Videla som peklo

Videla som peklo

„Nie je to výstava ... nie umenie, nie obrázky, ale slová uzavreté na skici. Umenie je bezmocné, keď je konfrontované s tým, čo človek spôsobil inému človeku ... Každý, kto bol v Osvienčime a prežil, bol nezmazateľne stigmatizovaný na celý život s ľudskou tragédiou, ktorá sa tam stala. Chcel by som dať návštevníkovi stopu: Buďte trpezliví a starostlivo čítajte všetko, čo je napísané v týchto náčrtoch.“

To sú slová Mariana Kolodzieja umelca, výtvarníka, ktorý bol 14. júna v roku 1940 medzi prvými poľskými politickými väzňami v prvom transporte do Auschwitzu (Osvenčimu). Tých ľudí bolo 728. Okrem nich tam bolo privezených aj 30 kriminálnych väzňov. Títo kápovia boli poverení „udržiavať poriadok“ medzi väzňami. Marian Kolodziej prežil v koncentračnom tábore  Auschwitz päť rokov. Päť rokov bol iba číslo 432. Po oslobodení, celých 50 rokov nemohol hovoriť o tom, čo tam  zažil. Až po mozgovej porážke pocítil, že má povinnosť vypovedať. A tak kreslil. Videla som tie obrazy. Sú vystavené v pivniciach pod františkánskym kostolom v obci Harmeż blízko Osvienčimu. Na obrazoch sú lebky. Vlastne, nie lebky, to boli hlavy. Tiež kosti. Vlastne nie kosti, to boli ruky a nohy. A oči. Mnoho očí. Zaslzených, smutných, vystrašených na smrť ... Videla som naozaj peklo. Františkán, ktorý nás sprevádzal, nás odprevádzal so slovami, že ľudia by nemali zabudnúť na to, čo sa dialo v Auschwitzi. A nikdy by to už nemali dopustiť. 

Tento zážitok bol nesmierne silný a pravdepodobne naň nikdy nezabudnem. Na týchto miestach som sa ocitla presne po 77 rokoch od privezenie prvých poľských väzňov. V Poľsku je tento deň - 14. jún - Národným dňom pamäte obetí nemeckých nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila na pôde bývalého koncentračného tábora Auschwitz pietna spomienka, ktorej som sa zúčastnila aj s kolegami z nášho poslaneckého klubu. Spolu s ostatnými účastníkmi sme najskôr zapálili sviece pod múrom smrti. Šli sme aj okolo cely v bloku 11, v ktorej zahynul svätý Maximilián Kolbe. Počas neformálneho stretnutia v Centre sv. Maximiliána sme sa stretli s poľskou premiérkou Beátou Szydlo, s ktorou sme mali možnosť pohovoriť. 

V príhovoroch, počas pietnej spomienky, zaznievali slová o ľudských právach a ľudskej dôstojnosti. Koncentračné tábory boli miesta, kde boli práva ľudí a ich dôstojnosť zašliapaná hlboko do prachu zeme. Je až neuveriteľné ako beštiálne sa dokáže správať človek. Nielen ako členku ľudskoprávneho výboru, ale v prvom rade ako ženu, mamu a starú mamu ma prenikala na týchto miestach hrôza. Nesmieme pripustiť, aby sa to niekedy zopakovalo. Nesmieme dovoliť, aby niekto spochybňoval obete koncentračných táborov. A toto sa na Slovensku deje. Dokonca s dostatočnou podporou ľudí. Preto je na mieste výzva k nezabúdaniu a k pripomínaniu. S vymieraním posledných obetí nesmie zomrieť aj naša pamäť. Spomínať a pripomínať .... Je to našou povinnosťou nielen voči obetiam, ale aj voči budúcim generáciám. Aj preto svoje spomienky, nakoniec predsa len, odovzdal ľuďom aj poľský väzeň číslo 432 Marian Kolodziej. 

Mal by to každý vidieť .... choďte .....aj so svojimi deťmi.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo