Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. august 2017

Omyly Jakuba Pavlúsa

Jedna moja známa ma upozornila na reláciu Nočná pyramída z 12. 8. s farárom bratskej cirkvi Jakubom Pavlúsom, aby som si ju vypočul, že to stojí za to. Po vypočutí relácie som si povedal, že by to stálo za polemický článok.

Krátko o hosťovi spomínanej relácie. J. Pavlús sa dostal do povedomia verejnosti, keď ako mladý (nar. 1989) evanjelický kaplán vyjadril podporu homosexuálnym manželstvám. To ho stálo miesto, pretože jeho nadriadení z evanjelickej cirkvi s ním kvôli tomu nepredĺžili zmluvu. V súčasnosti pôsobí v akomsi exile ako farár českej bratskej cirkvi v Šumperku na Morave.

Pri počúvaní relácie som si uvedomil, že v Pavlúsovom prípade nejde len o problematický postoj k homosexualite, ale celý komplex názorov, ktoré by sme u evanjelického alebo vo všeobecnosti u kresťanského duchovného neočakávali. Jeho liberálny postoj k homomanželstvám je teda len špičkou ľadovca. Keby išlo len o názory jednotlivého človeka, tak by možno nemalo zmysel ich komentovať, ale podobne ako Pavlús dnes uvažuje väčšie množstvo ľudí. Ľudia, ktorí obhajujú požiadavky LGBTI sú často tí istí, ktorí sú stúpencami genderovej ideológie, feminizmu, enviromentalizmu, extenzívneho výkladu ľudských práv, radikálneho chápania rovnosti nielen ľudí, ale aj kultúr, civilizácií a náboženstiev, obhajcovia multikulturalizmu a masívnejšieho prijímania migrantov. Ide o celý komplex pokrokových alebo pokrokárskych názorov.

Pavlús na konci relácie nazval Konštantína a Metoda imigrantmi, ktorí k nám priniesli cudziu kultúru. Vyjadril obdiv našim predkom, ako pohostinne týchto dvoch imigrantov napriek tomu prijali. Nazvať solúnskych bratov imigrantmi a vytvárať tak analógiu s dnešnou migračnou krízou je hlboké nedorozumenie a to z viacerých dôvodov. a) Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu na základe oficiálnej žiadosti kniežaťa Rastislava. Rastislav vyslal do Byzancie posolstvo, ktoré žiadalo o učiteľov, ktorí by boli schopní hlásať kresťanskú náuku v slovanskom jazyku. Tejto požiadavke najlepšie vyhovovali práve Konštantín a Metod. V prípade dnešných migrantov takéto jednoznačné pozvanie za účelom splnenia civilizačnej misie neexistuje. b) Konštantín a Metod neprichádzajú ako utečenci pred vojnou alebo chudobou. Pred ničím neutekajú. Prichádzajú z civilizačne vyspelejšieho prostredia Byzancie na menej vyspelú Veľkú Moravu, aby ju povzniesli, bola to teda z ich strany obeť. Pri dnešných migrantoch je to naopak. Oni prichádzajú do Európy kvôli vojne a hlavne preto, aby si ekonomicky polepšili, sú to teda ekonomickí migranti. Na rozdiel od povestných sýrskych inžinierov a programátorov, ktorých nikto nevidel, Konštantín a Metod boli skutoční vzdelanci akí v tej dobe na VM zrejme nemali seberovných. Medzi dnešnými migrantmi je naproti tomu mnoho takých, ktorí nielenže neovládajú jazyk prijímajúcej krajiny, ale sú aj negramotní. c) Keď prišli solúnski bratia na VM, tak zrejme neprišli sami, ale mali aj nejaký sprievod. Určite to nebol tisícový sprievod, maximálne niekoľko desiatok ľudí. Keby do Európy prišlo ročne 50 alebo aj 100 migrantov, tak by to nikto nepovažoval za problém. d) Konštantín a Metod neprišli VM obracať na inú vieru, ale napomôcť šíreniu viery, ktorá už bola etablovaná. Výsledkom ich misie malo byť vzdelanostné, kultúrne a v dôsledku toho aj politické pozdvihnutie VM. Neprišli VM civilizačne meniť, ale pomôcť rozvinúť jej civilizačný potenciál.

Analógia medzi vierozvestcami a súčasnými migrantmi je úplne pomýlená. Otázka potom je, ako mohlo vôbec takéto prirovnanie Pavlúsa napadnúť. Ja si to viem vysvetliť len tak, že ten človek nevie logicky uvažovať. On síce myslí, ale myslí zle, konfúzne, pletie hrušky s jablkami. Okrem toho, jeho hodnotenie významu misie Konštantína a Metoda je takmer  cynické. Podľa neho  nám nepriniesli vieru, lebo kresťanstvo tu už bolo, ich písmo a východný obrad sa u nás neujali, nikto si na nich tisíc rokov nespomenul, až v období národného obrodenia, kedy sme potrebovali nejako zdôrazniť našu identitu. Sú to polopravdy. Kresťanstvo na VM bolo, ale stále tam bolo aj dosť stúpencov pohanstva, takže vieru bolo treba šíriť. Konštantín a Metod vychovali vrstvu vzdelancov (kňazov), ktorí na VM, okrem franských kňazov neboli. Ich misia predstavovala dôležitý kultúrny impulz pre VM a pre iné slovanské národy. To, že sa na VM nemohla plnšie rozvinúť bolo spôsobené nepriaznivou medzinárodne politickou situáciou. Napr. cisár Karol IV. si bol významu byzantskej misie vedomý. To, že máme sviatok Cyrila a Metoda nie je len o tom, či sa u nás ich písmo ujalo alebo nie (nakoniec sa ujalo u východných Slovanov a viedlo k ich duchovnému a kultúrnemu pozdvihnutiu), je to aj o tom, že Slováci sú tradične dlhodobo kresťanský národ, že sú národ, ktorý má korene už v rannom stredoveku a že sme slovanský národ, na čo by sme tiež nemali zabúdať. Je to takpovediac sviatok našej identity. Možno keby sme poznali po mene írskych alebo franských misionárov, ktorí na našom území ako prví šírili kresťanstvo v 7. a 8. storočí, tak by sme mali aj ich sviatok.

Jediný význam byzantskej misie podľa Pavlúsa je, že šírila kresťanstvo zrozumiteľným jazykom, z čoho by si mali zobrať príklad aj dnešní kňazi. To je zase chybná analógia, lebo Konštantínovi a Metodovi išlo o to, aby sa omše slúžili v jazyku ľudu, ktorý sa na nich zúčastňoval, zatiaľ čo Pavlús chce, aby sa náboženstvo vyjadrovalo ľuďom zrozumiteľným moderným jazykom. Zdá sa mi, že Pavlúsovi v tomto smere nejde len o to, aby sa stará náuka vyjadrovala moderným jazykom, on chce meniť aj túto náuku, čo sa týka etických štandardov, chce ju prispôsobiť modernej dobe najmä v bioetických otázkach. Pavlús je etický relativista.

Pavlús vyjadril počudovanie nad tým, ako sa zhoduje snaha evanjelickej cirkvi podporovať tradičnú rodinu s tým, keď on ako príslušník takejto rodiny (Manžel a otec dvoch detí) bol tou istou cirkvou zbavený kaplánskeho miesta. Ja si myslím, že tu žiadny rozpor nie je.

Každé povolanie prináša so sebou isté povinnosti. Keď si človek svoje povinnosti neplní, môže ho jeho zamestnávateľ z práce prepustiť alebo s ním nepredĺžiť zmluvu. Napr. keby učiteľ geografie dlhodobo svojím žiakom tvrdil, že zem je plochá doska spočívajúca na štyroch obrovských korytnačkách, tak by ho škola mohla prepustiť aj keby mal nielen dve, ale hoci aj päť detí. Otec piatich detí by predsa mal mať rozum a mal by si byť vedomý zodpovednosti za svoje skutky. Človek, ktorý chce slobodne vyjadrovať svoje názory, musí počítať s následkami akým je napr. strata zamestnania. Potom si musí povedať, čo je pre neho dôležitejšie, či istota zamestnania alebo to, že slobodne povie, čo si myslí, aj keď bude bez práce.  Tak to bolo v minulosti a tak je to aj dnes. Pavlúsovi nebola predĺžená zmluva preto, lebo sa odchýlil od toho, čo považuje jeho cirkev za správne. Je asi normálne požadovať od kňaza, aby sa vyjadroval v súlade s učením svojej cirkvi. Takto to funguje aj v iných spoločenstvách. Napr. aj člen politickej strany sa musí do určitej miery držať straníckej línie. Ak sa mu stranícka línia nepáči, môže zo strany vystúpiť a založiť si novú.

Ako filozofa ma obzvlášť zaujalo, že Pavlús dosť často používa pojem „predporozumenie“. To je pojem pochádzajúci z nemeckej kantovskej a pokantovskej filozofie. Evanjelická teológia pôvodne nemeckej proveniencie je zrejme ideovo napojená aj na nemeckú sekulárnu filozofiu.

Predporozumenie je akési interpretačné apriori. Je to systém skúseností, poznatkov, vier a hodnôt, s ktorým pristupujem ku skutočnosti a na základe tohto predporozumenia ju interpretujem.

Tento spôsob myslenia má pôvod u Immanuela Kanta. Kant v podstate tvrdí, že sme vybavení vrodenými apriórnymi (predskúsenostnými) formami, pomocou ktorých vnášame do skúsenosti poriadok, zmysel. Napr. čas a priestor neexistujú, podľa Kanta, objektívne, sú to len spôsoby ako si (v čase a priestore) usporadúvame svoju skúsenosť. Od Kantovej filozofie vedie cesta až k súčasnému postmodernému relativizmu. Kant ešte veril, že tie apriórne formy sú univerzálne pre všetkých ľudí. Lenže ak študujete rôzne kultúry v rôznych historických obdobiach, tak zisťujete, že u jedného indiánskeho kmeňa je taký spôsob myslenia (apriórneho predporozumenia), u ďalšieho zase iný a odtiaľ je už len krok z záveru, že pravda, dobro a krása nepredstavujú nič objektívne, ale sú dejinne a kultúrne podmienené. Čiže v jednej kultúre chápu dobro určitým spôsobom, v inej zase nejako inak a keďže nám chýbajú nejaké objektívne nadhistorické a nadkultúrne kritériá, pomocou ktorých by sme mohli určiť, ktoré chápanie je to správne, tak nám nezostáva iné ako povedať, že všetky tieto chápania sú správne a rovnocenné. Tento názor je dnes pomerne rozšírený, aj napriek tomu, že je nesprávny. To, že je nesprávny, nie je môj osobný názor, dá sa to logicky dokázať. Jednotlivé dejinne a kultúrne podmienené predporozumenia môžu obsahovať totiž protirečivé tvrdenia. Pokiaľ máte tvrdenie „p“ a tvrdenie „Nie je pravda, že p“, potom nemôžu byť súčasne pravdivé. To je aristotelovský zákon sporu, jeden z pilierov logiky. Moderný relativizmus teda vedie k logickým rozporom, pretože jeho stúpenec musí pripustiť pravdivosť nejakého tvrdenia a zároveň pravdivosť jeho negácie. To je podobné, ako keby niekto povedal: „Verím tomu, že Boh existuje a zároveň verím tomu, že Boh neexistuje.“ V tomto prípade si treba vybrať; buď, alebo.

Je tu ešte aj iný problém. Kant bol agnostik. Podľa neho nemôžeme spoznať objektívnu pravdu. Lenže on tento svoj záver formuluje ako objektívnu pravdu, čo je zase rozpor. Moderní relativisti zase tvrdia, že všetko je relatívne. Ak je to tak, potom aj to, že všetko je relatívne, je relatívne. Kant aj moderní relativisti odmietajú možnosť spoznať objektívnu pravdu, oni však túto nemožnosť spoznať objektívnu pravdu formulujú s nárokom na objektívnu pravdu ako objektívne pravdivé tvrdenie. Relativisti chápu svoj relativizmus ako objektívnu, nadčasovú a nadkultúrnu pravdu. Vyzerá to tak, ako keby práve oni dospeli k objektívnej, nadčasovej a nadkultúrnej pravde, že všetky pravdy, dobrá atď. sú relatívne vo vzťahu k historickej dobe a kultúre. Je v tom zjavný rozpor.

Keby sme mali z povedaného odvodiť nejaký záver, tak potom ten, že Kantov agnosticizmus a moderný relativizmus sú chybné (a vnútorne rozporuplné). Sme odsúdení uvažovať v termínoch objektívnej pravdy a len takto sa dá logicky myslieť (Nemusí sa nám to páčiť, môžeme si na to sťažovať, môžeme proti tomu protestovať, ale to je asi tak všetko, čo sa s tým dá robiť.).

Vráťme sa teraz k J. Pavlúsovi. Na začiatku článku som uviedol, že zastáva názory, ktoré sú pre kresťanského kňaza netypické. Mal som na mysli práve relativizmus a z neho potom vyplývajú aj jeho postoje v kultúrno – etických otázkach. Jeho používanie pojmu „predporozumenie“ má korene v agnostickej a relativistickej filozofii. Pavlús ako by chcel povedať, že každý z nás má nejaké predporozumenie, ktoré je historicky a kultúrne podmienené, s ktorým pristupuje k svetu a toto predporozumenie mu bráni poznať objektívnu  pravdu.

Inzercia

Ešte k relativizmu by som dodal, že existuje extrémna forma tohto názoru, podľa ktorej nie je pravda len historicky a kultúrne podmienená, ale je podmienená aj individualitou každého človeka. Potom nielen každá kultúra a každá historická doba má svoju pravdu, ale aj každý človek. Mne sa zdá, že Pavlús inklinuje práve k tejto extrémnej forme relativizmu.

Pavlús svoj relativizmus neuplatňuje na kresťanstvo alebo aspoň na jeho časť, ale to je len vec jeho osobného vkusu, osobnej záľuby, lebo keby chcel, mohol by relativizovať aj Ježišovo učenie. Ak podáte čertovi prst, odtrhne vám celú ruku.

Problém relativizmu je, že odmieta uznať existenciu objektívnej od človeka nezávislej pravdy, dobra a krásy. Tieto hodnoty sú vždy dobovo, kultúrne a individuálne podmienené. V extrémnom chápaní sú iba vecou osobného vkusu a ako hovorili starí Rimania, o vkuse nie je možné dišputovať. Relativizmus na rozdiel od kresťanstva, ktoré je teocentrické, je antropocentrický, lebo stavia do centra človeka. Grécki sofisti, ktorí boli relativistami, hlásali názor, že človek je mierou všetkých vecí, teda aj pravdy, dobra a krásy. Je to nebezpečný názor, ktorý otvára cestu ničím neohraničenému voluntarizmu. Inými slovami: ja sám rozhodujem, čo je pravda, dobro a krása. Človek tak akoby nahrádza Boha, akoby sa stal bohom. Dôležité je povedať, že je to človek so všetkou svojou nedokonalosťou.

Moderní liberáli a ľavicoví liberáli si predstavujú Ježiša takpovediac na svoj obraz ako mladého nekonvenčne zmýšľajúceho liberála alebo ľavičiara, ako rebela s dlhými vlasmi, akéhosi hipíka. Aj Boha si predstavujú nie ako milosrdného a spravodlivého, ale skôr ako všezhovievavého a všetolerantného. Boh je skrátka v pohode. Nič mu nevadí.

Nemyslím si, že Ježiš sa dá tak jednoducho zaradiť do nejakej ideologickej priehradky. Omnitolerantným liberálom a relativistom v modernom zmysle určite nebol. Keď k nemu priviedli cudzoložnicu, síce ju neodsúdil, ale ani jej nepovedal: „Choď v pokoji a ži si tak, ako chceš. Veď je to tvoj život, môžeš si s ním robiť, čo chceš. To, čo robíš za dverami svojej spálne je len tvoja vec. Za svoje sklony predsa nemôžeš. Mier.“ Takto nejako by možno reagoval, keby bol ľavicový liberál. On jej však povedal: „Choď v pokoji a už viacej nehreš.“ Ježiš teda neodsudzuje hriešnika, ale odmieta hriech.

Keby bol liberál, nevyháňal by kupcov a peňazomencov z chrámu, lebo treba byť predsa tolerantný, jemu sa síce nemusí páčiť, že tam sú, no ale keď oni neobmedzujú niečiu slobodu, tak ich treba predsa tolerovať a dôležité je aj to hľadisko, že to napomáha ekonomickej prosperite, veď tí obchodníci a peňazomenci sú živiteľmi rodín, platia dane atď.

Ježiš sa síce prihováral hriešnikom, lebo ako povedal, lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí, robil to však preto, aby ich z choroby resp. hriechu vyliečil. Išlo mu o záchranu ich duší a aby sa títo ľudia obrátili, aby nezotrvávali ďalej vo svojom starom spôsobe života.

V otázke rozvodov Ježiš hovorí, že Mojžiš povolil rozvody pre tvrdosť sŕdc vtedajších ľudí, teda nie preto, že v tej dobe to bolo správne a teraz už nie je. Bolo to nesprávne už v tej dobe, to len Mojžiš prispôsobil to pravidlo morálnej úrovni ľudí tej doby. Ježiš teda nie je relativista, ktorý by tvrdil, že dobro je dobovo podmienené. Láska k blížnemu platila ako etický štandard vždy, hoci ľudia nie vždy boli schopní tento štandard naplniť. Ježiš teda určite nebol relativista, ani liberál.

Pavlús zastáva ako relativista názor, že naše postoje vo viacerých bioetických otázkach by sa mali zmeniť, prispôsobiť modernému predporozumeniu. Konkrétne spomína výskum embryí, eutanáziu, potraty a homosexualitu. Podľa neho teológia by mala viac rešpektovať poznatky vedy. K týmto témam sa Pavlús, okrem homosexuality, podrobnejšie nevyjadril, ale dá sa predpokladať, že jeho postoje voči výskumu embryí, eutanázii a potratom sú tiež liberálne. Pavlús si neuvedomuje, že veda je eticky neutrála a etický pohľad vnáša do tejto tematiky práve teológia.

Pokiaľ ide o otázku homosexuality, Pavlús hovorí, že spočiatku mal predsudky, keď sa dozvedel, že vo Švédsku bola za biskupku vymenovaná lesbička. Neskôr sa mu jeden jeho spolužiak v seminári zdôveril, že je homosexuálne orientovaný a to viedlo k radikálnej zmene jeho predporozumenia k tejto otázke. Podľa neho homosexuáli heterosexuálne rodiny neohrozujú.

Shooty má jednu karikatúru, ktorú publikoval v čase konania referenda o rodine. Je na naj chlap v kabáte s kufrom ako zvoní pred dverami do bytu a keď mu manželia otvoria, hovorí: „Dobrý deň, ja som homosexuál a prišiel som vám zničiť rodinu.“ To je síce vtipná karikatúra, ale založená na nepochopení. Liberáli uvažujú v tomto smere krátkozrako a materialisticky. Ak sú v spoločnosti uzákonené homomanželstvá, tak to určite neznamená to, že sa heteromanželstvá začnú húfne rozpadať. Problém je skôr v tom, že dochádza k relativizácii pojmu manželstva, rodiny, pohlavia, ľudskej prirodzenosti, k vyprázdneniu týchto pojmov. Agenda LGBTI nepredstavuje priamy útok na už existujúce rodiny, ale na základné pojmy a hodnoty, ktoré s rodinou súvisia, je to útok na hodnotovú sféru, jej dekonštrukcia alebo vypitvanie. Je to podobné ako keď má niekto jednu manželku a potom sa ešte ožení s ďalšími deviatimi ženami. Tá pôvodná manželka príde za ním a povie mu: „Čo si mi to urobil?!“ A on jej odpovie: „Ale veď na tvojej pozícii sa nič nemení. Tak ako si bola mojou manželkou, tak ňou budeš ďalej.“ Áno, lenže je predsa rozdiel byť jedinou manželkou a byť len jednou z desiatich. V skutočnosti sa tým mení mnoho.

Liberáli a ľavicoví liberáli inšpirovaný gender ideológiou, feminizmom, neomarxizmom a postmodernou sa snažia zničiť pojmy rodiny  a pohlavia ako niečoho prirodzeného a ideálneho (Lebo z ich pohľadu sú tieto pojmy nástrojom útlaku menšín zo strany väčšiny). Chcú, aby ich ľudia vnímali len ako dejinne a kultúrne podmienené konštrukty (nominalizmus). Chcú, aby už ľudia nebrali rodinu otec mama a deti ako nejaký ideálny vzor (model), ale len ako jeden z mnohých desiatok foriem rodiny, aby verili, že to nie je niečo objektívne a prirodzené, ale len ľudský konštrukt. Rovnako tak, že mužský a ženský rod (pohlavie) sú iba dva z desiatok alebo dokonca stoviek iných rodov (pohlaví), ktoré sú všetky rovnocenné. Ak sa im podarí ľudí v tomto smere presvedčiť (dopliesť), potom to môže mať samozrejme dôsledky aj v materiálnej sfére, pretože myšlienky (slová) majú tendenciu sa stelesňovať. LGBTI aktivisti útočia na hodnotovú sféru, pričom sa odvolávajú na tradičnú mantru všetkých ľavičiarov a tou je rovnosť. Lenže práve rovnosť je  politicko – teologický konštrukt, lebo prirodzená je nerovnosť. Ak chcú pretlačiť svoju agendu, musia spochybniť to, čomu ľudia verili doteraz a to aj robia. U Jakuba Pavlúsa a mnohých iných sa im to už podarilo.

Je škoda, že sa moderátor Miro Kocúr neopýtal Pavlúsa aj na jeho názory na pokusy s embryami, interrupcie alebo eutanáziu. Možno by sme sa dozvedeli, že to predporozumenie, ktoré mali kresťania k týmto otázkam doteraz nebolo založené na realite, ale boli to len predsudky, ktoré vedecký pokrok už vyvrátil a že všetky tieto veci sú v pohode, že ľavicovo – liberálny pohodový Boh ich schvaľuje. Na záver by som dodal, že vzhľadom na Pavlúsove názory tiahnuce k relativizmu, nominalizmu  a materializmu, bol jeho konflikt s hierarchiou slovenskej evanjelickej cirkvi nevyhnutný.

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.