Kardinál Caffarra: Ako hlásať evanjelium človeku postmodernej doby?

Kardinál Caffarra: Ako hlásať evanjelium človeku postmodernej doby?

24.2.2016 kardinál Caffarra navštívil Bratislavu a na RK CMBF UK predniesol prednášku. V taliančine sa text prednášky nachádza na internetovej stránke Boloňskej arcidiecézy. Text prednášky som si dovolil voľne preložiť a ponúknuť čitateľom v predvečer pohrebu pána kardinála. V prednáške sa pán kardinál usiloval podať situáciu súčasného postmoderného človeka, vysvetliť ju a načrtnúť pastoračné cesty, ktorými by Cirkev mala vykročiť v ústrety v prospech spásonosnej nádeje večnej budúcnosti pre človeka súčasnej západnej kultúry.

Obsah mojej dnešnej úvahy je inšpirovaný veršami básnika Danteho. Básnik vstúpil na miesto zvané Limbus, kde sa nachádzali veľké osobnosti pohanstva predkresťanskej doby. Títo veľkí duchovia nikdy nemohli vidieť Božiu tvár, hoci si to veľmi želali. Vergílius, ktorý Danteho na jeho ceste sprevádzal, popísal mu ich situáciu nasledovne: "máme túžby, ale žijeme bez nádeje“ (Inf. IV, 42). Som presvedčený, že toto je asi najvýstižnejší popis situácie človeka postmodernej doby západného sveta a s touto situáciou sa Cirkev musí konfrontovať.

1.- „S túžbou, ale bez nádeje“

Začnime od tejto situácie. Nádeje a túžby sú dve veľmi veľké, ba najväčšie sily ľudského ducha. Sú to motory slobody. Sv. Augustín prirovnáva človeka k „vnútornému vláknu rastliny“ a hovorí o ľudskom srdci ako o „nepokojnom srdci“. To nie je psychologická poznámka, ale vyjadrenie, ktoré má ontologickú povahu. Hovorí o „oblečení“ (smäde, nepokoji), v ktorom je oblečená ľudská osoba, o dramatickom nedostatku súčasného človeka, čo sa dá zmeniť iba prijatím Nekonečného. Presne, ide o ontologický status súčasného človeka. „Nepokojné srdce“ je vyjadrením vytrvalého symptómu volania po najvyššom Dobre. Je „stopou“, ktorú stvoriteľská Božia ruka vtlačila do ľudskej osoby. Ľudská osoba je bez Boha iba nekonečnou prázdnotou. Sv. Tomáš hovoril o „prirodzenej túžbe vidieť Boha“. Čo je dôležité na tomto vyjadrení, že prívlastok „prirodzený“, čo je – v našom kontexte - v protiklade s tým, čo „je chcené vôľou“. To potom znamená, že naša ľudská osoba túži vidieť Boha nie preto, že sa svojou vôľou rozhodla ho vidieť. Túžba, o ktorej hovorí sv. Tomáš, je vpísaná do našej ľudskej prirodzenosti. Neexistuje ľudská osoba, ktorej by chýbala táto túžba. Nemáme tu priestor rozoberať celú teologickú a filozofickú problematiku tejto témy. Obmedzím sa a poukážem iba na dôsledky toho, čo bolo povedané doposiaľ. Nachádzame sa v centrálnom bode môjho zamyslenia. Najprv ho poviem a potom vysvetlím.

Pútnik a tulák

Ak ľudská osoba je stvorená s túžbou vidieť Boha; ak ľudská osoba by stratila nádej, že sa jej túžba naplní; ak ľudská osoba vytlačí zo seba aj fakt, aby sa táto túžba mala navonok prejaviť, potom táto ľudská osoba sa stane čímsi absurdným. Vysvetlím to metaforou. Ľudský život prirovnáva k ceste (kráčať životom). Sú však dva možné spôsoby kráčania životom: kráčam ako pútnik alebo kráčam ako tulák. Toto je dôležité. Pútnik má presný cieľ (nádej večnosti). Môže sa stať, že zíde z cesty, zablúdi, ale nikdy nestratí zo zreteľa cieľ svojej cesty. Pútnik vlastní cieľ svojej životnej cesty, ktorá zjednocuje všetky momenty jeho existencie a zabraňuje, aby sa sám sebe stratil. Tulák má mnoho túžob, ktoré trieštia jeho životnú existenciu až natoľko, že nevie rozpoznať definitívny cieľ svojho života. Táto metafora je kľúčová pre výklad situácie západného postmoderného človeka. S touto situáciou sa súčasná Cirkev musí konfrontovať.

Vychádzam z predpokladu, že je nemožné, aby ľudská osoba bola schopná „zahasiť“ úplne svoju prirodzenú túžbu po videní Boha. Túto neschopnosť opieram ako logický dôsledok katolíckej dogmy, podľa ktorej bol človek stvorený na obraz Boží a teda tento obraz nemôže úplne zo seba vymazať. Apoštol sv. Pavol opisuje situáciu pohanov, že je to situácia života „bez nádeje a bez Boha v tomto svete“ (Ef 2,12). Apoštol dobre vedel, že vtedajšie mestá boli plné chrámov. Napriek tejto rozšírenej religiozite, pohania boli „bez Boha na tomto svete“. Nie v nebi. To, čo pociťovali ako nesmiernu potrebu, bola prítomnosť Boha. Trpeli nedostatkom prítomnosti Boha vo vnútri ich pozemských ľudských udalosti. Svet bez Boha v tomto zmysle je svetom bez nádeje, pretože život človeka ostáva v rukách nejakého Šťastia alebo Osudu bez mena, bez tváre. A zároveň túžba po plnom šťastí v nich nezhasla. Žijú v túžbe, ale zbavení nádeje, že ich túžba sa môže raz splniť. Som presvedčený, že táto situácia – situácia bez nádeje a bez Boha vo svete – znova nastala aj v súčasnosti a to v ešte závažnejšej forme: neprítomnosť Boha spôsobuje, že vo svete  neprítomnosť nádeje. Ale v ešte priťažujúcej forme: západnému postmodernému človeku zostali niektoré zvyšky kresťanskej ponuky, ale človek nie je schopný niesť ťarchu ľudských túžob, je neschopný odpovedať na veľké otázky človeka. Tieto zvyšky kresťanstva sa súhrnne stali pre tento svet niečo ako ihla bez ucha, ktorá je neschopná zošiť ľudské existenčné nádeje a túžby.

Čo zapríčinilo túto duchovnú situáciu, v ktorej sa nachádza postmoderný človek? Spôsobilo to ohýbanie a krivenie túžob. Akoby tetiva na luku života sa uvoľnila a stala sa nespôsobilou vystreliť túžbu až na viditeľný horizont (večnosti). Kto opustil dom svojho Otca, musí sa uspokojiť s jedlom ošípaných. Došlo k duchovnému kolapsu. Jak v oblasti rozumu, ako aj v oblasti vôle, čiže v oblasti slobody. Je to však chorá sloboda.

Táto situácia postmoderného človeka sa môže žiť dvomi spôsobmi: zúfalým spôsobom alebo s predstieraným jasotom. Zúfalým spôsobom: ľudský život je absurdným, pretože vlastní túžbu, ktorá sa nedá naplniť. So zdanlivým jasavým spôsobom: nakoľko ľudský život vlastní túžbu ktorú nemožno naplniť, žije sa v provizóriu a z provizória a s cenzúrou ľudského rozumu, ak by niekto chcel kráčať až za horizont tohto sveta; nejestvuje neprekonateľná hranica medzi dobrom a zlom, medzi tým, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, ale doba je mierou všetkého; nejestvuje nijaký „nádych k večnosti“ v rámci nášho tuzemského života, ale žijeme svoju „ničotu“.

Dva znaky: demografická jeseň a deformované svedomie

Chcel by som teraz upriamiť vašu pozornosť na dva znaky, symptómy duchovnej situácie v ktorej žije postmoderný človek. S touto situáciou sa Cirkev musí konfrontovať. Sú to jednoznačné symptómy.

Prvým je „demografická jeseň“. Nedávno vyšla kniha Dávida Goldmana When covilizations die. V nej píše, že „Európa je ľahostajná k svojej budúcnosti. Táto ľahostajnosť sa jasne prejavuje v nízkej pôrodnosti. Španielska, talianska, nemecká žena má priemerne iba 1,4 dieťaťa počas svojho života a v produktívnom veku sa toto číslo bude ešte znižovať. Prvou krajinou, v ktorej nastala demografická jeseň bolo Francúzsko. Francúzsko bolo aj prvou krajinou, ktorá začala budovať spoločnosť bez Boha, svojou slávnou laicitou (laicité). Je to iba náhoda?“ Nikto nebude sa dávať život tam, kde chýba nádej, pretože tam niet budúcnosti. Sú na to dva vážne argumenty. Prvý: postmoderný človek sa usiluje iba o prítomné momenty života a rúca všetku minulosť, čo má za svojim chrbtom, jak minulosť prírody, ako aj minulosť človeka, minulosť historickú. Rovnako rúca aj budúcnosť i prítomnosť do tej miery, do akej táto hraničí s našou prítomnosťou, lebo práve v súčasnosti sa pripravuje naša budúcnosť. Druhý dôkaz, ktorý je pre mňa nepochopiteľným, je nenávisť západnej Európy k sebe samej. Táto neuveriteľná nenávisť sa prejavuje tým, že sa hanbíme za svoje kresťanské korene; v tom spočíva výzva pre islam; v tom spočíva aj neschopnosť vytvoriť aj rozumnú imigračnú politiku.

Druhým symptómom duchovnej situácie, ktorú popisujeme, je nesprávna koncepcia morálneho svedomia, ktorá sa veľmi rozšírila. Správna koncepcia morálneho svedomia je tá, ktorá je v súlade s Tradíciou Cirkvi, ktorej posledným svetlým vyjadrením je náuka kardinála Newmana a Druhého vatikánskeho koncilu. Svedomie je miestom, kde dochádza k pôvodnému zjaveniu Boha, miestom, kde sa Boh obracia na človeka svojim slovom. Táto koncepcia sa stratila, ba ľudské svedomie sa spája, identifikuje s ľudským názorom. Dnes sa hovorí, že „podľa svojho svedomia tvrdím, že...“ a chápe sa to tak, že je to identicky to isté, ako keď sa hovorí, že „podľa môjho názoru je...“ Hlas svedomia je „nádychom večnosti“ na tejto zemi. Postmoderný človek už viac nie je spôsobilým chápať tento nádych. Nemôžem teraz hovoriť do dôsledkov, čo to spôsobilo v spoločnosti a v politickej oblasti života spoločnosti. Sokrates spoznal, že ak dôjde ku deformácii svedomia, človek stratí svoju imunitu voči tyranii. Ukončil som prvý bod mojej úvahy. Usiloval som sa dať odpoveď na otázku: aký je človek, ktorému Cirkev musí dnes ohlasovať evanjelium v západnej Európe? Že je to človek plný túžob, ale prázdny bez nádeje.

2. Nástrahy konfrontácie

Skôr, než budeme uvažovať ako ohlasovať evanjelium človeku postmodernej doby, chcel by som poukázať na niektoré nebezpečenstvá, ktoré je potrebné viať do úvahy.

Prvým nebezpečenstvom je pokušenie je považovať za možné a oddeľovať učenie viery od pastoračnej činnosti Cirkvi. Ide o veľmi vážne nebezpečenstvo. Alternatívou Cirkvi bez učenia viery nie je pastoračná Cirkev, ale Cirkev svojvôle a otrokyňa ducha súčasného sveta: praxis sine theoria coecus in via (prax bez teorie je na svojej ceste slepá), vravieva sa od stredoveku. Toto nebezpečenstvo je veľmi vážne a ak sa nad ním nezvíťazí, spôsobí Cirkvi veľké škody. Uvediem aspoň dva dôvody. Prvý dôvod spočíva v tom, že posvätná náuka je ničím iným, ako Božím zjavením Božieho plánu s človekom. A ak poslanie Cirkvi sa nebude opierať o tento Boží plán, čo povie Cirkev človeku? Druhý dôvod je, že ak sa Cirkev neuchráni od tohto nebezpečenstva, dostane sa do rizika, že jej hlavným učením bude relativizmus: v poriadku kultu, ktorý musíme dávať Bohu a máme sa starať o človeka, stane sa nepodstatným, ako zmýšľam o Bohu a o človeku. Pravda sa stane sekundárnou a nepodstatnou otázkou.

Druhým nebezpečenstvom je, že sa zabudne, že kľúč k výkladu ľudskej skutočnosti a vôbec dejín ľudstva, sa nenachádza v samotných dejinách ako takých, ale vo viere. Sv. Maxim Vyznávač hovorí, že opravdivý učeník Ježiša uvažuje o každej veci cez optiku Ježiša Krista a cez každú vec hľadí na Ježiša Krista“. Máme tu veľmi aktuálny príklad. Povyšovanie homosexuality, ktorej sme svedkami tu na Západe, nie je možné posudzovať podľa kritéria postojov, aké zastáva súčasný mainstream jednotlivých krajín; to isté sa týka otázky morálnej hodnoty, ktorú musíme dať každej osobe. Kritériom tu musí byť posvätná náuka o sexualite, manželstve, sexuálnej odlišnosti. Čítanie znakov našich čias je teologickým úkonom.

Tretím nebezpečenstvom je primát činnosti (je to nebezpečenstvo marxistickej proveniencie). Mám na mysli primát ako bázu, základňu. Základom spásy človeka je viera človeka, nie jeho činnosť. To, o čo sa musí Cirkev starať, nie je na prvom mieste spolupráca so svetom, ale má sa starať, aby ľudia mali vieru v Toho, ktorého poslal Otec, aby svet vykúpil.

Štvrté nebezpečenstvo, späté s predchádzajúcim, je degradácia kresťanstva iba na  nejakú morálnu požiadavku. Je tu opäť nebezpečenstvo pelagianizmu, ktoré sv. Augustín nazýval „jedom kresťanstva“. Následkom tejto redukcie je, že kresťanské učenie sa stane nudným. Iba Pán Boh je vo svojej činnosti neopakovateľným. Ústredným posolstvom kresťanského učenia nie je činnosť človeka, ale činnosť Boha.

Piatym nebezpečenstvom je mlčanie o Božom súde. Božie milosrdenstvo sa ohlasuje takým spôsobom, že sa stráca zo svedomia človeka vedomie a pravda o Božom súde. Pápež František v homílii pri otvorení Svätého roka nám k tomu poskytol veľmi dôležité učenie. Povedal, že existuje hierarchia právd. Božie milosrdenstvo je prvé a pôvodné, ale implicitne obsahuje aj súd. Lekár na prvom mieste nechce diagnostikovať pacientovi chorobu, ale chce ju liečiť. No terapeuticky proces obsahuje v sebe implicitne aj diagnostický úsudok o chorobe. Zámerom Otca nie je smrť hriešnika, ako by si to zaslúžil, ale aby sa obrátil a žil. Ak z kresťanskej náuky odstránime súd, ideme do rizika, že sami seba presvedčíme, že „ak je Boh milosrdný, prijme ma takého, aký som“. Takto kríž sa stane zbytočným, kresťanstvo "riedkou“ náukou a pozvanie ku kresťanskému životu prestane byť „serióznym“ pozvaním.

3. Cirkev a postmoderný človek

Teraz chcem predstaviť niektoré cesty, ako by pozvanie ku kresťanskému životu mohlo byť účinné aj pri konfrontovaní sa s postmoderným človekom.

Prvú cestu by sa dalo nazvať nasledovne: pozvanie ku kresťanskému spôsobu života by sa malo opätovne stať kerygmaticko-liturgickým pozvaním. V encyklike Spe Salvi Benedikt XVI. vysvetľuje text Prvého listu Solunčanom 4,13 nasledovne. „Aj tu sa ukazuje ako zásadný prvok fakt, že kresťania sa odlišujú od iných ľudí tým, že majú budúcnosť: nie však tak, žeby oni mali jasné poznanie detailov toho, čo ich čaká, iba vedia, že ich život neskončí v prázdnote. Iba vtedy, ak sa budúcnosť stane istou ako pozitívna skutočnosť, stane sa ľuďom viditeľnou a zmysluplnou aj ich prítomnosť“. Toto kerygmatické ohlasovanie nie je iba informáciou, nie je obmedzené na prerozprávanie minulých faktov. Je to ohlasovanie, ktoré človeka mení. Je to rozprávanie, ktoré privádza k premene celého života. Je stretnutím s Bohom, ktorý premieňa ľudský život. Jeden príklad. Keď mladomanželom sa narodí ich prvé dieťa, spôsob ich života sa úplne zmení. Zmenia sa ich návyky a aj keď neustále nemyslia na dieťa, predsa pre dieťa pracujú, namáhajú sa. Prítomnosť dieťaťa je v ich živote stabilná. Je to podobné, ako keď sa stretneme s Kristom. Jeho prítomnosť v ľudskom živote je zásadná. Nenaučí nás iba nejaké poučky, ktoré sme dovtedy nepoznali, neprinesie mi nové prikázania, nepripomenie mi iba nejaké minulé udalosti. Nie. On sám sa stane novou Prítomnosťou v ľudskej osobe a pretvára ju a jej činnosť a konanie. A ako sa to stane? Prostredníctvom ohlasovania, ktorá vo viere privádza k sviatostiam. Sv. Pavol píše Korinťanom, že on ich splodil prostredníctvom ohlasovania evanjelia, ktoré prijali vo viere. Ohlasovanie je moc, ktorá premieňa svet, lebo „Bohu sa páčilo spasiť veriacich prostredníctvom nerozumnosti ohlasovania“ (1 Kor 1,11). Aj v encyklike pápeža Františka Lumen fidei čítame: „to, čo ohlasuje Cirkev, to, čo sa odovzdáva v jej živej Tradícii, je novú svetlo, ktoré sa rodí zo stretnutia s Bohom“. Ako som už povedal vyššie, je dar prítomnosti (Boha), ktorý mení naše životy. „Na prenášanie tejto Prítomnosti (Boha) existuje osobitný prostriedok... Týmto prostriedkom sú sviatostí, ktoré slávime v liturgii“.  Som presvedčený, že jednou z hlavných príčin oslabnutia viery v kresťanskom ľude bol spôsob, akým sa realizovala liturgická reforma chcená, nie bez Božieho vnuknutia, Druhým vatikánskym koncilom.

Druhou cestou je radikálna obnova manželskej a rodinnej pastorácie. Prečo je to tak naliehavou požiadavkou? Pilierom, na ktorom stojí celá stavba stvorenstva je vzťah muž-žena (porov. Gn 2). Obnovenie tohto vzťahu e základným predpokladom k tomu, aby ľudská osoba znovu nadobudla spôsobilosť k nádeji. Samotný sobáš je veľkým prejavom viery vtedy, ak sa snúbenci stanú navzájom skutočným životným darom. A toto oslobodzuje človeka od tyranie provizoria. Nechcem tu viac hovoriť, lebo sme v očakávaní posynodálnej exhortácie Svätého Otca o tejto matérii.

Treťou cestou je obnova nasadenia v oblasti kultúry a vzdelanosti. V súčasnosti sa toto stalo v Cirkvi čímsi tragickým a nemyslím to iba rétoricky, ale fakticky. Záujem o kultúru a vzdelanie bol vždy Cirkvi vlastný. Alternatívou k vzdelanej Cirkvi nie Cirkev pastoračne živšia, ale Cirkev nevedomá, nevzdelaná a menej spôsobilá dať odpovede na veľké otázky človeka. Sv. Gregor Veľký napísal na túto tému priam ohnivé slová. Kultúra je spôsob, ktorým sa človek zaraďuje do rámca tohto sveta. Viera, ktorá nevytvára kultúru (spôsob života človeka), je viera vyhýbavá, ktorá sa zrieka vlastnej námahy hľadania odpovedí na základné životné otázky. Je to viera (ľudsky) nezávažná. Jeden z najväčších učencov minulého storočia, Svätý Otec Benedikt XVI. nám poskytol magnu chartu vzťahu viery-kultúry svojim príhovorom v Kolégiu Bernardínov v Paríži.

Záver

Nemáme dostatok času, aby sme šli hlbšie do mnohých otázok. Bol som nútený k zrozumiteľnému jazyku: videant meliores et sapientiores. Končím parafrázovaním slov sv. Augustína, ktorým zakončil traktát o Najsvätejšej Trojici, že chápajúc seba, považujem sa iba za páva, ktorý sa pýši svojim perím. A preto, čo som povedal pravdivo, nech je pripísané Bohu; čo som povedal nesprávne alebo zbytočne, nech mi to Boh i moji bratia vo viere odpustia.

Preložené z internetovej stránky Boloňskej arcidiecézy.

Mierne krátené.

Fotografia: internet

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo