Hodnota života

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hodnota  života

Venované pamiatke malého Charlieho Garda a jeho rodičom Prípad Charlieho Garda, ktorému nebolo umožnené bojovať o svoj niekoľko mesačný život, je dôvodom prečo je opäť potrebné sa venovať téme hodnota života. Pod ukončenie príbehu tohto 11 mesačného chlapca sa podpísali všetky veci, o ktorých budem hovoriť. Áno, hlavným dôvodom boli nekončené rozhodovania súdov, pre ktoré sa choroba rozvinula tak, že už nebolo cesty späť. A to napriek tomu, že za malým Charliem stál Pápež, americký prezident a aj sám Boh. Možno to všetko bolo preto, aby sme znova zamysleli nad tým, čo je to hodnota života.

Podľa deklarácie nezávislosti USA sme všetci stvorení ako rovní s neodcudziteľným právom na život. Táto veta je jedným z pilierov toho, čo voláme západná civilizácia. Spolu s vetou z encykliky Pacem in terris Jána XXIII „ Každá dobre a náležite usporiadaná ľudská spoločnosť musí mať za základ zásadu, že každý človek je osoba, t.j. že je vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou vôľou, a preto ako taký má práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti, a z toho dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné“ by mali tvoriť základ spravodlivosti. Tieto dve zásady prirodzeného práva (mimo prirodzeného práva poznáme aj pozitívne právo, ktoré musí odsúhlasiť legálna autorita – parlament alebo iný suverén, prirodzené právo je platné samo o sebe) sú veľkou výzvou súčasnému právu a veľkou témou na diskusiu. Preto aj v tomto blogu budem hovoriť, vo svetle týchto dvoch viet, o hodnote života, prirodzenom práve a o omyle absolútnej moci pozitívneho práva, ktorého sa mnohokrát v dobrej viere dopúšťame.

Mal som česť sa zúčastniť viacero podujatí pro life organizácií. Klobúk dole pred týmito statočnými ženami a mužmi, ktorí na rôznych úrovniach bojujú za život. Ide o boj proti interrupciám a za právo na život nenarodeného dieťaťa. Ako hovorím, klobúk dole. Právo na život je však reštriktívny pojem. Ja nebudem hovoriť takto reštriktívne. Aj keď je dobré, že táto téma je predmetom rôznych etických, medicínskych a teologických diskusií, všetky názory, orientácie a presvedčenia sa dostávajú do života spoločnosti najmä (čo však, ako zdôvodním neskôr, je zároveň aj bohužiaľ) právom a legislatívou. Práve v  tomto právnom zmysle je potrebné si povedať, že právo na život je reštriktívny pojem, nepresný a je potrebné hovoriť v kategórií otázky hodnoty života. Táto spája jednak zásadu, bez ktorej nie je možné hovoriť o právnom štáte ani o práve ako takom, a to je rovnosť a aj samotná otázka života ako niečoho, čo by malo byť v práve považované za základ spravodlivosti. Hovoriť o práve na život a ignorovať rovnosť by bolo nielen právnym, ale aj logickým nezmyslom. Ak hovorím o živote, nestačí hovoriť o práve, lebo z tejto kategórie potom vynímame eutanáziu, samovraždu a okliešťujeme tak túto základnú hodnotu. Ján XIII hovorí vo svojej vyššie uvedenej encyklike o bratstve práv a povinností. Hodnota života, ako základ prirodzeného práva, je súborom práv a povinnosti. Práva žiť - povinnosti žiť. Samozrejme, to všetko za predpokladu existencie rovnosti ako základovej dosky všetkého, tak ako o tom hovorí vyššie deklarácia alebo Ján XXIII. Rovnosť je základným pilierom spoločnosti. Opakom rovnosti je selektívna spravodlivosť. V práve buď vo forme korupcie a klientelizmu, alebo ako koncepčný nástroj, ktorého svedkom sme boli len nedávno, v najhoršej podobe niektorého z totalitných režimov. Už Tomáš More vo svojom diele hovorí o odmietnutí spravodlivosti, ktorá je iná u chudáka a iná na kráľovskom dvore. A je to ešte horšie, selektívna spravodlivosť hovorí o živote, ktorý má cenu a živote, ktorý nemá cenu. Nie, nehovorím len o nacistickej rasovej rétorike či komunistickom myslení niektorých bizarných diktátorov typu Pol Pot. Hovorím o názoroch ľudí dnes na Slovensku. Je veľmi ťažké brániť hodnotu života a skutočne bojovať proti „kultúre smrti“, aby som použil to obľúbené slovné spojenie. Je to ťažké, keď napr. dnes život Francúza, ako obeti teroristických  útokov, má vyššiu hodnotu v názoroch davu, reprezentovaného nielen anonymnou masou sociálnej siete, ale aj rétorikou a strojeným smútkom ústavných činiteľov, ako život sýrskeho dieťaťa z Allepa. Poznáte ten príbeh, kedy bolo 80 detí nalákaných na cukríky do autobusu v Allepe po tom, ako niekoľko mesiacov nejedli riadne, aby ich teroristi vyhodili do vzduchu.? Asi väčšina nie, ale každý pozná príbeh z európskych veľkomiest ako z Nice, Manchasetru, Londýna. Nie je to selekcia a sociálny darwninizmus? Počuli sme snáď verejných predstaviteľov, že by boli zdesení týmto útokom? Ak chcú naši vládni činitelia bojovať proti fašizmu, mali by začať tu pri tomto neskutočne obludnom rozdeľovaní ľudí podľa hodnoty. Nehovorím už o obetiach tak dobre známej dodávky smrti. Ale sú aj iné príklady. Treba hovoriť o tom, akú hodnotu má život nášho autistu? Môžeme s čistým svedomím hovoriť o rovnosti?( Pozrite si medializovaný príbeh môjho brata Jozefa a autistu Christiana ako príklad). Akú hodnotu má život dôchodcu? Alebo HIV pozitívnej osoby? Ak chceme skutočne nastoliť v spoločnosti šancu pre nenarodené deti a obnoviť tak úctu k životu -  presadiť tak toto základné nescudziteľné právo na život( o ktorých kontexte práva na život býva zväčša reč), je potrebné sa pozrieť na spoločnosť ako takú a odmietnuť selektívnu spravodlivosť ako odporujúcu Biblii, viere aj právu, pretože popiera rovnosť. Prirodzene hovorím o odmietnutí, najmä v našich srdciach. Inak totiž nemôžeme byť potom prekvapený, že Európsky súdny dvor pre ľudské práva vo veci Vo vs. Francúzsko koncom minulého storočia sám zaviedol selektívnu spravodlivosť a social darwinizmus, keď argumentuje väčšou hodnotou života matky ako života dieťaťa. Obdobný sociálny darvinizmus bol prítomný aj v rozsudku ohľadne malého Charlieho, ktorému je venovaný tento článok.

Je to dané, samozrejme, aj tým, že naša spoločnosť okrem negatívneho mentálneho nastavenia k hodnote života, odmieta uznať prirodzené právo vcelku - ako základ spoločnosti. Sú nám milšie pokusy progresivistov o spoločné WC a iné výplody novodobého sociálneho inžinierstva ako diskusia o existencii a rešpekte prirodzeného práva. Sme pohoršení ISIL-om, ale málo si uvedomujeme, že plazivo cestou progresivity a lavicovej ideologizácie sa nám do organizmu nášho práva a do našej spoločnosti dostáva ten istý genetický kód neúcty k životu. Hovoriť o prirodzenom práve je dôležité rovnako ako hovoriť o morálnom aspekte hodnoty života. Prirodzené právo je právo, ktoré platí bez ohľadu na aktuálnu vôľu ľudu alebo suveréna. To som nepovedal ja, to už skonštatoval Aristoteles v Etike Nikomachovej. Toto sa niektorým veľmi zle počúva. Námietky voči prirodzenému právu sú dve základné. Jedna je práve o tom, že by takýto súbor noriem poskytoval výrazné obmedzenie demokracie ako vôle ľudu. Keď odhliadneme od skutočnosti, že už dnes má EÚ mechanizmy, pri ktorých pri menej dôležitých otázkach (ako je to, o čom hovorím ja, teda hodnota a dôstojnosť života) sa rozhoduje úplne mimo nejakého názoru ľudí, absolútna suverenita ľudu má jeden základný problém. Všetky totalitné režimy vznikli na základe viac-menej vôle ľudu. Väčšina tohto, čo dnes voláme zločin, v tretej ríši a za Stalinového SSSR bolo realizované na základe zákona platného v čase ich spáchania. Len skutočne gangsterské režimy porušovali aj svoje vlastné zákony. Brzdou týchto skúseností je práve prirodzené právo rešpektované spoločnosťou, ba priam súčasť pozitívno-právneho systému. Teda taký základ práva, ktoré je samotným základom spravodlivosti. Čo konkrétne má byť to prirodzené právo je otázka, na ktorú sa dá jednoducho odpovedať. Formalisticky to možno je sociálna časť desatora. Ako pomôcku tu môžeme použiť Kantov imperatív z jeho metafyziky mravov. Je správne, aby všetci ľudia nekradli, a je možné tak zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj ľudstva? Ak áno, je zrejmé, že princíp nepokradneš je aplikovateľný všade a za každých okolnosti. Rovnako ako princíp nezabiješ alebo zásada rovnosti. Oba tieto princípy sú ako základ aplikovateľný bez ohľadu na vôľu suveréna (štátu, ľudu) a sú zabezpečením ľudskej spoločnosti. Položme si inú otázku použijúc Kanta. Pri teóriách napr. Petra Signera, novodobého temného proroka, ktorý de facto žiada právo na samovraždu kohokoľvek bez ohľadu na zdravotný stav, je legitímne ísť aj v našej argumentácii ad absurdum. Ak by všetky matky využili právo na ukončenie života dieťaťa, je možné hovoriť o prežití ľudstva ako takého?

Samozrejme, prirodzené právo nie je len otázkou hodnoty života. Napríklad aj biblia pozná viaceré iné také normy, napríklad o mzde, úrokoch, sirotách a vdovách, lenivosti, ktoré môžeme univerzálne vnímať ako dobré. Naprieč civilizačnými pásmami asi nie je na svete systém, ktorý by odsudzoval v plnej miere solidaritu, poctivosť a podobne. A to vrátane hinduizmu, ktorý s ním však spája iné následky. Keď ich človek (tie biblické zákony) číta má pocit nadčasovej platnosti. A to je druhá námietka progresivistov v práve. Odmietnutie prirodzeného práva z dôvodu, že nemôže existovať systém, ktorý napriek vývoju spoločnosti je aktuálny stále. Treba s nimi súhlasiť do tej miery, že by to znamenalo existenciu zákonodarcu v rozmeroch večnosti. A to je nočná mora našich sociálnych inžinierov z frankfurtskej školy bradatého pána Marxa 😊

Na záver treba doplniť tému ešte o jeden aspekt, v ktorom sa zlieva hodnota života a prirodzené právo. Nedávno som sledoval „grilovačku“ Braňa Škripeka na tému zákazu interrupcií. Pozitívne právo je v podstate jednoduché, schváli ho legálna autorita (NRS SR napríklad) a je platné. Isté zásady, ako je rovnosť a hodnota života, to také jednoduché nemajú. Neil Gorsuch, sudca najvyššieho súdu USA, dokonca hovorí, že hodnota života ako základ práva by mala byť súčasťou praktickej ľudskej skúsenosti- výbavy. Potom je logické, že musí byť in action v konaní ľudí. Predstavme si, že Slovensko by nemalo žiadnu sociálnu legislatívu (teda žiadne pozitívne právo týkajúce sa soc. zabezpečenia). Boli by sme na prvý pohľad barbarský štát. Ale ak by zásada delenia o svoj chlieb, a napríklad rešpektu k rodičom bola v srdciach ľudí ako pomaly vrodený model správania, Slovensko by bolo najsociálnejšou krajinou na svete aj bez zákona. Nie všetko je otázkou zákona.(treba porovnať napríklad s Rerum novarum Leva XIII) Priorita musí byť v dobrovoľnom – chcenom chovaní jednotlivca. Zákaz drog ešte neznamená, že ich nikto nebude užívať. Zákaz interrupcií neznamená, že sa nebudú robiť. Som presvedčený, že legislatívne maximum dnes je niekde inde. Napríklad zrovnoprávniť zviera s človekom, teda nie ako dnes, keď de facto žena nemusí povedať dôvod a na utratenie psíka musí byť dôvod. Potom by sme mali otvoriť otázku, či rovnosť je pre nás stále potrebná alebo sa už naša spoločnosť dostala cestovaním v čase do fázy, kedy môžeme hovoriť o živote bez hodnoty a nadradenosti jedného života nad druhým. (hovorím o súčasnom trende nadradenosti života matky nad životom plodu, ktorý síce ma právo dediť, ale nemá garantované právo na život )

Prirodzene treba hovoriť veľmi otvorene aj o iných veciach. Tak ako nie je správne hodnotu života limitovať na právo na život, nie je správne povedať, že právo rieši všetko. Rozhodnutie o ukončení života nenarodeného dieťaťa nie je rozhodnutím sudcu v rámci konania po dlhom a náročnom dokazovaní. Pre porovnanie, v USA o treste smrti musí rozhodnúť porota po dlhom dokazovaní viny a toho, či nie sú splnené podmienky pre milosť. Masový vrah tak má roky na to, aby sa dostal k verdiktu trestu smrti. Teda prebieha niekoľkoročné zvažovanie o hodnote života. Porota musí byť v pohode, musí byť najedená a nezaujatá, v absolútnom komforte.

Rozhodnutie o aborte sa rodí v horúcej hlave, nie ojedinele ,pár dní po tom ako dievča zistí, že je tehotná. Dôvod, na rozdiel od trestu smrti alebo utratenia psíka, môže byť utajený do konca jej života. A nemusí ani existovať. V lepšom prípade sa rodí v obývačke, kde porota je celá rodina za prítomnosti malomeštiackej zbabelosti „čo na to susedia“ ? Z jednej strany treba nahlas povedať, že ako je na Slovensku možné pri 70% kresťanoch vyniesť porotou verdikt o smrti? Kde sú tí kresťania? Možno akurát píšu vtipy na sociálnej sieti o tom, ako stredozemné more prijalo toľko utečencov. Ale v tomto prípade zlyháva rovnako štát, ako aj Cirkev a v konečnom dôsledku, bez ohľadu na vyznanie alebo fakt bez vyznania, každý človek, ktorý rešpektuje hodnotu života. Iste je toto dôvod, aj pre legislatívcov, na rozmýšľanie. Ale hlavne na veľké „ pokánie“ slovenských kresťanov a špeciálne katolíkov, lebo každá matka, ktorá sa rozhodla pre ukončenie života svojho dieťaťa je niekoho dcéra, niekoho sestra, suseda, spolužiačka a spolupracovnícka. Ak raz bude v práve jasná vízia orientácie nášho štátu smerom k prirodzenému právu ako maximu, možno budú zákony, ktoré zrovnoprávnia vraha z USA s  nenarodeným dieťaťom. Ale ani ten najlepší zákon nezmení zmýšľanie mnohých. Malomeštiacka zbabelosť z  pocitu hanby sa nedá zakázať zákonom. 

Rešpekt k hodnote života a jeho dôstojnosti nenarodeného dieťaťa, dieťaťa v Allepe či študenta v Manchestri, alebo gayov z Orlanda, starca s Alzeihemrom či teenagera s autizmom, HIV pozitívnej prostitútky, je základným predpokladom trvalo udržateľného rozvoja celej ľudskej rodiny. Marxisti rôznych kategórií, darvinisti a iní -isti s týmto majú a budú mať problém. Odmietnutie selektívnej spravodlivosti a dešpektu k bytosti, ktorá bola stvorená ako rovná so svojimi nescudziteľnými  právami, je veľká výzva. A to aj vo forme, akou sa toto odmietnutie bude diať Ak som začal slovami Jana XXIII aj nimi skončím, ako rozumným návodom v tejto veci: Títo nech nezabúdajú, že v prírode je postupný vývoj všeobecným zákonom. Tak aj v ľudských ustanovizniach je možná zmena k lepšiemu, iba keď sa obnovia zvnútra a postupne. Náš predchodca, blahej pamäti, Pius XII. to vyjadril takto: "Nie v revolúcii, ale v súladnej evolúcii spočíva spása a spravodlivosť. Násilie je schopné iba rúcať, nie stavať; rozdúchavať vášne, nie ich tíšiť; hromadiť nenávisť a pustošiť, a nie zbratať súperiace stránky; a napokon po trpkých skúsenostiach privádza ľudí a strany do takej ťažkej situácie, že im nezostáva nič iné, ako začať s námahou budovať znovu na troskách nakopených nesvornosťou „

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo