Svätosť? Nič pre mňa...

Svätosť? Nič pre mňa...

Keď sa povie svätý, predsatvíme si niekoho dokonalého, kto žil niekoľko storočí pred nami v ďalekej zemi so svätožiarou nad hlavou, kto je nám vzdialený nielen miestom, ale aj stavom a povolaním.

Lenže v poslednej dobe sa stáva, že sa svätými (resp. blahoslavenými, čo je predstupeň ku svätosti) stávajú aj ľudia žijúci len nedávno a u nás, ľudia nám podobní. V sobotu to bol Titus Zeman, predtým napríklad Zdenka Šelingová, či biskup Gojdič. Povieme si, no dobre, ale to boli zase duchovné osoby. Matka Tereza alebo Ján Pavol II. sú pre nás prakticky rovnako vzdialení ako svätý František. Svätosť, ako sa zdá, nie je pre nás, obyčajných ľudí, chodiacich do práce a platiacich hypotéku. Lenže potom počujeme o tom, ako je svätorečená matka Gianna Beretta Molla, ktorá pred niekoľkými desaťročiami v Taliansku obetovala svoj život - mala rakovinu, nešla na potrat a odmietla terapiu, aby zachránila dieťa. OK, stále je to dávno. Zrazu tu máme podobný prípad len spred niekoľkých rokov - Chiara Corbella Petrillo. No zase je to ďaleké Taliansko. To sa nás netýka. Lenže tento rok sme tu mali dva prípady: Ewa Przybyla z Poľska (to už sa blížime) a zrazu tu máme nedávno zosnulú Máriu Sabolovú, ktorá žila u nás na Slovensku. A sme doma. Posledné dve menované majú ešte ďaleko od blahorečenia (možno nakoniec ani nebudú), ale ich životný príbeh sa veľmi podobá tým dvom taliankam, kde už proces prebehol resp. práve prebieha. Vidíme tu príklady svätosti, ktoré máme nadosah. Niektorí čitatelia možno Máriu Sabolovú poznali osobne, ako susedku, kolegyňu, kamarátku. Je teda svätosť niečo vzdialeného, keď je už nadosah, dnes a vo Zvolene? Ale náš rozum si nájde ďalšie výhovorky: netreba to prehánať s tým náboženstvom, načo byť svätuškár, svätosť nechajme dokonalým, nám stačí keď nezabíjame a kradneme len sem tam (a ajtak to nikomu chýbať nebude). Lenže potom sa dozvieme o sv. Dismasovi, lotrovi na kríži, lúpežníkovi a vrahovi. Dozvieme sa o zhýralom a namyslenom Augustínovi, násilnom až posadnutom Šavlovi z Tarzu, prostitútke Márii Magdaléne a skončíme pri Matúšovi, ktorý pri výbere daní okrádal ľudí. Hmmm, zaujímavé, svätým sa môže stať aj vrah, zlodej a prostitútka. Naše výhovorky sú pomaly zahnané do kúta. Ale stále zostáva jedna: pane Bože, dobre uznávam, že svätosť je dôležitá, ale ja som príliš slabý na to, aby som sa stal svätým. Nechám to radšej tým silným, nie je to pre nič mňa, aj tak by som to nezvládol. Dopracovať sa k takejto sebareflexii tiež nie je jednoduché. Kto z nás si dokáže v dobe samooslavných profilov na Facebooku priznať svoju slabosť a malosť? Akonáhle máme v rukách tento "silný" argument, prečo sa nemôžeme stať svätými, prichádza mladé dievča, ktoré nikdy nikde nebolo a stalo sa patrónkou misií. Mladé dievča, ktoré nikdy nič poriadne neštudovalo a stalo sa učiteľkou cirkvi popri velikánoch Augustínovi a Tomášovi Akvinskom. To mladé dievča sa volá sv. Terézia z Lisieux. Jej cesta skromnosti, malosti a detskosti je spojená s ohromnou dôverou v Boha.

Môžem byť svätý aj keď mám veľa slabostí a stále padám? Môžem byť svätý keď nie som v kláštore ani na misiách v Indii? Môžem byť svätý tam kde žijem a kde pracujem? Môžem byť svätý aj keď som pripútaný na lôžko a nie je zo mňa na prvý pohľad žiaden úžitok? Môžem byť svätý keď som si vlastnou vinou a hlúposťou pokazil celý život? Môžem byť svätý, keď som len priemerný, bežný, ničím nejak špeciálne nevynikajúci človek? Môžem byť svätý, keď nemám vôbec žiadne sebavedomie? Áno. Takých svätých je medzi nami veľa, akurát o nich nevieme, nevidíme ich, nevšímame si ich. Keď sa nám príklady cirkvou schálených svätcov zdajú vzdialené, poobzerajme sa po okolí a nájdeme tam ľudí, ktorí žijú svätosť v skrytosti. V každodennom boji, každodennej modlitbe, každodennom kríži bežných aj výnimočných starostí. Ľudia chorí a zranení na tele aj na duši, ľudia opustení, matky samoživiteľky (slobodné, či rozvedené), matky a otcovia mnohodetných rodín (rodičia mnohodetnej rodiny sv. Terézie z Lisieux), ľudia poctivo si plniaci svoje každodenné pracovné a rodinné povinnosti. Vedľa nás žijú ľudia, ktorí možno nikdy nebudú oficiálne svätorečení, ale ktorí nám môžu slúžiť ako živý príklad viery (príklad svätosti priamo z postoja). A keď to môžu títo ľudia, môžeme sa o to pokúsiť aj my, konkrétne aj ja sám.

Blahoslavený Titus Zeman, oroduj za nás, aby sme aspoň pocítili túžbu stať sa svätými. To by pre začiatok úplne stačilo...

titulná fotka: obraz Ladislava Záborského

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo