Migračná vlna - varovanie histórie

 

            Migračná vlna z islamských krajín do Európy oproti minulosti oslabla, a tak sa i problém prijímania migrantov odsunul na okraj mediálneho záujmu. Bolo by chybou  hľadieť na problém takto: „Veď sa momentálne nič strašné nedeje,  máme iné  starosti.“  Naopak, práve teraz je vhodný čas pozrieť sa na migráciu triezvo, s chladnou hlavou, bez zbytočných emócií a bez vzájomného obviňovania sa a predpojatosti.  Dobré riešenia vznikajú po zrelej úvahe a nie v stave krízy. Riešenie, ktoré navrhli predáci  EÚ v čase vrcholiacej migračnej krízy, bolo unáhlené a nedomyslené.  Svedčí o tom i skutočnosť, že sa mu vzopreli  viaceré krajiny alebo ho potichu obchádzajú. Žiaľ, predáci EÚ  na ňom tvrdošijne zotrvávajú.

            Prv ako budeme hovoriť o kvótach pre členské krajiny EÚ, je treba odpovedať na základnú otázku. Má Európa prijímať migrantov a ak má prijímať týchto migrantov, tak v akom rozsahu? Odpoveď nie je jednoduchá. Zaiste, núdznym ľuďom máme  pomáhať. Ale pomáhať nerovná sa prijímať do svojho domu. Jestvujú aj iné formy pomoci. Pomoc materiálna, personálna, finančná. Môžeme vyslať na pomoc lekárov, sociálnych pracovníkov, policajtov, môžeme poskytnúť potraviny, oblečenie, stany, môžeme finančne prispievať na potreby migrantov. Mimochodom v tom poslednom má Slovensko veľké dlhy.  V roku 2015 vyčlenilo na rozvojovú pomoc 0,1 percenta z HDP a náš záväzok je sedemnásobok tejto čiastky!

            Jednoduché riešenie - stanoviť kvóty migrantov pre jednotlivé európske krajiny – je krátkodobá odpoveď na migračnú vlnu. No je to riešenie, ktoré generuje problémy do budúcnosti. Tí, ktorí spravujú spoločnosť, by nemali zaťažiť problémami nasledujúce generácie. Tak zodpovední politici nesmú konať.

            Nie nadarmo sa vraví: Historia magistra vitae. Minulosť napovedá, ako sa bude spoločnosť správať a čo sa bude diať v podobných situáciách v budúcnosti. A práve cez prizmu minulosti vo vzťahoch s islamom  sa treba pozerať na migračnú vlnu. Cieľom nasledujúcich riadkov nie je jatriť vášne, ale  upozorniť na problémy s migráciou z islamských krajín do Európy. O vzťahoch medzi islamom a kresťanstvom napísal monografiu „Stret náboženstiev – dlhá vojna medzi islamom a kresťanstvom“ francúzsky historik Jean-Paul Roux. Vyhnime sa podozreniam, že ide o dielo, ktoré reaguje na migračnú vlnu a chce ovplyvniť postoje k migrantom. Monografia bola publikovaná prvýkrát v roku 2007 - teda  pred 10 rokmi, keď o migračnej vlne nebolo ani chýru ani slychu.

            Jean-Paul Roux stret týchto 2 svetových denominácií - alebo presnejšie kultúr založených na kresťanstve a islame - charakterizuje ako trvalú vojnu od 7. storočia do dnešných dní s občasnými prestávkami. Tieto prestávky v boji boli skôr dôsledkom vyčerpania oboch strán ako snahou o ukončenie konfliktu. Príčina nezmieriteľného konfliktu tkvie v poslaní týchto náboženstiev. Kresťanstvo aj islam sú univerzálne náboženstvá, ktorých poslaním je rozšíriť sa po celom svete. Vo svojej histórii tak konali a aj konajú. Je tu však jeden podstatný rozdiel. V kánonických textoch islamu sa toto poslanie dosahuje mečom a džihád – svätá vojna – sa skloňuje takmer v každom páde. Toto v kánonických textoch kresťanstva nie je (znalci pripúšťajú len v jedinom prípade takýto výklad kánonického textu). Treba poctivo priznať, že aj kresťanstvo sa po stáročia šírilo po svete mečom. Po dobytí Jeruzalemu križiakmi nasledoval masaker obyvateľstva a krv tiekla doslova potokmi. /Komplexnejší pohľad na križiacke výpravy človek získa, ak  si prečíta aj diela od arabských kronikárov, ktorí v tej dobe žili. No nie je to príjemné čítanie./ Koniec šírenia kresťanstva mečom možno datovať do roku 1623, keď pápež Gregor XV. zriadil Svätú kongregáciu pre šírenie viery. Meč definitívne nahradili misionári.

            Táto krátka exkurzia do histórie vzťahov týchto dvoch veľkých kultúr by nás mala varovať. Nie je cieľom pestovať nepriateľstvo a ani znevažovať islamský svet. V histórii dochádzalo aj k pozitívnemu vzájomnému ovplyvňovanie a prenosu poznatkov.  Zásluhou islamského sveta poznáme Aristotela,  európska medicína sa rozvíjala na základe diela Ibn Síná /Avicenna/, v matematike sme prebrali nielen ich číslice ale aj poznatky Al Khwarizmiho. To je skôr potvrdením toho, že tieto svety dokázali vedľa seba aj koexistovať. Detailné štúdium stáročných konfliktov a život  v enkláve uprostred jednej z týchto kultúr hovoria o tom, že nedochádza k integrácii do väčšinovej kultúry. História Pyrenejského polostrova – jeho obsadenie islamom i reconquista kresťanstvom - je názorným príkladom. Mimochodom, z území, ktoré islam obsadil, je Pyrenejský polostrov jeden z mála, ktoré kresťanstvo získalo späť!

            Jednoducho história nás varuje. Ak na území Európy, ktorej kultúra je postavená na judaisticko-kresťanskej tradícii, vzniknú veľké islamské enklávy, nedôjde k ich integrácii, ale zasejeme problémy pre nasledujúce generácie. A to už nie je o pomoci núdznym, ale aj o zodpovednosti k našim potomkom. Preto kvóty nie sú dobré riešenie a ich odmietanie je cesta, ako donútiť predstaviteľov EÚ hľadať iné riešenie.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora