Nehaňte ľud môj

Nehaňte ľud môj

Tento blog nebude o poézii, ani o Sládkovičovi. Bude o „klebetárskych posmievačoch“, „slepých sudcoch“ a „ústach nečistých“.

Poéziu som nikdy zvlášť nemala v láske – ako žiačka som vedela len zopakovať po učiteľovi, čo chcel básnik povedať. No a recitovať – strach a hrôza! Predstavte si skromné dievčatko pred tabuľou, ako si zamrmle popod nos: „A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu...“ Za báseň som dostala jednotku, za recitovanie – z milosti jedna mínus.

Tie básnické obrazy a metafory ukryté vo veršoch totiž človek pochopí, až keď niečo prežije. Až vlastné skúsenosti a poznanie nám pomôžu oceniť dielo básnika.

Na Sládkoviča som si spomenula nedávno... V mediálnom priestore zaznievajú v poslednom čase rôzne zlé správy o nás, Slovákoch. Sme xenofóbni. Sme rasisti. Sme homofóbni. Rozmáha sa tu nacizmus, fašizmus, popierame holokaust. Je to až tak zlé, že parlament musel schváliť vládnu novelu trestného zákona, ktorá sprísňuje boj proti extrémizmu. Vláda zriadila Národnú jednotku boja proti terorizmu a extrémizmu. Ministerstvo školstva schválilo Koncepciu boja proti extrémizmu. Aj prezident Andrej Kiska vyzýva na boj proti fašizmu a extrémizmu.

Desí ma, čo sa to s nami deje... až kým nevypnem televízor. Až keď sa odstrihnem od všetkých hrôzu naháňajúcich správ valiacich sa na nás z nezávislých mainstreamových médií a začnem sa dívať vlastnými očami okolo seba, upokojím sa.

Poznám veľa ľudí. Mám rodinu, priateľov a známych na vidieku, v mestečkách i v hlavnom meste Slovenska. Nikto z nich nikdy neublížil človeku inej rasy, nehlásil sa k fašistickej ideológii, ani neznevažoval obete druhej svetovej vojny. Neviem ako vy ostatní, či máte iné skúsenosti, ale ja ten nárast extrémizmu okolo seba nevidím.

Ibažeby.... žeby predsa len? Vidím staršiu tetu, ktorá potrebuje vyšetrenie u špecialistu. Okolo piatej hodiny ráno sa postaví do rady na poliklinike, aby o ôsmej hodine dostala od sestričky poradové číslo – a nebola to jednotka, takže potom čaká až do pol dvanástej, kým konečne absolvuje vyšetrenie u očného. Vidím mladého muža, ktorý je vážne chorý. Najbližší voľný termín u špecialistu je až o pol roka, kedy už bude pravdepodobne mŕtvy. Vidím mladého otca rodiny, ktorý nemôže nájsť prácu doma a chodí na týždňovky do Rakúska, kde robí tú najpodradnejšiu robotu na farme. Vidím ľudí pracujúcich ako otroci v pobočke zahraničnej firmy za minimálnu mzdu. Firma poskytuje úžasné benefity – preplatí obedy, dopravu do zamestnania a všeličo iné s jedinou podmienkou – zamestnanec nevymešká ani jeden deň. Kto si chce slušne zarobiť, musí zaťať zuby a makať na tri zmeny, nezriedka ťahať šestnástky či soboty. Viete, aké to je, prísť unavený domov z práce v sobotu popoludní a v nedeľu večer hneď nastúpiť na nočnú? Títo ľudia si v prípade choroby radšej berú dovolenku, len aby neprišli o peniaze. Nuž nečudo, že sú extrémne naštvaní. Toto sú tí extrémisti?

Toto vidím ja a snáď chápete, že ma to mrzí. A z útržkov školských spomienok zaznieva Sládkovičovo „Nehaňte ľud môj...“  Neviem, či tí mladí agilní redaktori angažovaní v naháňaní extrémistov ešte poznajú Sládkoviča. Aj politkom, ktorí sľubovali vernosť Slovenskej republike a konanie v záujme jej občanov, odporúčam prečítať si túto báseň:  Andrej Sládkovič, Nehaňte ľud môj.

Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!

že ľud môj je len ľud sprostý;

často sú múdri hlúpi ľudkovia

dľa súdu svetskej múdrosti...

 

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!

že odhodok on je hlúpy;

múdrosťou jeho vykúpení ste

a ešte vás raz vykúpi!

 

Toto je len úryvok, prečítajte si ju celú. Je krásna a až prekvapujúco aktuálna.

Do ponižujúceho boja proti extrémizmu sa zapájajú aj kultúrne inštitúcie. Slovenské národné divadlo uviedlo začiatkom júna 2017 premiéru hry Rodáci, ktorá bola napísaná na objednávku tohto divadla. Reportáž k uvedeniu tejto hry si môžete pozrieť tu: Rodáci - Činohra SND - reportáž. Podľa slov dramaturgičky Dariny Abrahámovej je v nej prezentovaná slovenská mentalita. Ak vás zaujíma, aká je tá naša slovenská mentalita, tak si vyberte – je tam „flákač, eštébák, zatrpknutý disident, zlodejský politik, či člen fanklubu dr. Tisa...“ a mnoho ďalších zaujímavých typov. Želaním tvorcov je, aby sme si vedeli dosadiť za každú z týchto postáv niekoho, koho poznáme a hlavne – aby sme si vedeli dosadiť sami seba.

Samu seba si tam však neviem dosadiť, možno je to tým, že som k sebe nekritická. V žiadnom prípade si tam však neviem a hlavne nechcem dosadzovať svojich blízkych a známych. Zvlásť keď autori vytiahli z anonymných internetových diskusií tú najväčšiu špinu a vytvorili z nej dialógy pre svoje extrémistické postavy. Réžiu zverili nemeckému režisérovi Tillmanovi Köhlerovi, vraj mladému a erudovanému, ktorý, ako sa vyjadril, prišiel do krajiny, ktorú v podstate nepozná a robil v jazyku, ktorý je pre neho cudzí. Zdá sa, že to zvládol k spokojnosti objednávateľov... Mňa len teší, že sa réžie neujal žiaden slovenský erudovaný režisér.

Čo napísať na záver? S radosťou prenechám posledné slovo Sládkovičovi:

Ach, zlé sú časy! na všetky strany

svet žertvuje bohom zlatým. –

Ale nechaj mi národ bez hany;

národ patrí k veciam svätým!

 

 

Ďalšie odkazy:

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo