Korene morálky

Korene morálky

Určite ste niekedy mali konflikt s iným človekom. Častokrát v týchto medziľudských konfliktoch sme konfrontovaní s výčitkami: „Prečo si svoj sľub nesplnil?“ „Správaj sa ku mne fér!“ „Prestaň mi klamať!“ Môžeme tu vidieť že sa ľudia vedome alebo nevedome odvolávajú na nejakú normu, ktorá by sa mala dodržiavať. 

Úpadok morálky v spoločnosti je zjavný a preto mnohí ľudia upadnú do postoja „keď ostatní tak robia, tak budem aj ja.“  Avšak ani najväčší klamár nechce byť oklamaný. Hoci nevera je navonok spoločensky tolerovaná záležitosť, nikto nechce byť podvedený. Zdá sa, že to nie je iba záležitosť našej kultúry. Prednedávnom som videl dokument o aborigéncoch v Austrálii. Bádateľ poznamenal že aj v kmeni, ktorý je nepoznačený európskou kultúrou alebo misiami je prítomná základná morálka. Existoval tam zmysel pre vernosť, pravdu a úctu k rodičom a predkom. Neviem si predstaviť, že by v nejakej spoločnosti dávali ocenenia za zradu vlastných. Žiaden bojovník nedostal vyznamenanie za to, že utiekol z boja. Dokonca aj v sexuálnej a rodinnej morálke sú nepísané pravidlá. Nikto, kto je súdny nepríde na miesto masovej vraždy a nepovie: „Wow, to bolo úžasne morálne!“

Každý človek bez ohľadu na kultúru, čas alebo náboženstvo teda vie čo je dobré a čo je zlé. Ľudia vedia, že vražda je nemorálna - háčik je v tom že na koho to teda bude platiť. Zaujímavé je to, že najhoršie zločiny v histórii ľudstva sa stali preto, že jedna skupina ľudí považovala druhú za ne-ľudí. Dejiny genocíd sú presne o tom - vyhladiť určitú časť ľudí v mene všeobecného blaha. Na základe rozumového uvažovania o svete okolo nás zisťujeme že existuje v ľudskom vedomí meradlo, ktoré nám pomáha rozlišovať čo je dobré a čo zlé. Existuje základná morálka, ktorá presahuje hranice vekov, náboženstva alebo kultúry. Ale odkiaľ sa toto meradlo vzalo? Aký je pôvod morálky? 

1. MOŽNOSŤ   -  MORÁLKA AKO VÝSLEDOK SPOLOČENSKEJ DOHODY 

Sekulárni humanisti na otázku kde sa vzala morálka odpovedajú častokrát, že je to výsledok toho na čom sa dohodla spoločnosť aby sa udržala. Demokraticky zvolená časť obyvateľstva rozhodne, ktoré zákony možno odsúhlasiť ako morálne správne alebo nesprávne. Častým názorom sekularistov je teória o vývoji morálky počas histórie. To, čo bolo v minulosti chápané ako správne a prijateľné je dnes chápané ako nesprávne a odsúdeniahodné a naopak. Napríklad otroctvo, inkvizícia alebo autoritárske zriadenie boli v minulosti chápané ako niečo spoločensky prijateľné, kým dnes je to nežiadúce. Naopak práva menšín, homosexuálov alebo právo na potrat bolo kedysi neprijateľné ale dnes sa doba zmenila a je to moderné a morálne. 

Chápanie morálky ako spoločenskej dohody má však v sebe niekoľko háčikov. Na jednej strane môžeme pripustiť myšlienku, že morálka udržuje spoločnosť. Ak v spoločnosti neexistujú morálne pravidlá, spoločnosť sa časom rozpadne. Problém spočíva aj v motivácii jednotlivcov. Ak neexistuje život po smrti, konečná spravodlivosť ani odmena aký má zmysel konať morálne? Prečo by som sa mal obetovať pre druhého ak ma z toho čakajú iba problémy? Ak žijem na tomto svete len 60, 70 a 80 rokov a po smrti má nič nečaká, je výhodnejšie zabezpečiť si pohodlný život a nie konať morálne a utrpieť stratu. 

Ďalším problémom tejto teórie v samotnom princípe. Spoločnosť, ktorá vytvára morálku na základe dohody sa môže dohodnúť aj na zákonoch, ktoré vylučujú alebo dokonca zabíjajú druhých. Norimberské zákony, ktoré diskriminovali židov boli zákony demokraticky zvoleného Adolfa Hitlera. Potraty a eutanázia sú podľa zákonov (a nielen) západných krajín legitímne. Znamená to však, že tieto zákony sú aj morálne? Spoločnosť, ktorá vylúči objektívnu morálku upadá do bezbrehej subjektivity. Vôľu ľudu (a tým aj morálku) začne určovať silná vládnuca trieda ako napríklad komunistická strana. Zločiny komunizmu netreba ani rozpisovať. Ľudom, ktorí tvrdia že dnešná spoločnosť je morálne pokročilejšia ako bola v „temnom“ stredoveku zvyknem oponovať takto: Áno, niektoré práva sú výsledkom osvietenstva ale mnohé zločiny vieme lepšie ukryť. (napr. manipulácie so životom, terorizmus, atómové zbrane)  

2. MOŽNOSŤ  - MORÁLKA AKO VÝSLEDOK EVOLUČNÉHO VÝVOJA

Materialisti zastávajú stanovisko, že morálka je výsledok tisícov rokov prebiehajúcej evolúcie. Prirodzený výber vybavil človeka morálkou aby v prírode prežil. Človek skôr prežije ak sa v skupine správa altruisticky. Materialisti operujú vyhlásením, že morálka je otázka inštinktu stádovitosti. Svedomie sa posúva iba do inštinktívnej roviny. Niektorí evoluční biológovia navyše tvrdia, že slobodná vôľa je len ilúzia. Filozof Peter Singer dokonca stiera rozdiely medzi zvieraťom a človekom a tvrdí, že človek je len inteligentnejšie zviera. 

Čo je problémom tejto teórie o pôvode morálky? Prvým problémom je to, že ak je slobodná vôľa len ilúziou, tak aj dobro a zlo je klam. Človek bez slobodnej vôle je iba stroj. Ak by sme slobodnú vôľu nemali, nie sme za zlo zodpovední. Diktátori ako Stalin alebo Pol Pot tak boli iba naprogramované stroje, ktoré boli v zajatí svojich inštinktov. Ľudia, ktorí páchajú ohavné zločiny nepovažujeme za chudákov v zajatí svojich génov. Myslím že zvaliť zlé konanie na tzv. sebecké gény je snaha vyhnúť sa reálnej zodpovednosti.  Ani inštinktívna morálka nedáva odpoveď na otázku čo je pevným meradlom morálky. Spisovateľ C.S. Lewis uvádza príklad s človekom, ktorý ide po ulici a vidí, že niekto sa topí. Jeden inštinkt mu hovorí aby si uchránil život a radšej neriskoval. Druhý inštinkt však volá po altruistickom správaní. Čo teraz? Musí existovať niečo čo rozhodne. Nejaká vyššia norma. Nie je to len otázka toho čo viac preváži. Navyše podobne ako pri teórii o spoločenskej dohode aj tu nevyhnutne upadáme do subjektivizmu. Ak sme len náhodným výtvorom slepej evolúcie, smerujeme bezcieľne z ničoty do ničoty. Morálna hodnota je tak len vlastne to čo si vytvoríme my.

Rovnako problematický je aj názor že človek je len vyššie alebo inteligentnejšie zviera ale nič viac. Materialisti bagatelizujú priepastné rozdiely medzi človekom a zvieraťom. Človek má na rozdiel od zvieraťa nielen vyššiu inteligenciu. Počas tisícov rokov buduje civilizácie, vytvára hodnoty, kultúru, umenie, vedu a techniku. Dokáže si sám seba uvedomovať a vie uvažovať o zložitých ľudských problémoch. Človek prirodzene pozná že čo je dobré a čo zlé. Objavuje v sebe túžbu po zmysle. Hľadá odpovede na otázky, ktoré ho presahujú. Kladie si otázky existuje niečo po smrti? Existuje Boh? Prečo je na tomto svete zlo? Toto žiadne zviera nedokáže. Evolučná teória nevysvetľuje všetko. Práve otázka pôvodu morálky nemôže byť plne zodpovedená iba na evolučnej úrovni.

3. MOŽNOSŤ  - MORÁLNY ZÁKONODARCA

Možnosti 1 a 2 zlyhali pretože vedú k morálnemu subjektivizmu. Navyše nedokážu poskytnúť spoľahlivého garanta morálky. Ak je morálka len zákonom v demokratickej spoločnosti, a ak mám v rukách moc a som šikovný, môžem si napísané zákony obísť. Existujú aj iné vysvetlenia pôvodu morálky ale tieto dve sú najčastejšie. V tvrdení že existuje „hmota a nič viac“ nemôžeme nájsť morálny záväzok. Existuje však iná možnosť? Môže byť pôvodca morálky aj z iného sveta ako toho materiálneho? Poďme sa pozrieť na to čo hovoria o morálke náboženstvá.

Zaujímavé je, že všetky náboženstvá sa v morálnych otázkach nápadne podobajú. Abrahámovské alebo východné náboženstvá hovoria o potrebe cnosti. O zlatom pravidle („Čo chceš aby robili tebe, rob aj ty druhým, čo nechceš, aby tebe robili, nerob ani ty im“) učili dávno pred Ježišom Konfucius a Sokrates. V istom zmysle, Ježiš nepriniesol novú morálku. V podstate každý človek bez ohľadu na vieru či kultúru vie že má konať dobro. Svedomie nám totiž hovorí - konaj dobro, vyhýbaj sa zlu. To, že morálny zákon, ktorý je do nás vložený nie je subjektívny, ale objektívny, musí mať zákonodarcu. Zákon, ktorý nemá zákonodarcu a nemá ani sankciu za porušenie, nie je zákon, iba odporúčanie. Takáto situácia sa podobá ligovému futbalovému zápasu bez rozhodcu a bez jasných pravidiel.

Morálny zákon s jasne vymedzenými pravidlami, musí mať aj zákonodarcu, ktorý nepochádza z tohto sveta. Tým zákonodarcom je Boh. Boh určuje čo je dobré a čo je zlé. On je morálnym rozhodcom. Ale rozhodne tým nechcem povedať, že Boh je iba morálka. Zákon však nie je niečo čo človeka obmedzuje ale naopak dáva mu slobodu. Desatoro sa podobá zábradliu na desiatom poschodí aby chránilo ľudí pred pádom a smrťou. Vyvstáva však iná otázka : Sú ateisti nemorálni keď neveria v Boha? Pomožem si citátom od Immanuela Kanta: „Morálka nepotrebuje náboženstvo ale náboženstvo je nutné aby mala morálka zmysel.“ Ateisti môžu byť morálni, ale ateizmus nedokáže spoľahlivo vysvetliť prečo konať morálne. Lebo ak Boh a posmrtný život neexistujú, všetko je dovolené a môžeme sa rozlúčiť s našou vrodenou túžbou po konečnej spravodlivosti a posmrtnej odmene. 

Použitá literatúra 

McDOWELL, J: Hľadanie pravdy. 2009

LEWIS, C.S. K jádru kresťanstvi. 2011

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo