Žiadaj znamenia – Gedeonov návod

Žiadaj znamenia – Gedeonov návod

V januári 2002 som sa rozhodol požiadať Boha, aby mi dal znak alebo znamenie, že sa o moju rodinu postará. Niektorí idú „navždy“ do misií, niektorí chcú patriť len Bohu v zasvätenom živote v kláštore či reholi a stará sa o nich Cirkev, iní zase zasvätia svoj život nejakej kresťanskej komunite ľudí, kde je majetok spoločný. My sme mali povolanie do manželského zväzku, ktorý si však vyžaduje aj finančné zabezpečenie. Chcel som znamenie od Pána, že to je cesta, čo on pre nás pripravil.

Mnohí sa ma pýtajú: Ako rozoznám Božiu vôľu? Mám dve alebo i viac možností... ktorá z nich je tá, ktorú chce Pán, aby som si ju vybral? Čo je len moja vôľa a čo je Božia? Ako zistím, ktorú možnosť si mám vybrať? Ako môžem odlíšiť svoju vôľu a svoje predstavy od plánov, čo má so mnou Boh? – Na konci spomeniem sudcu Gedeona, ktorý pôsobil vo vyvolenom národe ešte pred tým, ako Izrael dostal svoje kráľovstvo. Medzi príbehmi z Biblie, ktoré som rozprával deťom, keď boli malé, bol aj ten jeho. Viete, prečo ho spomínam? Jeden z návodov, ako rozoznať Božiu vôľu, nám dáva práve on.

V septembri 2001 som sa oženil, teda dal sľub vernosti a starostlivosti jednej žene, ktorá sa stala mojou manželkou a napĺňali ma pochybnosti, či to finančne utiahnem. Je to predovšetkým starosť manžela, aby zabezpečil chlieb, strechu nad hlavou a ošatenie žienke a deťom. Chceli sme bývať samostatne, oddeliť sa od rodičov. Boh nám po modlitbách vybral vhodný byt, ale bolo ho treba obnoviť, pretože bol vo veľmi zlom, až zanedbanom stave. To boli ozaj veľké výdavky. Ako to bude so mnou a ako to bude s mojou rodinou? Mám sa obávať budúcnosti?

Ale Ježiš mi povedal: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev. Pozrite sa na havrany: nesejú, ani nežnú, nemajú ani komoru ani stodolu, a Boh ich živí. A vy ste o koľko viac ako vtáky! A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? Ak teda nemôžete ani to najmenšie, čo sa tak staráte o to ostatné? Pozrite sa na ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka rastlinu, ktorá je dnes na poli a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše“ (Lk 12:22-31).

V januári 2002 som sa rozhodol požiadať Boha, aby mi dal znak alebo znamenie, že sa o moju rodinu postará. Niektorí idú „navždy“ do misií, niektorí chcú patriť len Bohu v zasvätenom živote v kláštore či reholi a stará sa o nich Cirkev, iní zase zasvätia svoj život nejakej kresťanskej komunite ľudí, kde je majetok spoločný. My sme mali povolanie do manželského zväzku, ktorý si však vyžaduje aj finančné zabezpečenie. Chcel som znamenie od Pána, že to je cesta, čo on pre nás pripravil. Jedno som však vedel určite: najzákladnejšou podmienkou na to je, že budem chodiť s ním. Že budem žiť podľa jeho Zákona. Len tak môžem žiť pod jeho žehnajúcou rukou. Že sa svojou vôľou už nikdy nerozhodnem pre nikoho iného. Že zostane mojou prvou láskou.

Rozmýšľal som, o aký znak požiadam. Muselo to byť niečo, čo je vysoko nepravdepodobné. Keďže išlo o financie, rozmyslel som si, že takýto znak mi môže dať, ak mi zajtra pošle – rozmýšľal som koľko – 1.000 korún (okolo 100 eúr v týchto časoch). Dumal som, kto by mi mohol dať tieto peniaze a dokonca v takom krátkom časovom intervale... nie, nikto ma nenapadal a ani dôvod by nemali. Nie, to by musel byť jasný zásah Boží – jeho znamenie. Tak som sa modlil a v modlitbe som mu to odovzdal. Verím ti, Pane!

Celý nasledujúci deň som žil v očakávaní. Ako keď má človek niečo krásne dostať. Darček na sviatok. Pozornosť od šéfa v práci. Nevesta snubný prsteň od milovaného. Kvety lásky na narodeniny. Deti zabalené tajomstvá rodičov pod Vianočný stromček. Rodičia úctu od detí. Objatie od toho, ktorý ho miluje. Bol som naplnený tichou radosťou, pokojom a istotou.

Vždy som sa tešil, keď som otváral našu poštovú schránku. Od malička. Zakaždým tam boli aspoň čerstvé noviny, ktoré si objednával otec rok čo rok. Pamätám si, ako voňala ich farba. Čítal som najmä spravodajstvo zo zahraničia. Ale často v sebe skrývala ešte nejaké prekvapenie: kartu z cudziny či obálku s pruhovaným okrajom od môjho birmovného otca z Izraela, či iných ľudí nielen dovolenkujúcich doma, či v zahraničí. Neskôr to bol napríklad výtlačok časopisu, ktorý mi posielala redakcia s mojím článkom, alebo list či pohľadnicu od ľudí, ktorých som mal rád. Ale ani vo sne by ma nenapadlo, že bude skrývať ten vyžiadaný dar od Boha. Nevedel som, že Boh si vyberie tento spôsob: že tie peniaze nájdem v schránke. V skrinke, ktorá sa u mňa vždy spájala s tajomstvom.

OBR. Viac inšpiračných príbehov na zachej.sk alebo martinus.sk

Tá obálka, ktorú som v nej objavil deň na to, bola akási tučná. Otvorím... vnútri bolo 5.000 korún (okolo 500 eúr)! Všetko sedelo: čas – zajtra, veľmi krátky, množstvo – 100 eúr (dokonca 400 navyše!) Bol to zázrak. Bol to ten znak. To znamenie. Bol to dotyk s tajomstvom nadprirodzena: Aká povzbudivá myšlienka, že Boh na mňa tak myslí. Že mu na mne záleží. Že som mu nikdy nebol, nie som a ani nebudem ľahostajný. Keď ma stvoril, už nikdy na mňa nezabudne: už navždy budem v jeho Otcovskom srdci. Mám istotu jeho lásky a starostlivosti. Naša rodina môže žiť v pokoji a bezpečí: pokiaľ sa budem držať Boha, nemôže nás nič ohroziť, lebo máme na svojej strane Najmocnejšieho. Budúcnosť mojej rodiny bola pevne zakorenená v požehnaní Boha. Naša rodina má budúcnosť.

Bol to znak potvrdenia, ktorý mi dal Boh, že sa o mňa a moju rodinu postará, ako mi sľúbil v Lk 22:23. Už neexistuje pochybnosť. Už je to potvrdené a takpovediac „spečatené“. Ten, ktorý nikdy neklame, prehovoril jasnou rečou. Ten, ktorý vždy počúva, odpovedal na moju prosbu uistenia. Ten, ktorý vždy bdie mi týmto povedal: nikdy som na teba nezabudol a nikdy nezabudnem. Áno, nás bude živiť Boh. A my budeme všade vyhľadávať jeho kráľovstvo. A propagovať ho a jeho duchovnú vládu. Chceme oplatiť lásku láskou. Opätovať lásku, lebo dnes toľko ľudí nenávidí Toho, ktorý len miluje.

To, že som dostal päť krát viac, ako som žiadal, som chápal tak, že on je ešte oveľa štedrejší, ako si ja vôbec môžem pomyslieť. Je pripravený dať omnoho viac, ako by si človek myslel, ba očakával. U Boha je totiž štedrosť. Má plné ruky a čaká, komu môže to pripravené požehnanie dať. Peniaze napríklad – ale len tomu, ktorého by to nezničilo. Preto mnohí nedostávajú veľké peniaze, lebo pri ich charaktere by to bol ich koniec. Plné ruky – obdarúva aj neveriacich, to je pravda, ale je stále málo ľudí, ktorých môže obdarovať v plnosti – vzhľadom na to, koľko by ich mohlo byť, keby sme sa dokázali otvoriť Božej vôli a skutočne uveriť, že On je to, ktorý môže všetko.

Pýtať si od Boha znamenia s vierou (!) – ako potvrdenia niečoho, najmä Božej vôle – je výsostne biblické. Niekto by si mohol azda povedať: načo budem otravovať Boha? Ja z vlastnej skúsenosti hovorím, že pýtať si od Boha znamenia (najmä v dôležitých veciach, krokoch alebo rozhodnutiach) je dobrý krok, pretože pomáha vo viere. Musí to však byť s vierou a v modlitbe; teda nemôže to byť nejaká podivná vec. V Biblii máme na to dosť príkladov, jeden z najvynikajúcejších je príklad sudcu Gedeona. Anjel si sadol k nemu (nie je to krása?) do tieňa stromu a odovzdal mu odkaz od Boha: „Pán s tebou, udatný hrdina! Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z ruky Madiánčanov! Posielam ťa!“ (Sdc 6:12,14) Boh ho povolal, aby vyslobodil Izrael z útlaku pohanov, ktorým bola určená porážka. Uctievali totiž iných bohov, príliš slabých v porovnaní s Všemocným. Mimochodom, deje sa to aj dnes.

Kniha Sudcov to zachytáva nasledujúco. Gedeon povedal Bohu: „Ak chceš vyslobodiť Izrael mojou rukou, ako si povedal, hľa, položím vlnené rúno na humno. Ak bude rosa iba na rúne a na celej zemi sucho, vtedy budem vedieť, že mojou rukou vyslobodíš Izrael, ako si povedal.“ Sdc 6:36-37

Chcel vidieť fyzickými očami – nie akosi teoreticky, kdesi v predstavách a snoch – znak, znamenie od Boha. A to veľmi jasný. A čo Boh urobil? Urobil presne to, o čo ho Gedeon žiadal. Boh s tým nemal žiadnu ťažkosť. Ba potom dokonca – tu by už mnohí povedali, že pokúšal Boha – chcel, aby Boh urobil opačný zázrak: aby rúno bolo suché a zem mokrá. A Boh aj to urobil! Opäť v tom nevidel žiadny problém. Znamením potvrdil vyvolenie Gedeona, to, čo on tiež chcel pre seba potvrdiť.

Boh dáva svoje znamenia – lebo náš Boh je živý Boh.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Koho svedectvo oslovilo, môže si viac prečítať v knihe Život v Božom požehnaní alebo Život s Bohom (zachej.sk alebo martinus.sk). Nech je oslávený Milujúci. Prosím o zdieľanie, priatelia > > >

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo