Kto ovláda minulosť, môže všetko

Kto ovláda minulosť, môže všetko

Ak skombinujeme Orwella a Pašku, zistíme, že otázku ÚPN je potrebné zasadiť do širšieho kontextu. Význam našej histórie tak presahuje presahuje hranice pamäti nášho národa.

George Orwell vo svojom dystopickom románe 1984[1] veľmi názorne ilustroval dôležitosť troch aspektov, ktoré majú kľúčový vplyv na tvár spoločnosti: času (histórie), jazyka a sexuality. Dokonalý, z jeho pohľadu snáď nezničiteľný totalitarizmus nastáva, keď Strana ovláda všetky tri. Ak má v tomto pravdu, mali by sme byť na tieto témy obzvlášť citliví.

Či Orwell pravdu má si môžeme overiť krátkym exkurzom do histórie. Ideológie totalitných režimov 20. storočia skutočne mytologizovali históriu (Tretia ríša; historický materializmus), vnášali do jazyka cudzorodé pojmy na démonizáciu nepriateľa a snažili sa regulovať alebo usmerňovať sexualitu (nacistický program Lebensborn; marxistický útok na rodinu ako na inštitúciu vykorisťujúcu ženy). Pohľad na poslednú dekádu ukazuje, že aj menej výrazná téma jazyka, v spojení so slobodu prejavu, sa dostáva na povrch – a často súvisí práve s históriou alebo sexualitou.

Zdá sa teda, že môžeme uznať Orwellov dôraz na čas, jazyk a sexualitu. Nie je ťažké odhadnúť, akú úlohu tu má hrať Ústav pamäti národa. Prirodzene, každý historik by sa mal snažiť popísať dejiny bez prikrášľovania alebo prekrúcania a k tomuto ideálu sa aspoň blížiť. ÚPN dáva takémuto bádaniu inštitucionálnu výhodu – je špecificky zameraný, tematicky aj chronologicky. Veľkou devízou ÚPN je to, že má za cieľ odkryť obdobie Slovenského štátu aj ČSR/ČSSR.

Berieme ako samozrejmosť, že do našej historickej výbavy patria režimy ovplyvnené fašizmom aj komunizmom. Pre polovicu Európy - tú vplyvnejšiu - to tak nie je. Je teda jasné, že naša národná pamäť nemá slúžiť len ako hrádza proti nie-historikom kotlebovského typu a neomarxistom blahovského typu u nás, ale má význam aj v európskom kontexte. Nie že by ÚPN mohla ovplyvniť intelektuálnu debatu v západnej Európe, ale aj pre západnú Európu by bolo užitočné, keby niektorí ich susedia vedeli, že komunizmus bol rovnako zločinný ako nacizmus a naopak.

Neo-nacistické a ľavicové hnutia opäť získavajú na masovosti, ale ľavica má v istom zmysle navrch. Podarilo sa jej prežiť intelektuálne, keď sa jej myslitelia konečne zbavili obhajovania Sovietskeho zväzu a členstiev v komunistických stranách, prijali kultúrnu verziu marxizmu a opanovali univerzity na západe, predovšetkým sociálne a humanitné vedy.[2] Ak teda už treba prijať nejakú zodpovednosť, tá ide na vrub Stalinovmu režimu, ktorý „nebol skutočným komunizmom“, čo prináša zmätok – 23. august si tak napríklad EU pripomína ako „Európsky deň spomienky na obete Stalinizmu a nacizmu“.[3]

Pre inštitúciu typu ÚPN a pre spoločnosť ako celok tak vzniká povinnosť osvetová aj akademická, aby svedectvo o ideologických zločinoch presiaklo všetky úrovne spoločnosti. Možno je to úloha priveľká, ale musíme si jej byť vedomí; dodáva to našej národnej malosti civilizačný rozmer. Česť všetkým, ktorí sa nám veľmi konkrétne snažia túto úlohu pripomínať. Obzvlášť patrí vďaka iniciatíve Pamätaj, ktorá správne varuje napríklad pred priamym vplyvom vlády na vedenie ÚPN, ak navrhovaná novela zákona prejde.

Posolstvo je jasné. Proti Strane z Orwellovho 1984 a Paškovi z parlamentu treba postaviť našu zodpovednosť:

„Nie len že študujeme minulosť; my ju dedíme a dedenie so sebou prináša nie len právo na vlastnenie, ale aj povinnosť opatrovať. Veci, pre ktoré sa bojovalo a zomieralo by nemali byť nedbalo odhodené. Pretože sú majetkom iných, ktorí sa ešte nenarodili.“[4]

 

[1] Plný citát z Orwellovho 1984 znie: „Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť. Kto ovláda súčasnosť ovláda minulosť.“ Plný citát Pavla Pašku znie: „Vyhraj voľby a môžeš všetko.“

[2] Detailne sa mysleniu jednotlivých súčasných ľavicových intelektuálov venuje napríklad britský filozof Roger Scruton: Fools, Frauds and Firebrands; o niečo širšie kanadský psychológ Jordan B. Peterson. V slovenčine prežitie marxizmu načrtol Vladimír Palko: Levy prichádzajú.

[3] Pre úplnosť je potrebné dodať, že názvy tejto spomienky sa rôzne líšia. Dá sa stretnúť aj s názvom odkazujúcim na obete totalitných režimov; estónske predsedníctvo EU zorganizovalo konferenciu odkazujúcu na obete komunizmu a nacizmu.

[4] Roger Scruton: How to Be a Conservative; s. 182.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo