Veľký inkvizítor: ideológia vs. náboženstvo

Veľký inkvizítor: ideológia vs. náboženstvo

Obsahom tohto blogu je časť z mojej diplomovej práce, v ktorej som analyzoval Legendu o Veľkom inkvizítorovi nachádzajúcu sa v poslednom Dostojevského románe Bratia Karamazovovci. Pokúsil som sa v nej načrtnúť odpoveď na otázku autorstva myšlienok vyslovených v legende s poukazom na ideovú platformu na ktorej sa stretávali dvaja ruskí velikáni: Vladimír Sergejevič Soloviov a Fjodor Michajlovič Dostojevskij. Pre úplnosť sú v texte zachované jednotlivé bibliografické údaje.

Text označovaný ako Legenda o Veľkom inkvizítorovi sa nachádza v Dostojevského románe Bratia Karamazovovci, a to v piatej kapitole piatej knihy ktorá má názov „Veľký inkvizítor“. Dostojevskij vložil tento text do úst Ivana Karamazova, ktorý ho vo forme prozaickej básne rozpráva svojmu mladšiemu bratovi Aľošovi. Bližšia analýza textu vyžaduje najskôr stručnú rekapituláciu samotnej legendy.[1]

Dej legendy je časovo zasadený do 16. storočia a odohráva sa v španielskom meste Sevilla počas vrcholiacej španielskej inkvizície. Do tejto doby a na toto miesto prichádza medzi ľudí Ježiš Kristus, ktorý zatúži len na chvíľu navštíviť svoje deti, a to práve tam, kde plápolajú hranice inkvizície. Vstupuje do mesta, kde sa len deň pred tým konalo veľkolepé autodafé[2] upálenie približne stovky kacírov za účasti predstaviteľov svetskej a cirkevnej moci. Hoci prichádza ticho a nepozorovane jednoduchú ľudia ho napriek tomu okamžite spoznávajú. On, mlčky uzdravuje slepého, žehná okolostojacim ľuďom a kriesi práve pochovávané mŕtve mladé dievča. Tieto udalosti pozoruje s nevôľou sám Veľký inkvizítor, ktorý už len svojim zjavom vzbudzuje medzi ľudom obrovský rešpekt.[3] Na príkaz inkvizítora stráže Krista zajmú a odvádzajú do ponurej kobky pod budovou svätého súdu. Nastáva noc a počas nej sa odohráva stretnutie medzi týmito dvoma mužmi. Celé stretnutie má podobu monológu Veľkého inkvizítora, pričom tajomný Neznámy – Kristus na otázky inkvizítora neodpovedá, len s pochopením mlčky načúva a zdá sa, že ani nehodlá odporovať, veď – ako hovorí aj sám inkvizítor – nemá ani právo dodať niečo k tomu, čo už povedal kedysi.

Ústrednou témou monológu sú tri otázky – tri pokušenia, ktorými diabol pokúšal na púšti Krista. V nich inkvizítor vidí predpoveď pre celé dejiny ľudstva a obrazy v ktorých sú sústredené všetky neriešiteľné historické rozpory ľudskej prirodzenosti na celom svete.[4] Prvým z troch pokušením je pokušenie chleba, ktoré úzko súvisí s ľudskou slobodou. Darovať ľuďom slobodu znamená nechať ich napospas vlastnému svedomiu, čo je pre nich neznesiteľné a preto prirodzene vyhľadávajú autoritu. Podmaniť si svedomie ľudí je možné len prostredníctvom troch síl, ktorými sú: zázrak, tajomstvo a autorita. Inkvizítor vyčíta Kristovi, že odolal pokušeniam múdreho ducha a každú z týchto troch síl odmietol. V súvislosti s druhým pokušením, pokušením zázraku, Veľký inkvizítor hovorí: „Opravili sme Tvoj veľký počin a založili sme ho na zázraku, tajomstve a autorite“, t. j. nie na slobodnej láske k dobru. Čo sa týka tretieho pokušenia, tu zas pokračuje „Už dávno nie sme s Tebou, ale s ním, už osem storočí. Presne pred ôsmimi storočiami sme od neho prijali to, čo si Ty s rozhorčením odmietol, ten posledný dar, ktorý Ti ponúkal, keď Ti ukázal všetky kráľovstvá sveta: prijali sme od neho Rím a cisársky meč [...][5]“ Veľký inkvizítor je ten, ktorý sa pridal k tým, ktorý opravili Kristov skutok. Svoj monológ zakončuje prísľubom upálenia Krista.

Na otázku znepokojeného Aľošu mu Ivan objasňuje, že veľký inkvizítor na sklonku svojho života pochopil, že sa treba riadiť radou múdreho ducha, prijať lož a klamstvo a celou cestou klamať ľudí, aby sa považovali za šťastných. Tento plán Veľkého inkvizítora je podľa Ivana skutočná vedúca myšlienka celého diela Rímskej cirkvi, so všetkými jej armádami a jezuitmi.

Nakoniec Ivan oznamuje ako mal v úmysle celú báseň zakončiť. Väzeň po monológu inkvizítora naďalej mlčí. Namiesto očakávaných výčitiek bozkáva starca, ktorý v tomto pohnutí otvára dvere cely a väzňa prepúšťa so slovami „Choď a viacej sa nevráť... vôbec sa nevracaj... nikdy, nikdy![6]

Legenda o veľkom inkvizítorovi ako spoločné dielo?

Dostojevskij oboznámil Soloviova s plánom a hlavnou myšlienkou svojho nového diela počas návštevy Optinovej pustovne po smrti syna Aľošu v roku 1878. Pre objasnenie otázky, kto bol autorom myšlienok obsiahnutých v Legende o veľkom inkvizítorovi je nevyhnutné sa vrátiť k Soloviovovým Prednáškam o bohočlovečenstve, ktoré predniesol začiatkom toho istého roku. Prítomnosť Dostojevského na Soloviovových prednáškach je neodškriepiteľná a jeho záujem o Soloviovove náboženské myslenie predstavuje istú ideovú platformu, na ktorej sa obaja myslitelia stretali. Pokúsime sa načrtnúť isté zhody o ktoré by mohlo ísť.

Prvým je tvrdenie Soloviova, ktoré vyslovil v záverečnej prednáške o tom, že katolícka cirkev ako dedička rímskeho práva myslela právnicky aj v rozvíjaní kresťanskej doktríny, s ktorým by zaiste súhlasil aj Dostojevskij:

„Latinskí teológovia stredoveku priniesli do kresťanstva právnické prvky starého Ríma v známej právnickej teórii vykúpenia ako aktu, ktorým je zástupne učinené zadosť za porušenie božského zákona. Táto teória, ktorú, ako je známe, vypracoval Anselm z Canterburry, ktorá pretrvala v rôznych podobách a prešla i do protestantskej teológie, má určitý pravdivý základ, ale ten je celkom zatienený hrubými a nedôstojnými predstavami božstve a jeho vzťahu k svetu a človeku, ktoré sa protivia ako filozofickému mysleniu, tak aj naozajstnému kresťanskému cíteniu [...]“[8]

 Okrem toho v záverečnej prednáške nachádzame ešte inú pozoruhodnú myšlienku, ktorá mohla ovplyvniť a inšpirovať Dostojevského. Ide uplatnenie motívu troch pokušení Krista na púšti na historický vývin kresťanstva. Práve v 11. a 12. prednáške Soloviov poukazuje na to, že Bohoľudská osobnosť Ježiša Krista sa nevyhnutne musí stretnúť s pokušením zla, za ktoré považuje:

  1. pokušenie tela

  2. pokušenie rozumu a

  3. pokušenie vlády nad svetom.[9]

Pokušenie tela zodpovedá pokušeniu učiniť za cieľ hmotné statky a svoju božskú silu použiť ako prostriedok na ich dosiahnutie. Čomu zodpovedá pokušenie chleba vyjadrené v evanjeliách slovami Pokušiteľa: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ (Lk 4, 3)

Nasleduje pokušenie rozumu, ktoré čaká na toho, kto odolá pokušeniu tela a spočíva v ponuke využiť svoju božskú silu ako nástroj pre potvrdenie svojej ľudskej osobnosti: „Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili, vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.“  (Lk  4,  9 – 11 ).

Ak by aj človek odolal týmto pokušeniam zostáva posledné a najsilnejšie – využitie božskej sily k násilnému podrobeniu si sveta: „Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ (Lk 4, 5 – 7).

Uvedené tri pokušenia vzťahuje Soloviov na celú Cirkev. Cirkev nie je nič iného než ľudstvo znovu zjednotené so svojim božským princípom skrze Ježiša Krista a víťazstvo nad zvodmi princípu zla sa tu deje v podobe objektívneho historického princípu.[10] Podľa Soloviova tretiemu pokušeniu náboženskej vládychtivosti podľahla katolícka cirkev a priviedla tak väčšinu západného ľudstva k prvému veľkému obdobiu jeho historického vývoja – stredoveku. Podstatná lživosť tejto cesty spočíva v skrývanej neviere, ktorá leží v jej základe. Táto neviera, ktorá sa sprvoti skrývala v katolicizme ako nebadaný zárodok sa neskôr prejavila navonok. Za najkrajnejší a najrýdzejší výraz rímskokatolíckeho princípu záľuby v moci Soloviov pokladal jezuitizmus. Národy sa nepodriaďujú Kristovi, ale cirkevnej moci, resp. pápežovi.[11] Zatiaľ čo Západ podľahol trom pokušeniam princípu zla, Východ zachoval Kristovu pravdu. Podľa Soloviova rozpad kresťanského sveta na dve časti predstavuje dve princípy: Východ tiahnuci k božskému princípu a Západ vynakladajúci všetku energiu na rast ľudského princípu. Oba tieto princípy sa však navzájom potrebujú pre dosiahnutie plnosti.[12]

Vzhľadom na vyššie uvedené je možné navrhnúť viacero styčných bodov medzi myšlienkami vyslovenými Soloviovom v jeho prednáškach a tými, ktoré Dostojevskij vložil do úst veľkého inkvizítora alebo niektorej z ďalších postáv románu Bratia Karamazovovci. Tieto paralely môžeme zhrnúť do troch bodov. Prvým je skutočnosť, že dej legendy sa odohráva v stredoveku. Teda v období, ktoré Soloviov v jeho prednáškach považoval za historický moment, kedy sa naplno prejavili mocenské ambície katolíckej cirkvi ako dôsledok toho, že podľahla pokušeniu moci. Ďalším styčným bodom je použitie motívu troch pokušení: chleba, rozumu, moci. A nakoniec je to aj negatívne hodnotenie katolíckej cirkvi a jezuitizmu ako reprezentanta toho jej negatívneho hodnotenia par excellence, ktoré je prítomné v prednáške, a aj legende, a to v slovách Aľošu na adresu Ivana Karamazova „Odchádzaš práve preto, aby si sa k ním (jezuitom, pozn. autora) pridal“[13], teda k tým, ktorí chcú opraviť Kristov veľký čin vykupiteľského diela.

V tomto kontexte je zaujímavé vyjadrenie Sergeja Michajlovič Soloviova, ktorý vyslovil názor, že to bol Dostojevskij, kto lepšie poznal Soloviova než Soloviov Dostojevského.[14] Súhlasne s Komorovským môžeme teda pripustiť, že Dostojevskij prijal viaceré myšlienky, ktoré Soloviov vyjadril vo svojich Prednáškach o bohočlovečenstve. Do úvahy tiež prichádza aj opačná možnosť. Napríklad Alexej Fjodorovič Losev vidí v tomto Soloviovovom negatívnom hodnotení katolíckej cirkvi skôr vplyv staršieho Dostojevského.[15]

Nie je úplné zrejmé, kto bol skutočným autorom Legendy o veľkom inkvizítorovi a kto ako prvý prišiel s myšlienkou aplikácie troch pokušení Krista na historický vývin cirkvi a na katolicizmus. Môžeme sa len domnievať, či sa táto myšlienka zrodila v hlave spisovateľa alebo mu bola ponúknutá ako vízia náboženského filozofa, ktorý mu ju prezentoval ako svoju vtedajšiu predstavu o katolíckej cirkvi, ktorú ako iste pozoruhodnú samotný spisovateľ šikovne zapracoval do novovznikajúceho románu. Isté indície pre toto tvrdenie nachádzame u Sergeja Michajloviča Soloviova, ktorý konštatuje, že z celého románu Bratia Karamazovovci je cítiť, že bol napísaný pod vplyvom Soloviova a jeho myšlienok.[16] Podobne sa vyjadruje aj Hans Urs von Balthasar, ktorý poukazuje na výnimočnú duchovnú a intelektuálnu blízkosť týchto dvoch mužov a prikláňa sa k tomu, že to bol pravdepodobne Soloviov, komu sa v hlave zrodila postava Veľkého inkvizítora.[17]

Ivan a Aľoša Karamazovovci

Čoskoro po vydaní Bratov Karamazovovcov sa objavili pokusy niektorých komentátorov Dostojevského posledného veľkého románu nachádzať prototypy románových postáv medzi osobami zo skutočného života.[18] Aj Vladimír Sergejevič Soloviov bol jedným z horúcich kandidátov medzi ktorými sa hľadal predobraz pre hrdinov slávneho románu. Viacerý z komentátorov zastávali názor, že Dostojevskij použil ako istý predobraz pre postavu Aľošu práve Soloviova. Túto možnosť zastáva napríklad Michel D’Herbigny v svojej knihe Un Newman Russe.[19] Podkladom pre toto tvrdenie môže byť aj nasledujúci úryvok, ktorý predstavuje Aľošu ako kladnú postavu celej knihy:

[...] Predovšetkým vyhlasujem, že tento šuhaj Aľoša vôbec nebol fanatik, ba – podľa môjho názoru – ani len mystik. ...Bol to jednoducho mládenec, od ranej mladosti úprimne milujúci ľudí, a ak vykročil na kláštornú cestu, tak len preto, lebo v tom čase ho ona jediná zaujala a pokladal ju takpovediac za ideálne východisko lásky jeho duše, derúcej sa z temnoty svetskej zloby k svetlu. ... Ľudí miloval. ... bolo v ňom čosi, čo prezrádzalo a presviedčalo (aj neskôr, po celý život), že nechce byť sudcom ľudí, že nie je ochotný vysloviť odsúdenie a za nič na svete nikoho neodsúdi. ... Býval zamyslený a akoby sa bol stránil ostatných. Už od detstva sa rád uťahoval do kúta a čítal knižky, a predsa si ho spolužiaci natoľko obľúbili, že bolo možné bez váhania označiť ho za všeobecného miláčika školy po celý čas jeho školských rokov. Zriedka šantil, ba zriedka býval i veselý, ale všetci pri pohľade naňho zaraz pochopili, že to nie je dôsledok dajakej jeho vnútornej pošmúrnosti, naopak, že je vyrovnaný a jasný. Nikdy nemal sklon vystrkovať sa pred rovesníkov. Možno práve preto sa nikdy nikoho nebál a chlapci zaraz pochopili, že sa vôbec nevystatuje svojou nebojácnosťou a pôsobí dojmom, akoby si ani neuvedomoval, že je nebojácny a smelý. Na urážky ihneď zabúdal. ... Mal v sebe len jedinú črtu, ktorá vo všetkých triedach gymnázia, od najnižšej po najvyššiu, vyvolávala u jeho spolužiakov ustavičnú túžbu utiahnuť si z neho, lenže nie z pocitu zlomyseľnej poslušnosti, ale preto, že im to bolo smiešne. Tou črtou bola šialená, až fanatická hanblivosť a cudnosť. Nebol schopný počúvať isté slová a isté reči o ženách. ... Keď zistili, že ,Aľoša Karamazov’, len čo začnú hovoriť ,o tom,’ si rýchlo zapchá uši prstami, zavše sa náročky zhŕkli okolo neho, násilím mu odtiahli ruky od uší a kričali mu do nich z oboch strán tie svinské reči; on sa mykal, hádzal sa na zem, líhal si, zakrýval si hlavu, a to všetko bez jediného slova, bez nadávok, mlčky znášajúc urážky. Napokon s tým predsa len prestali a dali mu pokoj. ... ba správali sa k nemu v tomto ohľade súcitne.[...][20]

V uvedenom texte môžeme nájsť viacero styčných bodov s detstvom Vladimíra Sergejeviča Soloviova. Pozoruhodnou staťou je aj text o Aľošovej spomienke na matku z útleho detstva, ktorú možno vysvetliť aj ako pokus Dostojevského interpretovať mystické zjavenia Božej múdrosti svojmu priateľovi.[21]

Avšak podľa Anny Dostojevskej „Fiodor Michailovič videl v osobe Vladimíra Soloviova nie Aľošu, ale Ivana Karamazova.[22]

Sergej Michajlovič Soloviov sa zas nazdával, že autor Bratov Karamazovovcov rozdelil osobnosť Soloviova medzi postavy Ivana a Aľošu, pričom viac Soloviovových čŕt je prítomných v staršom z bratov.[23]

Ideológia a náboženstvo

Pre myslenie Vladimíra Sergejeviča Soloviova je charakteristické zdôrazňovanie celku (celistvosti) oproti časti vyjadrené v jeho túžbe po celistvom (integrálnom) poznaní a všejednote (vsejedinstve). Táto túžba sprevádzala Soloviova po celý jeho život. Už vo svojej ranej práci Kritika západnej filozofie poukázal na potrebu celistvého poznania. Podľa Soloviova sa poznanie nemôže obmedziť len na pozitivistické chápanie reality. Jeho filozofické myslenie by sa dalo vyjadriť slovným spojením „nie len, ale aj“. Koncepciu celistvého poznania vo filozofii založil na pojme všejednoty a v teológii na skutočnosti bohočlovečenstva.[24]

Soloviov vo svojich Prednáškach o bohočlovečenstve varoval pred následkami uprednostnenia časti oproti celku. Katolicizmu vyčítal vládychtivosť a zbožštenie autority. Kresťanská viera sa tak stala len vonkajšou formou, zatiaľ čo cieľ spočíval v panstve hierarchie.[25] Ďalej poukázal na nebezpečenstvo racionalizmu a pozitivizmu, ktorý postavil na pomyselný piedestál ľudský rozum a celé poznanie tak zúžil len na rozumové. A nakoniec predpovedal neúspech akýchkoľvek pokusov založiť spoločnosť a poznanie len na hmotnom princípe bez rešpektovania toho duchovného. Toto absolutizovanie výroku „byť živý len chlebom“ musí podľa Soloviova nevyhnutne viesť k rozkladu ľudstva, k zničeniu spoločnosti i vedy a k všeobecnému chaosu.[26]

Týmito príkladmi Soloviov ukázal aké sú následky absolutizácie ľudského princípu na úkor harmónie medzi božským a ľudským princípom. Ideál bohoľudskej spoločnosti vytvorenej k obrazu Bohočloveka – Krista videl v slobodnej harmónii božského a ľudského princípu.[27]

Tieto Soloviovove myšlienky rezonujú v Legende o veľkom inkvizítorovi. Veľký inkvizítor buduje nie Božie kráľovstvo, ale ľudské. Stavia nie na celistvom a úplnom bohoľudskom princípe, ale výlučne na ľudskom. Pravé náboženstvo nahrádza ideológiou. Na vrchole hierarchického usporiadania už nestojí Boh – Kristus, ale človek, respektíve idea ako nástroj moci. Oproti Kristovi – Bohočlovekovi stojí Veľký inkvizítor ako „človek – boh.“

Domnievame sa, že toto je moment, kde možno vidieť ako myšlienky Soloviova ovplyvnili Dostojevského. Bratia Karamazovovci sa od jeho predchádzajúcich literárnych opusov líšili svojím spoločenským rozmerom. Dovtedy sa Dostojevskij zaoberal v svojich dielach prevažne jednotlivcom – konkrétnym človekom a jeho svetom. Bratia Karamazovci mali byť tým zamýšľaným sociálnym románom. Legenda o veľkom inkvizítorovi nie je explicitne antikatolícka, prezentuje len v tom čase aktuálne negatívne nazeranie Soloviova na katolicizmus, z ktoré sa – ako uvidíme v ďalšej kapitole tejto práce – neskôr vymanil. Táto legenda predstavuje nadčasovú kritiku toho, čo môže nastať, keď na pomyslený vrchol pyramídy spoločenského usporiadania umiestnime ideu namiesto Boha. Túto ideu vystihol veľmi presne Nikolaj Alexandrovič Berďajev, ktorý hovorí:

Tam kde je starostlivosť o ľudí a zdanlivá starostlivosť o ich šťastie a spokojnosť spojená s pohŕdaním človekom, s nevierou v jeho vyšší pôvod a predurčenie, tam vládne duch Veľkého inkvizítora. Tam kde sa uprednostňuje šťastie pred slobodou, kde sa časné kladie pred večnosť, kde sa láska k človeku búri proti láske k Bohu, tam všade je prítomný Veľký inkvizítor Tam, kde uisťujú, že človek k svojmu šťastiu nepotrebuje pravdu, že sa môžeme zaobísť bez poznania zmyslu života, všade tam je prítomný.[29]

Legendu o Veľkom inkvizítorovi podľa Berďajeva treba vnímať ako opis dvoch protikladných princípov svetových dejín. Veľký inkvizítor tu reprezentuje princíp metafyzického zla prítomný vo svete všade tam, kde sa do popredia dostávajú tri pokušenia: premena kameňa na chlieb, vonkajší zázrak, autorita a kráľovstvo tohto sveta.[30]

Môžeme uzavrieť, že Berďajev ako nasledovník Soloviova vyjadril to, o čo sa Soloviov snažil celý život a na čo poukázal v poslednej prednáške o Bohočlovečenstve. Svet Veľkého inkvizítora predstavuje varovanie pred takým spoločenským usporiadaním (štátu, cirkvi, spoločnosti samej o sebe), ktoré stráca zo zreteľa Boha a nahrádza ho človekom alebo ideou.

 

[1]     Porov. DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci. Bratislava : Vydavateľstvo Európa, s.r.o, 2016,       s. 294 – 315.

[2]     Slávnostný akt vyhlásenia a vykonania rozsudku smrti upálením v stredoveku. Porov. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2. vydanie, 1983, s. 107.

[3]     „Je to skoro deväťdesiatročný starec, vysoký a vzpriamený, s vychudnutou tvárou a vpadnutými očami, v ktorých však ešte žiari ohnivá iskierka plameňa.“ Porov. DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 294 – 315.

[4]     „Lebo tie tri otázky akoby boli zhrnuli do jedného celku a predpovedali celé ďalšie dejiny ľudstva, ukázali tri výjavy, v ktorých sa stretnú všetky neriešiteľné historické protirečenia ľudskej prirodzenosti na celej zemi.“ Porov. DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 294 – 315.

[5]     DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 306.

[6]     DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 306 – 307.

[8]     SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 221 – 222.

[9]     SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 227 – 230.

[10]   SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 232.

[11]   Porov. SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 233 – 234.

[12]   SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 238 – 240.

[13]   DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 313.

[14]   SOLOVYOV, S. M. Vladimir Solovyov: His Life and Creative Evolution, s. 238.

[15]   Porov. KOMOROVSKÝ, J. Vladimír S. Solovjov a Fjodor M. Dostojevskij. In Viera a život, s. 56.

[16]   SOLOVYOV, S. M. Vladimir Solovyov: His Life and Creative Evolution, s. 235.

[17]   BALTHASAR. H. U. The Glory of the Lord: A Theological Aesthetics. Vol. 3:Studies in Theological Styles: A Lay Style. San Francisco : Ignatius Press, s. 294 – 395.

[18]   KOSTALEVSKY, M. Dostoevsky and Soloviev : the art of integral vision, s. 66.

[19]   KOMOROVSKÝ, J. Vladimír S. Solovjov a Fjodor M. Dostojevskij. In Viera a život, s. 57.

[20]   DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci, s. 26 – 34.

[21]   DOLNÝ, J. Muž, ktorý inšpiroval Dostojevského. In Impulz Revue pre modernú katolícku kultúru. 2013, roč. 9, č. 2.

[22]   KOSTALEVSKY, M. Dostoevsky and Soloviev : the art of integral vision, s. 66.

[23]   Porov. SOLOVYOV, S. M. Vladimir Solovyov: His Life and Creative Evolution, s. 236 – 237.

[24]   Porov. HUČKO, L. Soloviovova koncepcia intergrálneho poznania. In Kresťanská spoločnosť a kultúra vo filozofii Vladimíra Sergejeviča Soloviova. Trnava : Dobrá kniha, 2003, s. 13 – 14.

[25]   Porov. SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 234.

[26]   Porov. SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 233 – 288.

[27]   Porov. SOLOVJOV, V. S. Čtení o boholidství, s. 239.

[29]   AUTORES VARII. Velký inkvizitor: nad textem F. M. Dostojevského, Velehrad : Refugium Velehrad-Roma, s.r.o., 2000, s. 274 – 275.

[30]   Porov. AUTORES VARII. Velký inkvizitor: nad textem F. M. Dostojevského, Velehrad : Refugium Velehrad-Roma, s.r.o., 2000, s. 274 – 275.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo