„Neznámy“ pápež, ktorý tvoril medzinárodne právo

„Neznámy“ pápež, ktorý tvoril medzinárodne právo

Katolícka sociálna náuka sa mnohokrát veľmi reštriktívne a úzko vykladá ako teologická disciplína. Maximálne sa hovorí o jej dopade pre sociálne vedy a ekonómiu. Mne sa viac páči konštrukcia, pri ktorej vychádzam z toho, že je to staré učenie s prameňmi až z biblických čias, ktoré ale ponúka odpovede na nové otázky vývoja spoločnosti v najširšom slova zmysle. Teda nie len typicky sociálne témy ako robotnícka otázka a podobne. Z tohto pohľadu si sociálne učenie pápežov a rímsko-katolíckej cirkvi zaslúži oveľa viac pozornosti v oblasti vedy, štátu a práva, keďže teoretické východiská môžu ožiť v konkrétnych zmenách spoločenského systému.

V tejto úvahe budem hovoriť o pápežovi Benediktovi XV, ktorý inšpiroval takéto oživenie teoretických záverov katolíckeho učenia v reálnu medzinárodnú prax. Jeho pontifikát sa začínal v období I. svetovej vojny. Táto apokalyptická udalosť je dnes málo známa a venuje sa jej oveľa menej pozornosti ako by si zaslúžila, keďže moderný svet sa rodil v zákopoch I svetovej vojny. Cirkev bola postavená pred otázku, s ktorou nebola doteraz konfrontovaná. Ako neutrálna strana sa mala postaviť k prvému globálnemu konfliktu v dejinách ľudstva. Začiatok tohto vojnového konfliktu je datovaný do konca pontifikátu Pia X. Je to pápež, veľký reformátor, ktorý podľa viacerých zdrojov v rozhovore s veľvyslancom Rakúsko- Uhorska, teda jedného z najbližších katolíckych spojencov Ríma, veľmi tvrdo odmietol legalizáciu akejkoľvek vojny. V tomto duchu pokračoval svoj pontifikát aj jeho nástupca Benedikt XV. Očarujúcou stránkou katolíckeho sociálneho učenia je, že nie zriedkakedy sa v jednej osobe zjednotí skvelý teoretik s praktickým príkladom života dotyčnej osoby. Mnohí autori diel v histórii sociálnej náuky, začínajúc napríklad biskupom Kettelerom, cez Leva XIII až po Dorothy Dayovú a súčasného pápeža, dokazujú že nielen hodnotné teoretické závery, ale aj ich praktický odraz v reálnom živote je potvrdením správnosti tohto, od biblických tradícií odvíjajúceho sa, učenia.

Osoba Benedikta XV je úzko spojená aj s našimi dejinami a osobou posledného bl. cisára Karola Habsburského. Spolu išlo o dvojicu najintenzívnejšie bojujúcich predstaviteľov vtedajšieho sveta za mier. Je dokonca známe, že posledný cisár, skoro na pravidelnej báze, konzultoval svoje postupy s Benediktom XV.

Pontifikát tohto pápeža začína encyklikou Ad beatissimi apostolorum, v ktorej veľmi zrozumiteľne požaduje nastolenie mieru a odsúdenie istých spôsobov vedenia vojny. Encyklika vyšla na začiatku I. svetovej vojny, a to 1. novembra 1914. Ale už následne, praktickými krokmi, ukazuje vysoko hodnotové postavenie rímskeho pontifika. Treba spomenúť angažovanie sa v arménskej otázke. Išlo o vôbec prvú genocídu moderných dejín, ktorá akoby predznamenala budúci vývoj, kedy minulé storočie môžeme nazvať storočím genocíd. Pápež v tejto veci osobne intervenoval u tureckého sultána Mehmeda V. Veľmi podstatným je jeho dielo vo veci vojnových zajatcov a utečencov. Pripomínam, že hovoríme o časoch, kedy nebol ustálený systém ochrany vojnových zajatcov a systém ženevských konvencií. Ženevská konvencia o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami bola prijatá v roku 1929 a vstúpila do účinnosti v roku 1931. Jeho dielo Operi dei progonieri na pomoc vojnových zajatcom má teda viac ako revolučný charakter v období I. svetovej vojny. Bezpochyby, či by jeho angažovanie sa v otázke arménskej genocídy alebo otázke vojnových zajatcov významne ovplyvnilo de facto vývoj práva v tejto oblasti. Samozrejme, teológ by sa pozeral na jeho pontifikát možno ešte z iného pohľadu, cirkevný právnik z pohľadu prijatia nového kódexu kanonického práva. Ja vyzdvihnem predovšetkým jeden aspekt, ktorý sa natrvalo zapísal ako v rovine de facto, tak aj de iure do dejín medzinárodného práva verejného. Aby sme bližšie pochopili význam toho, čo chcem vyzdvihnúť v tomto blogu, je potrebné aj povedať, že pápež ani Vatikán neboli stranou v mierových jednaniach a nikto ju ani neuznával ako relevantnú stranu. Navyše tu bol problém s Talianskom, ktoré kde mohlo, tam vetovalo možnosť pápežského štátu angažovať sa v medzinárodných otázkach. Až výrazne neskôr po tom, ako Benedikt XV odvolal svoj všeobecný zákaz angažovania sa katolíkov v politike, a tým vlastne zapríčinil vznik kresťanskej demokracie, ako aj podpisom lateránskych zmlúv, sa situácia ako tak ukľudnila.

Teda, nie je sa čo diviť, keď v mene pápeža v roku 1917 vyhlásil Eugenio Pacelli (neskorší pápež Pius XII ) sedembodový mierov plán, že tento akt nebol prijatý pozitívne. Benediktova iniciatíva bola dokonca chápaná zo strany britskej tlače ako nemecká iniciatíva, a tak aj odsúdená. Okrem bl. Karola Habsburského sa stretla len s odmietavým postojom.

Obsahovala tieto základné princípy budúceho usporiadania sveta:

  • O morálnej sile práva, ktoré má nahradiť silu zbraní.
  • O slobodnom prístupe k moriam.
  • Pápež hovorí aj o požiadavke simultánneho a recipročného odzbrojenia, pričom ozbrojená sila by sa mala využívať len na zabezpečenie verejného poriadku, a nie ako nástroj riešenia medzinárodných vzťahov
  • Vzdanie sa vzájomných požiadaviek na odškodnení.
  • Požaduje vznik arbitráže ako prostriedku a autority riešenia sporov.
  • Vrátenie obsadených území
  • Garancia práv národností a národov s akcentom na Poľsko a Arménsko

Týchto sedem bodov sa, napriek počiatočnej kontroverzii a nepochopeniu, stalo základom iného dokumentu, ktorý dnes tvorí základ medzinárodného práva verejného. Je to 14 bodov prezidenta Wilsona, ktoré vyhlásil ako posolstvo kongresu v januári 1918. Treba povedať, že kontroverzia ako taká nebola daná ,snáď, obsahom týchto bodov, skôr všeobecným dešpektom voči pápežstvu a Vatikánu, ako aj obavami amerického prezidenta W. Wilsona z konkurencie svetového vodcu mierových aktivít.

Časť jeho mierového plánu o vzdaní sa vzájomných požiadaviek na odškodnenie sa budúcim vývojom ukázalo ako historicky správny krok. Najmä, v kontexte vývoja v Nemecku. Jeho doktrína, napríklad aj v už uvedenej encyklike, sa tiež ukazuje ako vizionára, napríklad v časti o zákaze bojových látok, ktoré spôsobujú hromadný efekt.

Skutočnosť, že pápež Benedikt XV nanovo definoval potrebu mierových riešení, autoritu práva, právo národov na sebaurčenie, postavenie vojnových zajatcov a neskôr aj otázku chudobných detí v pozostatkoch monarchie Rakúsko- Uhorska, z neho robí významnú a nespravodlivo zabúdanú osobnosť dejín nielen cirkevných, ale aj svetských.

Spoločenská náuka tohto pápeža sa stala tak zdrojom medzinárodného práva, ale aj aktuálnou výzvou o sto rokov neskôr, kedy svet opätovne rinčí zbraňami schopnými ničiť po tisícoch. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo