Quo vadis cirkevná charita?

Quo vadis cirkevná charita?

Darina Obušeková z Košíc napísala a obhajila na Katedre sociálnej práce PF KU v Ružomberku dizertačnú prácu na tému Charita ako podstatná črta kresťanskej komunity vo vnímaní študentov vysokých škôl. Autorku som požiadal o krátky rozhovor.

Tak ako? Je dobročinná láska (charita) podstatnou črtou kresťanskej komunity?

Otázku, či charita je alebo nie je podstatnou črtou kresťanskej komunity, nastolil pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est. Ak Cirkev je spoločenstvom Boha a ľudí, mnohí sa aj dnes pýtajú, kde takúto Cirkev možno „vidieť“? Počas dejín kresťanstva na to vznikli viaceré odpovede. Napríklad v kaplnke Pápežského slovenského kolégia v Ríme nad oltárom možno čítať slová „Ubi Petrus ibi Ecclesia“, čo znamená, že kde je Peter, tam je Cirkev. Zdá sa, že tieto slová ako prvý vyriekol sv. Ambróz, milánsky biskup. Východné ortodoxné cirkvi, ale rovnako aj mnoho katolíckych teológov, zdôrazňuje, že „Ubi Eucharistia, ibi Ecclesia“ (kde je Eucharistia, tam je Cirkev). Ja som pochopila vyjadrenie pápeža Benedikta XVI. v tom zmysle, že „Ubi caritas, ibi Ecclesia“, čiže „kde je dobročinná láska (charita), tam je (viditeľná) Cirkev“. Ak Benedikt XVI. tvrdí, že „charita vždy bola podstatnou črtou kresťanskej komunity“, rozumiem tomu tak, že Cirkev je pre ľudí viditeľnou aj v kresťanskej dobročinnej láske, v kresťanskej charite. Ale téma mojej dizertačnej práce bola nastolená trochu inak: či toto povedomie (vnímanie) majú študenti vysokých škôl, ktorých študijný odbor súvisí nejakým spôsobom so sociálnou prácou a teda aj s charitatívnou činnosťou.

A ako teda vnímajú títo študenti charitu?

V súčasnosti kde kto „robí“ charitu. Konajú sa napríklad charitatívne koncerty, charitatívne športové zápasy. A nie sú to podujatia náboženskej povahy. Preto sme si potrebovali zadefinovať „charitu v presnom slova zmysle“, za ktorú som považovala charitatívnu činnosť konanú z kresťanských pohnútok a „charitu v širšom slova zmysle“, za ktorú považujem akúkoľvek aktivitu, ktorej cieľom je pomôcť iným ľuďom. Preto moje otázky študentom som musela formulovať tak, aby som zistila ako vnímajú charitatívnu činnosť. Preto v ponuke možných odpovedí bola otázka, či „je to výlučne náboženská činnosť“, ale aj iné otázky, napr. „či je to nezištné dávanie milodaru“ alebo „či je to výmena darov“ či „činnosť, ktorá súvisí s politikou“.

Ako druhú poznámku by som chcela uviesť, že do výskumu vstúpili študenti vysokých škôl z Poľska, Českej republiky a Slovenska. Oslovila som aj niektoré vysoké školy v Rakúsku a Nemecku, ktoré však odmietli vstúpiť do výskumu, čo je škoda. Ale aj tak výskumnú vzorku tvorilo 736 respondentov. Najčastejšou odpoveďou bola charita ako nezištné dávanie milodaru. Ak teda v teologickej kresťanskej literatúre nachádzame charitu ako charakteristickú črtu kresťanského spoločenstva, v praktickom živote súčasného zmýšľania ľudí došlo v určitému posunu v tom zmysle, že charita má súvislosť s nezištnosťou viac, než s náboženstvom.

Skúste povedať ešte zopár ukazovateľov, ktoré vyplynuli z Vášho bádania. Možno pre našich čitateľov budú prekvapením...

Spomeniem, že respondenti z Českej republiky vnímajú charitu najmä ako „inštitucionalizovanú pomoc“, kým respondenti z Poľska skôr ako „nezištné dávanie milodaru“. Tento výsledok vysvetľujem tak, že respondenti z Česka vnímajú charitu menej osobne a viac inštitucionálne, ako niečo, čo patrí do kompetencie inštitúcii, napr. štátnych, kým respondenti z Poľska vnímajú charitu viac osobne a menej inštitucionálne. Pravdepodobne tu zohráva svoju úlohu aj náboženstvo. Kým v Poľsku sa vyšší počet respondentov označil za praktizujúceho katolíka, v Česku to bolo menej.

Ďalšie zistenie bolo pre mňa veľmi prekvapivé. Predložila som respondentom otázku ohľadom výberu sociálneho zariadenia pre rodinného príslušníka respondenta a tiež, aké zariadenie by si vybral sám respondent, ak by sa ocitol v situácii, že by potreboval nepretržitú starostlivosť. Väčšine respondentov, vrátane Slovenska, by nezáležalo na tom, či by sociálne zariadenie bolo kresťanské alebo nie. Dôraz bol postavený zásadne na pozemskej starostlivosti. Toto ma prekvapilo o to viac, že kresťanom predsa nemôže byť jedno, či sa niekto stará len o naše pozemské dobro, ale či nám umožňuje dostať aj prostriedky milosti a náboženské smerovanie k večnému životu. Pravdepodobne tu máme dôsledky spoločnosti, ktorá je už sekulárne pokročilou spoločnosťou a stále viac kresťansky vyprázdnenou.

Ako to, že „pridanú hodnotu“ kresťanskej charitatívnej inštitúcie sa v dnešnej spoločnosti, a u jednotlivcov, málo vidí? Viete to vysvetliť?

V teoretickej časti sa potvrdilo, že dobročinnosť je podstatnou črtou kresťanského spoločenstva. V empirickej časti to však dostalo isté trhliny. Určité indície odpovedí sa črtajú. Napríklad často nebadať rozdiel medzi kresťanským a iným charitatívnym zariadením alebo prinajmenšom tento rozdiel je minimálny. Vami spomínaná „pridaná hodnota“ je viditeľná len minimálne. Možno, ak kňaz slúži v inom zariadení, „pridaná hodnota“ sa tam môže ukázať viac, než v kresťanskom. Je to aj otázka personálu. Keďže počty rádových sestier klesajú, na ich miesto nastupujú laici. Svoje tu zohráva aj sekularizovaná spoločnosť, spôsob financovania a mnohé iné faktory. Ako jeden z vážnych nedostatkov považujem to, že sa príliš málo zdôrazňuje kresťanské vnímanie almužny a milodaru (napr. v kostoloch, diskusiách v cirkevných spoločenstvách) a tiež to, že mnoho cirkevných činností platí štát a nestojí to na dobrovoľníkoch podporovaných donormi. Ale iste toto je komplexný problém.

Niečo na záver?

Po napísaní a obhajobe práce mám zmiešané pocity. Na jednej strane, cítim určité zadosťučinenie, že som možno podrástla vo vzdelaní, že som zvládla napísanie i obhajobu práce vedeckou metodológiou, že som dospela k určitým záverom, ktoré môžu byť nápomocné odboru sociálnej práce i charitatívnej činnosti Cirkvi, zistila som nárast záujmu ľudí o životný údel toho druhého človeka, u mnohých úprimný a to aj u tých, ktorí sa za veriacich nepovažujú. Na druhej strane tiež vidím, že prax s náukou nestačí držať krok, že sa málo dbá vo svete na kresťanské hodnoty, že v cirkevných komunitách sa by sa malo viac akcentovať zásadné pravdy našej viery a presvedčenia a menej to nepodstatné. A že je to akosi dosť „zapečené“, akoby bez nádeje na dohľadnú zmenu. Prajem študijnému odboru sociálnej práce i sociálnej a charitatívnej práci veľa úspechov. Prajem veľa úspechov aj Slovenskej katolíckej charite a všetkým cirkevným charitatívnym inštitúciám. Aby veriaci mali pochopenie pre ich činnosť a videli vôbec v charitatívnej činnosti prejav svojej osobnej viery a kresťanského presvedčenia.

Ďakujem za rozhovor.

Na obrázku je sv. Martin z Tours, ktorý daroval polovicu svojho plášťa núdznemu; foto: harichovce.kapitula.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo