prvého článku: rozhodla sa žiť až do smrti so svojím ženíchom, o ktorom je presvedčená, že je dokonale dobrý, nepotrebuje už mať preto otvorené zadné dvierka. Nepotrebuje mať k dispozícii iné možnosti. Jej rozhodnutie sa dá vnímať ako strata slobody, ale aj ako jej naplnenie. Pri svojom ženíchovi sa bude cítiť milovaná a bude milovať. Nebude to vzťah poznačený násilným spolužitím, nebude s ním, pretože nemala inú možnosť, ale preto, že sama zistila, že ide o najlepšiu voľbu. Ak človek v živote ide za tou najlepšou voľbou, ostatné možnosti už nepotrebuje, to nie je ťažké si uvedomiť. A svoju slobodu pociťuje práve pri realizácii najlepšej voľby, inak povedané, nemôže pociťovať neslobodu.

Teda ak sa plne rozhodneme žiť v Stvoriteľovej spoločnosti, ktorý to s nami myslí úprimne a vážne, musíme eliminovať tie možnosti v našom živote, ktoré s ním nesúvisia. To by malo viesť k zániku zla. Na tomto mieste sa vytvára priestor pre ďalšiu otázku: ak sa rozhodneme pre Stvoriteľa a zanikne zlo, nedostaneme sa zase len do stavu nevedomosti? Nestratíme sa vo vesmíre ako neuvedomelé bytosti? Nie. Stvoriteľ nám jasne odkazuje, že spása sa nás týka ako konkrétnych osôb, pretože vzťah založený na láske, pre ktorý sa máme rozhodnúť, je uskutočniteľný len vtedy, ak si ho budú uvedomovať obidve strany. Môžete mať papraď radi akokoľvek chcete, ale ona vám vašu lásku neopätuje, pretože je limitovaná svojou nevedomosťou. Dobre, papraď mi lásku neopätuje, spýtate sa, ale čo taký pes alebo iné domáce zviera? Je to len naše antropomorfizovanie zvierat, alebo nám naozaj niektoré dokážu lásku opätovať? Možno, že dokážu. My ako ľudia im nastavujeme zrkadlo, ukazujeme im, čo je správne a čo nie. Teoreticky je preto možné, že postupom času sa vyvinú do podoby, kedy budú môcť rozlišovať dobré skutky od zlých tak ako my. To znamená, že sa u nich vytvorí vedomie a to len preto, že žili v spoločnosti niekoho, kto už vedomie má a kto na nich vplýval jednoducho tak, že ich miloval. Prakticky však môžeme predpokladať, že ich mozog je v tomto smere limitovaný, kým náš nebol.

Javí sa preto ako logické, že aj človek mohol svoje vedomie nadobudnúť spolužitím so stvoreniami, ktoré už vedomie mali a človeka neuveriteľne milovali. Žitím v ich spoločnosti (učením) sme postupne nadobudli vedomie a naučili sa rozlišovať dobré od zlého. Človek ako sociálny tvor, ktorý žil v skupinách, už mal predpoklad, aby mohol ďalej realizovať vzťah založený na láske – vo svojej skupine. Realizovať vzťah založený na láske jednoducho znamená podobať sa na svojho Stvoriteľa, ktorý koná rovnako. Týmto spôsobom sme stvorení na Jeho obraz (aj pes by bol týmto stvorený na náš obraz). Dostávame sa však na začiatok. Vedomie sme mohli získať nielen preto, aby sme sa mohli pre Stvoriteľa slobodne rozhodnúť, ale aj preto, že bol pri nás prítomný a miloval nás.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Na počiatku bolo vedomie

Na počiatku bolo vedomie

Podľa biblickej tradície zlo vstúpilo do života človeka v momente, keď si vzal zakázané ovocie zo stromu poznania. Odvtedy si začal uvedomovať svoju nahotu, začal sa za ňu hanbiť, musel s námahou pracovať, aby sa uživil, dozvedel sa, čo je to bolesť, strach a smrť. Dokázal rozlišovať medzi dobrom a zlom, teda hodnotiť nielen svoje správanie, ale aj správanie svojho okolia. Okrem človeka táto vlastnosť neprislúcha žiadnemu inému živočíchovi.

Blog
Trochu moralizovania o Kiskovej dani

Trochu moralizovania o Kiskovej dani

Poburuje ma pobúrenie obyčajných ľudí nad daňovým prešľapom prezidenta Kisku. Spomínam si pritom na starý príbeh o Figeľovom byte. Využil svoje postavenie a nechal si v centre mesta prideliť byt, ktorý neskôr odkúpil pod trhovú cenu.